.png)
Balla | De la Cruz
BALLA – RAPSÓD ŽIVOTNÝCH KOMPLEXOV
Je predsa len čosi pôsobivé na tom, ako spisovateľ zotrváva na svojej línii, oblieha to svoje prekliate územie nepokoja. Takéto dobíjanie vytvára okolo seba aureolu nekompromisnosti, zaťatosti a neústupčivosti. Ballovým územím nepokoja je samotný „život“ (ach!!!...) a jeho „premeny“ v medziľudských „vzťahoch“, partnerskom alebo manželskom spolunažívaní (Vzťah; Predstav si). Takéto veci ako „medziľudský“, „vzťah“, „partnerský“, „manželský“ alebo „spolunažívanie“ sa zmechanizujú na nič nehovoriace slová, ktoré sú súčasťou životného kolobehu, niečím prirodzeným a teda aj neviditeľným, svojou podstatou však „pre život“ aj tlakom society napokon nevyhnutným. Samotný „život“ sa stáva len prostriedkom na ceste k dosiahnutiu takého „vzťahu“, „partnerstva“, či nebodaj „manželstva“ – „vlastných cieľov osebe“, od ktorých sa „prirodzene“ očakáva akási samospasiteľská funkcia, že sú to konečné prístavy, v ktorých sa vykladá nielen káva, čokoláda a čaj, ale hlavne šťastie (Blízke duše).
Balla však aj vo svojej šiestej knihe, dalo by sa už hovoriť o seriáli, sa díva na „vzťah“ či „partnerstvo“ ako na čosi „neprirodzené“, „umelé“, ťažko dosiahnuteľné a preto mrzačiace „život“ jednotlivca. Autorovou optikou nadobúda „život“ čudesné a fantazmagorické tvary; bujnie alebo scvrkáva sa na zvyk, či nudu, až sa nechce veriť, že tu ide o „život“ (Pred rozchodom); ostáva napokon jedinec sám so svojimi „tupými“ myšlienkami, ktoré by mu mohli pomôcť rozhodnúť sa ako ďalej. No ani myšlienky to už vlastne ani nie sú, ale také náhodné, ba vlastne osudové nahromadenie sa životných komplexov, tie jediné ostali postavám verné a držia sa ich zato spurne. Mám na mysli klasickú ballovskú tému outsiderstva, pocit menejcennosti indivídua, ktorý v podstate sám seba vylučuje z tej ohromnej masy ľudí, ktorej všetko úspešne vychádza, kde úsmev je známkou pohody a šťastia a kde „vzťahy“ prekvitajú v pokoji a láske. Naopak Ballovým postavám ostáva len skepsa, nuda, smútok a zatrpknutosť, ako príšerná batožina, ktorú si po celý život prezieravo vláčili so sebou – síce nenapĺňajúc predstavu o úspešných ľuďoch a šťastnom živote – ale aspoň tú batožinu si môžu teraz na konci spokojne položiť pod hlavu, ako ten najmäkší vankúš (Predstav si).
Veru bolo by to smutné a možno aj nezáživné čítanie, ale ta nepatrná hŕstka Ballových „skalných“ vie, že autor sa na komplexy všetkých svojich combáľov a pajácov pozerá „dobrotivým“ humorom (Niečo vydrží). Myslím, že je to práve humor, ktorý je príčinou toho, že permanentná cesta ku kolapsu – aj tá pajacová, aj tá Ballova, ba aj tá čitateľova – napokon nedôjde k svojmu naplneniu. Len pochybujem, či spomínaný humor je zavše láskavý a či skôr to nie je humor zlomyseľný, „padni, komu padni“ (Vzťah). No zato je to humor delikátny, zosmiešňuje teda hyperbolizuje, karikuje alebo paroduje tie stránky našej povahy alebo našich komplexov, o ktorých zvyčajne mlčíme, potajomky sa s nimi po kútoch skrývame, možno si ich nechtiac ani pripustiť. Kto vie čo sa skrýva za úspechom („keď všetko vychádza“), za úsmevmi („znakmi šťastia“), za „kvitnúcim vzťahom“ („vytúženou nekonečnou láskou“) navonok nezakomplexovaného človeka, o ktorého vždy s obdivom zavadíme v dave nákupného centra alebo okom, keď vychádza z drahého butiku, či auta.
Predchádzajúca zbierka poviedok Unglik sa vyznačovala až prehnanou kompozičnou explicitnosťou, ktorá sa priam núkala ako štartovací bod, elementárny prvok „každej“ potenciálnej interpretácie. De la Cruz rovnako okato predznamenáva skracovanie textu, niekde len na rozmedzie jednej strany, čo má za následok zostručňovanie plánu výrazu až na úroveň žánru na pomedzí gnómy, vypointovanej filozofickej sentencie ba humorného epigramu: „Významy, ktoré sa zviezli na minulých životoch ako na nákladných lodiach, ostali uskladnené kdesi vzadu, zabudlo sa na ne alebo podľahli skaze, preto ešte stále putujeme a len kvôli fatálnemu deficitu pamäte vláčime čosi nepodstatné hore-dolu s pocitom priekopníkov“ (Šťastní blázni, s. 14). Gnómický obsah Ballových textov si tak možno našiel svoju formu, humor jej dodáva epigramatický uštipačný nádych, pričom epická štruktúra textov založená na deji a premenlivosti času sa definitívne láme častým dosadením druhej osoby rozprávania, ktorá texty posúva viac k „nadčasovému“, lyrickému pólu (Vzťah; Ruky; Predstav si). Konštatovanie, že Ballovým územím nepokoja je samotný „život“, nemusí byť nič hovoriace zovšeobecnenie obsahu autorových próz, ale svojim formálnym naplnením možno aj celkom presným pomenovaním toho, kam to autor dotiahol.
Čo je pôsobivé na tom, keď spisovateľ zotrváva na svojej línii, oblieha to svoje prekliate územie nepokoja? Že takéto dobíjanie vytvára okolo seba aureolu nekompromisnosti, zaťatosti a neústupčivosti, svätožiaru „skutočného spisovateľa“? Že to spisovateľ svojim písaním myslí vážne, že je to pre neho nekonečný (nie sizyfovský, ale až) kafkovský údel? Tak teda: čo je pôsobivé na tom, keď nám niekto po šiesty krát útrpne „rozpráva“, čím sa stáva „život“, keď sa premení na nestráviteľný prúd komplexov?
Balla poslednou zbierkou „poviedok“ už prakticky rezignoval predstierať, že v podstate píše príbehy, ktoré majú svoj epický čas, priestor a dej. Ostali nám len jedna či dve postavy, utáraný filozofujúci rozprávač a našťastie aj humor. Našťastie pretože Ballov humor je asi jediná vec, ktorá jeho prózy prežije. Ďaleko od toho, aby som bral do ruky palicu proroka: to ostatné pekne krásne strávi čas a náležite umiestni medzi podobné filozofujúce antikvárne záležitosti, ktoré má každá svoja epocha a ktoré sa na seba preto tak neodlíšiteľne podobajú, pretože im autori v snahe po metafyzickej hĺbavosti zaťato odmietli votkať medzi riadky znamienka doby. Možno tak ako by sme nemali očakávať od tučniaka, že raz už konečne vzlietne, možno rovnako by bolo neodôvodnené a nespravodlivé očakávať od Ballu, že nám už raz konečne povie niečo nielen o tom „človeku“, pajácovi snoriacom na Zemi už niekoľko tisíc rokov, ale hlavne o nás samých, ktorí tu a teraz žijeme. Táto kritika nepatrí debutantovi, ale autorovi už šiestej knihy, ktorý aj vo svojom poslednom diele veľa toho nahovorí o človeku v stave krízy, v hraničnej situácii, ale nepodá takmer žiadnu správu o tom, skadiaľ tento človek vzišiel, čo to bolo za dobu a spoločnosť, ktorá ho priviedla do tak vypätých situácií.
Posledným Ballovým textom, podobne ako ostatným knihám Tomáša Horvátha, chýba odvážnejší a explicitnejší presah do spoločenského kontextu našej doby, napriek štylistickej bravúre, ktorá dáva vyniknúť dominantnému rozprávačovi a citlivosti a ľahkosti v rámci prevedenia kompozície a dialógov (tu sa ukazuje ako dôležitý činiteľ práve humor). To zase postrádajú posledné „romány“ Michala Hvoreckého, vyznačujúce sa štylistickou a kompozičnou ťažkopádnosťou (hlavne v dialógoch), hoci sondujú našu postmodernú dobu zato dôkladne. Aj napriek veľkému tvorivému „chceniu“, vyžarujúce z úsilia spomínaných spisovateľov, ich diela zanechávajú pocit rozpačitosti, pretože mnohokrát nie sme až tak ďaleko od silnej literatúry.
Balla – rapsód životných komplexov – naskutku ľútostivo samoľúby harlekýn (Sebec), neoblomne zaujatý svojou vlastnou poetikou, ktorý sa po okázalo predvedenom výkone a odznenom potlesku zo strany kolegov, zavše pozrie nenápadne do zrkadla, len nie von oknom...
Domino Fórum, 18. januára 2006
Balla však aj vo svojej šiestej knihe, dalo by sa už hovoriť o seriáli, sa díva na „vzťah“ či „partnerstvo“ ako na čosi „neprirodzené“, „umelé“, ťažko dosiahnuteľné a preto mrzačiace „život“ jednotlivca. Autorovou optikou nadobúda „život“ čudesné a fantazmagorické tvary; bujnie alebo scvrkáva sa na zvyk, či nudu, až sa nechce veriť, že tu ide o „život“ (Pred rozchodom); ostáva napokon jedinec sám so svojimi „tupými“ myšlienkami, ktoré by mu mohli pomôcť rozhodnúť sa ako ďalej. No ani myšlienky to už vlastne ani nie sú, ale také náhodné, ba vlastne osudové nahromadenie sa životných komplexov, tie jediné ostali postavám verné a držia sa ich zato spurne. Mám na mysli klasickú ballovskú tému outsiderstva, pocit menejcennosti indivídua, ktorý v podstate sám seba vylučuje z tej ohromnej masy ľudí, ktorej všetko úspešne vychádza, kde úsmev je známkou pohody a šťastia a kde „vzťahy“ prekvitajú v pokoji a láske. Naopak Ballovým postavám ostáva len skepsa, nuda, smútok a zatrpknutosť, ako príšerná batožina, ktorú si po celý život prezieravo vláčili so sebou – síce nenapĺňajúc predstavu o úspešných ľuďoch a šťastnom živote – ale aspoň tú batožinu si môžu teraz na konci spokojne položiť pod hlavu, ako ten najmäkší vankúš (Predstav si).
Veru bolo by to smutné a možno aj nezáživné čítanie, ale ta nepatrná hŕstka Ballových „skalných“ vie, že autor sa na komplexy všetkých svojich combáľov a pajácov pozerá „dobrotivým“ humorom (Niečo vydrží). Myslím, že je to práve humor, ktorý je príčinou toho, že permanentná cesta ku kolapsu – aj tá pajacová, aj tá Ballova, ba aj tá čitateľova – napokon nedôjde k svojmu naplneniu. Len pochybujem, či spomínaný humor je zavše láskavý a či skôr to nie je humor zlomyseľný, „padni, komu padni“ (Vzťah). No zato je to humor delikátny, zosmiešňuje teda hyperbolizuje, karikuje alebo paroduje tie stránky našej povahy alebo našich komplexov, o ktorých zvyčajne mlčíme, potajomky sa s nimi po kútoch skrývame, možno si ich nechtiac ani pripustiť. Kto vie čo sa skrýva za úspechom („keď všetko vychádza“), za úsmevmi („znakmi šťastia“), za „kvitnúcim vzťahom“ („vytúženou nekonečnou láskou“) navonok nezakomplexovaného človeka, o ktorého vždy s obdivom zavadíme v dave nákupného centra alebo okom, keď vychádza z drahého butiku, či auta.
Predchádzajúca zbierka poviedok Unglik sa vyznačovala až prehnanou kompozičnou explicitnosťou, ktorá sa priam núkala ako štartovací bod, elementárny prvok „každej“ potenciálnej interpretácie. De la Cruz rovnako okato predznamenáva skracovanie textu, niekde len na rozmedzie jednej strany, čo má za následok zostručňovanie plánu výrazu až na úroveň žánru na pomedzí gnómy, vypointovanej filozofickej sentencie ba humorného epigramu: „Významy, ktoré sa zviezli na minulých životoch ako na nákladných lodiach, ostali uskladnené kdesi vzadu, zabudlo sa na ne alebo podľahli skaze, preto ešte stále putujeme a len kvôli fatálnemu deficitu pamäte vláčime čosi nepodstatné hore-dolu s pocitom priekopníkov“ (Šťastní blázni, s. 14). Gnómický obsah Ballových textov si tak možno našiel svoju formu, humor jej dodáva epigramatický uštipačný nádych, pričom epická štruktúra textov založená na deji a premenlivosti času sa definitívne láme častým dosadením druhej osoby rozprávania, ktorá texty posúva viac k „nadčasovému“, lyrickému pólu (Vzťah; Ruky; Predstav si). Konštatovanie, že Ballovým územím nepokoja je samotný „život“, nemusí byť nič hovoriace zovšeobecnenie obsahu autorových próz, ale svojim formálnym naplnením možno aj celkom presným pomenovaním toho, kam to autor dotiahol.
Čo je pôsobivé na tom, keď spisovateľ zotrváva na svojej línii, oblieha to svoje prekliate územie nepokoja? Že takéto dobíjanie vytvára okolo seba aureolu nekompromisnosti, zaťatosti a neústupčivosti, svätožiaru „skutočného spisovateľa“? Že to spisovateľ svojim písaním myslí vážne, že je to pre neho nekonečný (nie sizyfovský, ale až) kafkovský údel? Tak teda: čo je pôsobivé na tom, keď nám niekto po šiesty krát útrpne „rozpráva“, čím sa stáva „život“, keď sa premení na nestráviteľný prúd komplexov?
Balla poslednou zbierkou „poviedok“ už prakticky rezignoval predstierať, že v podstate píše príbehy, ktoré majú svoj epický čas, priestor a dej. Ostali nám len jedna či dve postavy, utáraný filozofujúci rozprávač a našťastie aj humor. Našťastie pretože Ballov humor je asi jediná vec, ktorá jeho prózy prežije. Ďaleko od toho, aby som bral do ruky palicu proroka: to ostatné pekne krásne strávi čas a náležite umiestni medzi podobné filozofujúce antikvárne záležitosti, ktoré má každá svoja epocha a ktoré sa na seba preto tak neodlíšiteľne podobajú, pretože im autori v snahe po metafyzickej hĺbavosti zaťato odmietli votkať medzi riadky znamienka doby. Možno tak ako by sme nemali očakávať od tučniaka, že raz už konečne vzlietne, možno rovnako by bolo neodôvodnené a nespravodlivé očakávať od Ballu, že nám už raz konečne povie niečo nielen o tom „človeku“, pajácovi snoriacom na Zemi už niekoľko tisíc rokov, ale hlavne o nás samých, ktorí tu a teraz žijeme. Táto kritika nepatrí debutantovi, ale autorovi už šiestej knihy, ktorý aj vo svojom poslednom diele veľa toho nahovorí o človeku v stave krízy, v hraničnej situácii, ale nepodá takmer žiadnu správu o tom, skadiaľ tento človek vzišiel, čo to bolo za dobu a spoločnosť, ktorá ho priviedla do tak vypätých situácií.
Posledným Ballovým textom, podobne ako ostatným knihám Tomáša Horvátha, chýba odvážnejší a explicitnejší presah do spoločenského kontextu našej doby, napriek štylistickej bravúre, ktorá dáva vyniknúť dominantnému rozprávačovi a citlivosti a ľahkosti v rámci prevedenia kompozície a dialógov (tu sa ukazuje ako dôležitý činiteľ práve humor). To zase postrádajú posledné „romány“ Michala Hvoreckého, vyznačujúce sa štylistickou a kompozičnou ťažkopádnosťou (hlavne v dialógoch), hoci sondujú našu postmodernú dobu zato dôkladne. Aj napriek veľkému tvorivému „chceniu“, vyžarujúce z úsilia spomínaných spisovateľov, ich diela zanechávajú pocit rozpačitosti, pretože mnohokrát nie sme až tak ďaleko od silnej literatúry.
Balla – rapsód životných komplexov – naskutku ľútostivo samoľúby harlekýn (Sebec), neoblomne zaujatý svojou vlastnou poetikou, ktorý sa po okázalo predvedenom výkone a odznenom potlesku zo strany kolegov, zavše pozrie nenápadne do zrkadla, len nie von oknom...
Domino Fórum, 18. januára 2006
pošli do vybrali.sme.sk
