.png)
Rozhovor s Tomášom Halíkom
TH: Samozrejme že žáner nie je púhy inštrument, ale skôr „médium“, „klíma“, v ktorej sa niektoré myšlienky dobre rozvíjajú a iné zas dusia. V prvých dvoch knihách – Pýtal som sa ciest a Čo je bez chvenia, nie je pevné – som sa inšpiroval Vyznaniami svätého Augustína, ktorý objavil žáner kombinujúci autobiografické rozprávanie s filozoficko-teologickými úvahami. Keď som sa zaoberal nejakým mysliteľom, vždy som sa v duchu pýtal, z čoho sa rodila jeho filozofia – vznikala v tichu študovne, v rozhovore s dielami klasikov alebo nejako odráža životnú cestu autora? Boli jeho názory niekedy vystavené pochybnostiam, prežil niečo, čo ho donútilo ich revidovať? Keď som vedel niečo o autorovom živote, potom som čítal jeho texty s väčším porozumením. Pri svojich univerzitných prednáškach z dejín filozofie vždy začínam tým, že vykreslím dobový kontext autorovho života, potom jeho životopis ako kontext jeho myšlienok a až potom pristúpim k výkladu jeho diela. Na druhej strane, typ memoárovej literatúry, ktorou sa hemží knižný trh, ktorá len opisuje životopisné udalosti, bez toho aby ponúkla určitý plod tohto životného príbehu, býva banálna. To ma viedlo k myšlienke, použiť ako žáner autobiografický rozhovor, ktorý mi bol vydavateľstvom ponúknutý. Pristúpil som na to a neskôr mi dal partner rozhovoru možnosť a pomerne široký priestor, aby som pôvodný text – záznam našich dialógov - podstatne rozšíril, upravil a štruktúroval podľa vlastných predstáv. Nebol som len „spovedaným“ v rozhovore, ale knihe som dal aj výslednú literárnu podobu. Chápal som knihu nielen ako dialóg medzi Jandourkem a mnou, ale tiež medzi sebou a čitateľom. Čitateľ je vtiahnutý do procesu dialógu. Domnievam sa, že zvlášť pokiaľ ide o náboženstvo, je potrebné voliť formu dialógu. Pripomínam Voegelinov výrok, ktorý ma veľmi zaujal: problém súčasného kresťanstva nie je v tom, že by nevedelo poskytnúť tie správne odpovede, ale že zabudlo na otázky, na ktoré tie odpovede sú. Vždy sa snažím klásť si otázky, ktoré sú živé vo vedomí našej doby a na ne sa snažím odpovedať.
MH: Otázkou som skôr sledoval to, či ste ten ktorý žáner pokladali len za médium, alebo ste mali i problematickú skúsenosť ako ho zvládnuť?
TH: Tak, ako som menil formy mojich kníh, je vidieť, že ma baví pri písaní experimentovať. Literatúru mám veľmi rád, veď som vyrastal v literárnom prostredí. Otec bol editor diel bratov Čapkov, ako chlapec som sa prirodzene pokúšal o nejaké literárne výtvory, písaním som strávil pomerne veľkú časť svojo detstva a puberty. Pri knihe Pýtal som sa ciest som sa akoby vrátil znova k písaniu. Práca na tejto knihe ma veľmi tešila a prekvapil ma veľký ohlas, ktorý táto kniha zaznamenala. V priebehu krátkeho obdobia sa rozobralo viac ako tridsaťtisíc exemplárov a rovnako úspešné boli i moje nasledujúce knihy. Reakcie čitateľov mi ukázali, že som prvou knihou vydal určité svedectvom nielen o svojom životnom príbehu, ale i o dobe, v ktorej sme žili. Veľmi som si vážil, keď mi členovia jednej rodiny povedali, že nad tou knihou sa zmierili dve generácie; že si mladí ľudia uvedomili, v čom ich rodičia vyrastali a začali im lepšie rozumieť. Tak som si aj ja uvedomil, že stojí za to pokračovať.
MH: Knihe Pýtal som sa ciest dominuje ústredná metafora cesty. Americkí kognitívni lingvisti, George Lakoff a Mark Johnson v knihe Metafory, ktorými žijeme, prišli s teóriou, že jazyk používame v bežnej praxi metaforicky: jazyk obsahuje ústredné metafory, ktoré dominujú v jazykovej a kultúrnej praxi. Jednou z takýchto prototypových metafor je i metafora cesty a to zvlášť v našej západnej kresťanskej kultúre (napr. „Život je cesta“), inak je ponímaná zase na východe. Túto metaforu cesty ste vztiahli v knihe na svoju osobu. Ako by sa pozmenil jej význam, ak by sme ju dali to kontextu, vašimi slovami, „doby, v ktorej žijeme“ aj mimo našej západnej kultúry?
TH: V knihe ide vlastne o dve takéto metafory. Jedna metafora, ktorú používam od začiatku rozhovoru, je symbol mostu, zvolil som si ho ako symbol pre svoje poslanie: „spojovanie rôznych svetov“. Cesta je veľavravná metafora, ktorá má určitý transkulturálny význam. V rôznych duchovných kultúrach a náboženstvách sa objavuje motív cesty ako symbol dozrievania, pohybu, ktorým sa človek púšťa už dosiahnutého, otvára sa neznámej budúcnosti; na ceste sa človek mení a dozrieva. V Biblii sa hovorí o „otcovi viery“ Abrahámovi: „Počúvol a vydal sa na cestu, aj keď nevedel, kam ide.“
MH: Potom vyšla kniha Čo je bez chvenia, nie je pevné, v ktorej ste sa pokúsili vytvoriť diferenciu medzi „súkromným“ a „verejným“. Píšete: „Roky pociťujem, akoby vo mne žili dvaja ľudia. Jeden je vždy vášnivo ponorený do toho, čo práve konám, druhý to sleduje s nadhľadom a odstupom. Jeden tiahne k životu kontemplatívnemu, duchovnému, filozofickému a náboženskému, druhý k životu aktívnemu, verejnému a politickému“. Tým privátnym priestorom je pre vás viera (neustála reinterpretácia, sebaprepisovanie, ironický odstup), kým tým spoločenským priestorom je náboženstvo (politika a snaha o solidaritu aj s inými náboženstvami). Zdôraznenie myšlienky hlbokej diferencie medzi vierou a náboženstvom ako inštitúciou, považujem za nesmierne dôležitú, pretože bola „verbalizovaná“. Mnohí, ktorí sa v cirkvi necítili „ako doma“, zrazu počuli niekoho, kto to hovorí „nahlas“; že neustále pochybnosti (pozri titul knihy) o viere a napätí medzi vierou a náboženstvom sú úplne v poriadku. „Pochybnosti“ ste tak povýšili na výsadu veriaceho kresťana katolíka a tým ste vlastne otvorili aj cestu premýšľania o fundamentalizme („viera“ bez pochybností).
TH: Dnes je potrebné hľadať nové cesty, ako hovoriť o viere a náboženstve. Chcem využiť tú veľkú výhodu - aspoň ja sám vidím takúto výhodu - že môžem byť zároveň insiderom a outsiderom, že môžem byť „účastným pozorovateľom“. Som veriaci človek a kňaz, mám svoj duchovný domov, ale zároveň mi vedecká práca v odbore religionistiky a sociológii náboženstva a skúsenosť medzináboženských rozhovorov dáva možnosť reflektovať svoju vlastnú skúsenosť a vnímať kresťanstvo v širšom horizonte. Fakt, že som vyrastal mimo cirkevnú kultúru a inštitucionálneho kresťanstva, že mám veľa priateľov z oblasti nenáboženskej, to všetko mi dáva možnosť vidieť fenomén náboženstva z vnútornej i vonkajšej perspektívy zároveň. Spojiť vnútornú skúsenosť s možnosťou určitého nadhľadu, odstupu, širšieho kontext, chápem ako veľký dar. Ponúka mi určitú perspektívu, z ktorej môžem vidieť veci, ktoré nemôže vidieť ten, ktorý hľadí na ne iba z jedného brehu.
MH: Do akej miery sa Vám to darí uplatňovať v praktickom živote? Pozícia, v ktorej sa nachádzate, teda nezávislý intelektuál na jednej strane a kňaz pripútaný k inštitúcii cirkvi na druhej strane, je pomerne dosť ťažká.
TH: Mne sa to javí ako prirodzené, a je to niečo, čo vytvára vnútornú dynamiku môjho života, je to niečo, čo ma nikdy neprestalo vzrušovať. Prináša to celý rad vonkajších ťažkostí, to je pochopiteľné, ale zvykol som si na tento spôsob života.
MH: Nasledujúcim titulom Osloviť Zachea je zbierka kázní. Do myšlienkového stredu knihy ste postavili rozprávanie o Zacheovi. Ježiš prichádza do Jericha, víta ho zástup ľudí, pričom ho chce vidieť aj mýtnik Zachei. Ten pre malú postavu sa vyšplhá na figovník a keď Ježiš prichádza okolo, osloví ho aj napriek veľkej nevôli ostatných a ostáva u Zachea cez noc, a ten sa touto udalosťou mení. V tomto rozprávaní je silný motív „dať niekomu príležitosť“, „osloviť a hneď nesúdiť“. Iný opakujúci sa motív v tejto knihe je Váš dôraz na to, aby sme vedeli „rozoznať znamenie doby“ - „byť otvorený mnohým interpretáciám“. Sú to dve nedogmatické tézy, ktoré otvárajú cestu k dialógu. Ako vznikala táto vaša dosiaľ najčítanejšia kniha?
TH: Pre napísanie tejto knihy som mal viacero motívov. Tiež to boli vonkajšie žiadosti - mnoho ľudí ma žiadalo o to, aby som kázne literárne zachytil. Prišiel som na to, že veľa ľudí ich nahráva, prepisuje a kolujú medzi nimi. Nebola to však dobrá cesta, keď sa robí takýto doslovný zápis hovorenej reči. Kázne som tak chcel pretvoriť do literárnej podoby, áno, súhlasím bola to pre mňa i výzva. Kázne vo všeobecnosti boli súčasťou literatúry v dávnych dobách a pokúsil som sa znovu uviesť tento žáner do súčasnej literatúry – aby to nebolo len akési „zbožné čítanie“ pre veľmi obmedzený okruh čitateľov. Vedenie vydavateľstva Lidové noviny mi potvrdilo na základe ich výskumu a reakcií, ktoré dostali od čitateľov, že sa mi podarilo tento žáner učiniť znovu súčasťou beletrie. Súbor týchto kázni nevyšiel v cirkevnom vydavateľstve, ale vo svetskom vydavateľstve a dlhú dobu v Českej republike bol na prvom mieste medzi najčítanejšími knihami – s úsmevom dodávam, že sa mi dokonca podarilo predbehnúť i Kuchárku Mňam. To sa stalo v krajine, ktorá figuruje v rôznych štatistikách ako najateistickejšia krajina na planéte – paradoxne kniha kázni tu môže patriť medzi bestsellery.Prostredníctvom svojich kníh si „robím poriadky“: v prvej knihe rozhovorov som sa zamyslel nad svojou životnou púťou pri príležitosti päťdesiatky, v druhej knihe som reflektoval moju skúsenosť s inými rôznymi krajinami a kultúrami a v tejto knihe som zúročil svoju kazateľskú činnosť. Kňazské pôsobenie nie je len kázanie, ale aj spovednícka prax – keď je človek vyzvaný, aby nazeral do intímnych hĺbok stoviek ľudských životov. To je samozrejme obrovská skúsenosť: je to príležitosť pochopiť, že viera je aj niečo iné ako súbor tvrdení a učení, je to aj dráma, keď sa človek pokúša aplikovať morálne výzvy na konkrétne situácie. Táto skúsenosť spovedná a pastoračná, predtým psychoterapeutická, mi znemožňuje pozerať na vieru doktrinárskym spôsobom. Je to tiež jeden inšpiračný zdroj mojich kázni. Obraciam sa nimi nielen na pravidelných návštevníkom kostola, ale do nášho akademického kostola prichádza i veľa ľudí „hľadajúcich“. Cítim veľkú zodpovednosť za taký veľký prstenec sympatizantov kresťanstva, ktorý bol veľkou silou českého kresťanstva v dobe komunizmu, aj po páde komunizmu - a cítim veľkú ľútosť nad tým, že sa cirkvi ako celku nepodarilo osloviť týchto „Zacheov“. „Zacheus“ je pre mňa typ človeka, ktorý sa nechce alebo nemôže plne zaradiť do zástupu veriacich, ktorý si potrebuje udržať určitý nadhľad, odstup. Keď Ježiš oslovil tohto človeka menom, dal mu najavo, že mu rozumie, že ho pozná - a zároveň, že chce byť v jeho blízkosti. Zachea táto Ježišova otvorenosť zmenila. Nezmenila ho tak, že by sa stal rovno Ježišovým učeníkom, ale mení svoj život, napravil to, čo bolo zlé. Vo svojich kázňach sa takto pokúšam osloviť i ľudí, ktorí nezdomácneli a možno nezdomácnejú v kostolných laviciach.
MH: Domnievam sa, že týchto ľudí je aj „vidieť“ v kostole Najsvätejšieho Salvátora, pretože po kázni odchádzajú. Museli ste sa niekedy vysporiadať s tým, že aj mnoho veriacich chodieva do Salvátora na „Halíka“ a nie až tak kvôli Bohu? Myslím tým na ľudí, pre ktorých vedome alebo podvedome, je „hlavný pod programu“ kázeň Tomáša Halíka, zatiaľ čo druhú rituálnu časť omše – obetovanie - podvedome vypúšťajú. No na druhej strane, však musím priznať, že máte veľmi veľa veriacich, ktorí pravidelne prijímajú sväté prijímania. Ako to vidíte vy?
TH: V pokoncilnom chápaní liturgie sa zdôrazňuje, že sú dva stoly: stôl Slova a stôl Eucharistie. Hlásanie Slova je rovnako dôležitá vec, a rozhodne to nie je iba nejaký úvod bohoslužby. Zo svojej vlastnej skúsenosti procesu konverzie si pamätám, že som bol rovnako najprv zaujatý osobnosťou určitého kňaza - otca Reinsberga - a jeho štýlom kázania. Najprv som chodieval dlho na bohoslužby iba kvôli týmto kázňam. Pamätám si, ako som putoval postupne od miesta blízko pri dverách bližšie a bližšie, až som doputoval k tomu oltáru (smiech). Vlastne až na druhú stranu toho oltára (s úsmevom). Takto možno chápem, že som pre dnešnú generáciu mladých nastúpil do brázdy, ktorú pre moju generáciu vyoral otec Reinsberg. Vieru nemožno predávať mechanicky, je potrebné Písmo a tradíciu filozoficky interpretovať, je potrebné „stavať most“. Kázanie majú byť takýmto mostom medzi mnohovrstevným svetom Biblie a medzi skúsenostným svetom dnešných poslucháčov. Vo svojich kázňach môžem zúročiť nielen plody svojho štúdia a vedeckej práce, ale i svoju životnú skúsenosť – to, že som nevyrastal v cirkevnom prostredí, že som mal a mám i svetské povolanie. Aj tým som blízko sveta mojich poslucháčov, bližšie možno ako tí kňazi, ktorí túto skúsenosť so svetom za hradbami cirkevného prostredia nepoznajú.
MH: Poznáte aj svoje čitateľské publikum na Slovensku? Viete s akým ohlasom sa stretli vaše knihy v mojej krajine?
TH: Do nášho kostola chodí mnoho slovenských študentov, ktorí študujú v Prahe a tiež čas od času cestujem na Slovensko a zúčastňujem sa rôznych besied a prednášok. Mám z týchto ľudí podobný dojem ako zo svojich početných čitateľov v Poľsku – je to celá generácia ľudí, ktorí prešli najskôr tradičnou katolíckou výchovou a potom určitou krízou, keď sa stretli so sekulárnym prostredím. Je pre nich dôležité, aby si uchovali vieru a zároveň sa neocitli v gete; aby komunikovali partnersky so svojimi kolegami a mohli im o svojej viere zrozumiteľne a vierohodne rozprávať. Vieru potrebujú nie ako časť folklóru a nostalgie po rodnej dedinke a babičke, ale ako niečo, čo i dáva inšpiráciu v každodennom živote, čo je hlbšie zakotvené a nezrúti sa pri konfrontácii s inými životnými názormi a životnými štýlmi. Presne tento typ ľudí – na Slovensku a v Poľku je ich naozaj veľa – siaha po mojich knihách. V Poľsku som bol prekvapený, že som sa stretol s veľkým počtom nielen teológov a katolíckych intelektuálov, ale aj biskupov a arcibiskupov, ktorí nielenže dobre poznali moje knihy, ale ich aj vehementne odporúčali, takmer ako povinné čítanie svojim kňazom a seminaristom. V katowickej a lublinskej arcidiecéze si dokonca kňazi na odporúčanie svojich arcipastierov robili výročné exercicie na základe mojich kníh a moje texty tam pravidelne vychádzajú ako úvodníky v hlavných katolíckych denníkoch. Bol som svedkom toho, ako si veľká časť poľskej cirkvi, vrátene múdrych biskupov uvedomuje, že spoločnosť a cirkev prechádza radikálnymi zmenami a obstojí len vtedy, keď intelektuálne prehĺbi štýl svojho pôsobenia a bude schopná kompetentne komunikovať so súčasným svetom a myšlienkovými prúdmi.
MH: Posledná kniha Vzývaný i nevzývaný je súbor vašich prednášok, ktoré ste predniesli v rôznych mestách Európy. V tejto knihe vrcholí váš pojem alebo motív, a to „prechod od katolicizmu ku katolicite“, teda „prechod od doktrinárskej uzavretosti k pluralitnej otvorenosti ako všeobecnosti“. Ďalší a novo sa vyskytujúci pojem je motív Európy. Pri tejto príležitosti sa vás chcem spýtať na vášho učiteľa profesora Jana Patočku, na ktorého v tomto zmysle svojsky nadväzujete. Nie v čom vás Patočka ovplyvnil, ale pýtam sa skôr na istý spôsob myslenia, kladenia otázok alebo „grif“, modus operandi, ktorý bol Patočkovi vlastný a ktorý ste možno prijali za svoj. Je tu niečo také?
TH: Patočka ma skutočne výrazne ovplyvnil. Bol učiteľ, ktorý prednášal s ohromnou erudíciou, ale zároveň pri tom i premýšľal, takpovediac tvoril pred našimi očami. Zatiaľ čo vtedy bolo zvykom, že učiteľ reprodukoval cudzie názory a myšlienky, tak tu bolo vidieť, čo to znamená, keď profesor na prednáške premýšľa. Moje prvé stretnutie s Patočkom, ešte predtým ako prišiel sem na fakultu v roku 68, malo spoločné rysy so skúsenosťou napr. Václava Havla. Keď som s ním preberal moju skúsenosť z toho istého obdobia – keď Patočka v 50. a 60. rokoch nemohol prednášať verejne, a prednášal na rôznych ľudových školách umenia - Havel mi povedal, že bol svedkom toho, že niekto prednáša s obrovským vnútorným zaujatím a nasadením. Ani ja, ani Havel sme vtedy samozrejme ako chlapci príliš tomu nerozumeli, čo ten Patočka vlastne hovorí, ale to nebolo vlastne podstatné, pretože sme videli to jeho uchvátenie, že samotný psychologický zážitok nám bol impulzom, aby sme sa začali zaujímať o filozofiu a aby sme ju začali i čítať. Patočka bol veľmi náročný učiteľ, otváral nám nové duchovné svety moderného myslenia. Pamätám si, ako Patočka prišiel naspäť na univerzitu v období Pražskej jari, jeho príchod symbolizoval určitú novú dejinnú epochu s tými nádejami, ktoré Pražská jar prinášala. Po jednej prednáške som chodil taký okúzlený po neďalekom parku – mal som pocit, že svet fenomenológie, ktorý som predtým poznal len s kníh, sa mi náhle otvoril ako nádherná záhrada, dosiaľ uzavretá. Fenomenológia sa stala pre mňa akýmsi kľúčom, ktorý mi nanovo otváral videnie sveta. Pri Patočkovi téma Európy bola veľmi dôležitá, zvlášť v poslednom období jeho života, prednášky, ktoré vykonával už v súkromí bytov a ktoré vychádzali v samizdatových publikáciách – hlavne v poslednej a podľa môjho názoru najzávažnejšej knihe Kacírske eseje o filozofii dejín, hlavne v kapitole „Vojny 20. storočia a svet 20. storočia ako vojna“. To je text, ku ktorému sa často vraciam a na ktorý tiež nadväzujem. Patočka má iný výklad Európy, pretože on zdôrazňuje platónsky, antický prvok, mne ide viac o kresťanský motív v európskych dejinách.
MH: Poďme sa rozprávať o fundamentalizme. Ale nie o tom islamskom, ale o tom katolíckom. Nemôžem poprieť svoje hlboké sklamanie a rozčarovanie nad súčasným katolíckym fundamentalizmom, ktorý sa udomácnil v mojej krajine, na Slovensku. Šíri ho jedna politická strana - KDH. No nebolo by to nič strašné, obvykle to býva tak, že strany, ktoré majú v názve „kresťanské“, majú málo čo spoločné s kresťanstvom. „Skutočné“ nebezpečenstvo pre nezávislé, pluralitné, nedogmatické myslenie a dialóg vidím v dvoch veciach. Po prvé, že v cirkvi na Slovensku nie je žiadna cirkevná autorita, ktorá by sa od týchto politikov dištancovala, autorita akou je napríklad nemecký kardinál Reinzinger, ktorý na jednej strane prehlási, že síce nesúhlasí so zväzkami homosexuálov, ale na druhej strane povie, že pred týmito ľuďmi má hlbokú úctu a rešpekt. Namiesto toho je tu sivý, šedý dav neodlíšiteľných biskupov, bez názoru, ktorý len mlčí, a teda svedčí a odobruje kroky spomínaných politikov. Na druhej strane, istá dosť široká a významná skupina intelektuálov považuje za potrebné „vážne sa zaoberať“ tým, čo nám kresťanskí demokrati hlásajú. Týmto intelektuálom sme nesmierne vďační, pretože otvorene poukazovali na zločiny komunizmu, a to v dobe komunistického režimu. Ale ako to už býva, starí manželia sa po čase začnú na seba podobať, rovnako ako starí nepriatelia. Títo intelektuáli, Nietzsche by ich nazval „asketickí kňazi“, sa stali nesmierne netolerantnými, dogmatickými ako ich nepriatelia komunisti: domnievajú sa, že to, čo spomínaní politici KDH hlásajú, „treba brať vážne“, „myšlienkovo rozobrať“, najlepšie „pod lampou“ (známy metafyzický motív svetla), kde sa nám zjaví „PODSTATA“ veci, kde sa oddelí „DOBRO“ od „ZLA“, kde dáme zaznieť konečne i „SPRAVODLIVOSTI“, kde si budeme môcť položiť otázku, či sme „ŠŤASTNÍ“ a kde konečne pomenujeme tie „správne“ HODNOTY. Samozrejme, sú to tie naše hodnoty, HODNOTY ZÁPADU. Alebo rovno: KRESŤANSKÉ HODNOTY. Reflektujete podobne situáciu na Slovensku?
TH: Neodvažujem sa všeobecne hovoriť o dnešnej intelektuálnej situácii na Slovensku, pretože nemám o nej dostatok informácií. Iste, bolo pre mňa určitým sklamaním, to že niektorí ľudia zo slovenského katolíckeho disentu, s ktorými sme spolupracovali pred novembrom 89, veľmi prepadli nacionálnej ideológii a antieurópskemu, antizápadnému afektu. To bolo pre mňa veľké sklamanie. V dobe môjho pobytu v Ríme ma niektorí príslušníci slovenského kléru v exile skutočne prekvapili pozostatkami starého ľudáctva, určitých antisemitských prejavov, antičeského afektu atď., to ma veľmi zarmucovalo. Na druhej strane by som nerád hádzal všetkých slovenských katolíkov do jedného vreca, na Slovensku mám celý rad priateľov, hlavne mojej a mladšej generácie. V dobe, keď som navštívil študentské pastoračné centrá v Bratislave a v Trnave, mal som pocit, že tam nie je zlá atmosféra a že sú medzi slovenskými katolíkmi i kňazmi tiež zaujímaví otvorení ľudia, napríklad medzi niektorými rehoľníkmi, ktorí študovali v cudzine. To, čo je veľkým ohrozením lokálnych katolíckych cirkví v postkomunistickom svete, je provincionalizmus. Mnohí pri prvom kontakte so Západom po desaťročiach izolácie tomuto svetu naskrze neporozumeli, utrpeli kultúrny šok. Niečo podobné som prežil pri svojom prvom stretnutí so Západom v roku 1967 – opísal som to v mojej prvej knihe. Ale potom som mal našťastie možnosť stretávať sa s celým radom západných teológov, ktorí prichádzali do Prahy a Brna v 70. a 80. rokoch ako turisti a usporiadavali tajné prednášky, viedli semináre a diskusie v súkromných bytoch a pašovali sem knihy. Chápem, že niektorí, ktorí tú možnosť kontaktu nemali, boli odtrhnutí od intelektuálneho i cirkevného diania na Západe, dnes zažívajú kultúrny šok a potom sa sťahujú do obranej pozície. Ani 2. vatikánskému koncilu nie je možné porozumieť bez toho, aby človek neštudoval teologické diela a pastoračnú skúsenosť, z ktorej vyrástol. Bojovná rétorika fundamentalistov je tiež výrazom určitého strachu, pocitu dezorientácie, snahy nájsť rýchle a jednoznačné odpovede na zložité problémy Pokušenie triumfalizmu, ktorý máte zrejme na mysli, je nebezpečné. Pri mojom poslednom pobyte na Slovensku som mal možnosť v televízii sledovať diskusiu s pánom Palkom a pôsobilo to na mňa veľmi žalostne. Mal som pocit, že je to človek, ktorý to myslí veľmi úprimne, ale ktorý podľahol čierno-bielemu ideologickému videniu sveta. Vlastne len dookola opakoval tézy amerického fundamentalistu Buchanana o „kultúrnej vojne“ medzi tradicionalistami a liberálmi. Buchanan má pravdu, že táto nešťastná „kultúrna vojna“ dnes existuje, ale už nechápe ako k tomuto stretu duchovných svetov, v ktorom nakoniec prehráva Západ ako celok, prispel primitivizmus videnia sveta, ktorým Buchanan a jeho druhovia z „religious right“ kompromitujú kresťanstvo, podnikajú donkichotský výlet do premoderných časov, chcú vrátiť svet späť pred osvietenstvo, v ktorom vidia koreň všetkého zla. To je slepá ulička, dopredu prehratý zápas. Moja posledná kniha je práve hľadaním inej cesty medzi týmito dvoma fundamentalizmami: medzi náboženským fundamentalizmom a „sekularistickým fundamentalizmom“, t.j. snahou eliminovať všetko náboženské z verejného priestoru. Potom sa tento sekularizmus stáva de facto náhradným náboženstvom, a i ono dokáže byť pekne netolerantné! Tieto dva extrémy sa navzájom utvrdzujú, ale i udržujú vo svojich pozíciách, stereotypoch. Je veľmi ťažké zaujať takú pozíciu, ktorá by unikla týmto dvom čierno-bielym ideologickým schémam. Mne na tom veľmi záleží, pretože si myslím, že pre budúcnosť Európy, tej našej časti Európy, je veľmi dôležité tú cestu vzájomného pochopenia a dialógu nájsť.
MH: V Čo je bez chvenia dominuje pojem „dialóg“, v Zacheovi kladiete dôraz na rozpoznanie „znamenia doby“ , vo Vzývanom zase vrcholí vaša predstava prechodu od katolicizmu ku katolicite. Sú to všetko motívy, ktoré sú navzájom popretkávané a vytvárajú akýsi vzor OTVORENOSTI. V poslednej knihe už otvorene formulujete tento postoj a snažíte sa nájsť východisko ako praktizovať túto otvorenosť, ktorá by mohla byť možno i „liek“ pre fundamentalizmus na Slovensku. Hovoríte o pojme „nového objavenia tajomstva Trojice“: „Ak dnes mnohí katolíci nariekajú nad kultom plurality v postmodernom myslení, správnou odpoveďou nie je aliancia neoscholastického racionalizmu s racionalizmom scientizmu, ale nové objavenie tajomstva Trojice. Úcta k Trojici okrem iného znamená, že môžeme plne akceptovať jednotlivé duchovné skúsenosti, ktoré - ako sme ukázali - v istej miere zdieľame tu s budhistami, tu so sekulárnymi humanistami, tu so židmi a moslimami, ba viacej - môžeme vnímať ich vzájomnú nezastupiteľnosť a zároveň kompatibilitu. Tieto rôzne hodnoty, ktoré nás vždy uvádzajú do spoločenstva s inými a odlišnými, môžu v našej mysli a v našom srdci existovať ,neoddelene a nezmiešane´“ Moja skeptická otázka: ak by ste chceli začať diskutovať s katolickým fundamentalistom, o ktorom sme sa dnes rozprávali, myslíte si, že vám porozumie, že pristúpi na rozhovor, bude vôbec tušiť, čo od neho „chcete“, očakávate?
TH: Fundamentalismus odmieta dialóg ako základný predpoklad, totiž odložiť pri stretnutí s odlišným myšlienkovým prúdom apriórny predpoklad, že ja som majiteľom celej pravdy a ten druhý sa nutne mýli. Ale pozor, aby sme z fundamentalizmu nerobili len „killing word“, nálepku, ktorou budeme diskreditovať každého, kto má nejaký pevný názor alebo nie je ochotný k lacnému výpredaju tej časti svojej tradície, ktorá nevyhovuje momentálnemu vkusu doby. Neochota k partnerskému načúvaniu druhého niekedy pramení z nespracovaných vlastných pochybností, ktoré človek neunesie a často si ich premieta do druhých, kde sa s nimi môže stretnúť. Vo svojich knihách sa snažím ukázať, že sila viery nespočíva v „neochvejnosti“ presvedčenia, ale v schopnosti vytrvalo, verne a pokorne niesť aj niektoré otázky, na ktoré na tejto zemi nedostaneme úplne uspokojivú odpoveď. Veď viera sa týka tajomstva, ktoré presahuje našu kapacitu ho plne pochopiť a vyčerpať, viera dostáva mnohé veci len v podobenstvách, v náznaku (len ako v zrkadle, ako hovorí svätý Pavol) a v tvare nádeje, viera nie je len „držanie“, ale tiež hľadanie, načúvanie, cesta... Ale našťastie nevedieme dialóg s „fundamentalizmom“ (to naozaj nejde), ale s konkrétnymi ľuďmi a pokiaľ dokážeme rozlíšiť medzi človekom a jeho názorom, potom nádej na porozumenie nie je stratená.
vyšlo v časopise Fórum občianskej spoločnosti, č. 1-2, 2005, Bratislava, str. 34-44
pošli do vybrali.sme.sk
