.png)
"Lesk" a bieda slovenskej prózy
Literárny život: chaos, polyfónnosť a relativizmus
Ak sa pozrieme dnes na stav literárneho života na Slovensku môžeme ho „objektivizovať“ na dvoch úrovniach: jednak v kontexte literárneho vývinu a jednak ako relatívne samostatný sediment. Obe úrovne, po výraznom zlome v spoločenskom živote v roku osemdesiatdeväť, ktorý nastal „zvonku“, si však vyžadujú premýšľanie v širšom sociologickom a kultúrnom kontexte.
Literárny život a literatúru po roku osemdesiatdeväť možno označiť za totálnych chaos. Nie je to však nič negatívne, ba ani prekvapujúce, je to „normálny“ jav, ktorý nastáva po výraznej ruptúre a tento jav môžeme vysledovať i v okolitých postkomunistických krajinách. Chaos a polyfónnosť vyplynuli ako reakcia na normalizovaný a uniformizovaný stav spred roku osemdesiatdeväť. Deväťdesiate roky[1] sú tak charakteristické chaosom z nastavenia nového „turbokapitalizmu“ vo vydavateľskej oblasti. Ako huby po daždi sa objavuje niekoľko desiatok vydavateľstiev a rovnako ako spomínané huby i zanikajú. Náklady výtlačkov sa radikálne zmenšujú ako dosiaľ nikdy[2], z desaťtisícových nákladov na priemerných päťsto kusov, čím sa literatúra dostáva na perifériu a stáva sa elitnou záležitosťou (pripomínam, že naša krajina má cez päť miliónov obyvateľov). Vydavateľská politika podlieha deformáciám súkromného podnikania, vydávajú sa knihy vydavateľových priateľov, známych a pajtášov.
Tvorba podlieha pofidérnemu vkusu jedného nakladateľa, ktorý vydáva knihy vysoko stratového a umelecky nie príliš silného autora, pretože sa mu jeho tvorba „páči“. A opačne. Knihy, ktoré vo svete „slávia úspech“, doma nik nevydá, pretože autor sa nepohybuje vo „vyvolenej“ bratislavskej literárno-kaviarenskej spoločnosti, alebo nezapadá buď do dobovej módnej ideológie „rokov šesťdesiatych“ alebo do vydavateľovho obrazu moderného spisovateľa – teda nie je ani mladý, ani pekný a nemá „perspektívu“.
Na miesto literatúry prichádzajú média. Literatúrou pre dnešného lekára, právnika a businessmana sa stali noviny, z ktorých sa postupne vytráca literárna príloha. Rovnako rýchlo vzniká a zaniká množstvo literárnych časopisov, v ktorých síce postupne v polovici deväťdesiatych rokov začne neobyčajne rýchlo a vášnivo pulzovať literatúra (legendárne pôsobenie V. Barboríka a P. Darovca v RAKu), avšak rovnako rýchlo z nich život vypŕcha, tvorivosť sa stráca a nadšenie v dôsledku šialeného tempa umiera na „infarkt“. Dnes na Slovensku nemáme elitný profesionálny časopis pre literatúru, ktorý by mal ustálenú koncepciu a hodnotovú úroveň, ktorý by si „pestoval“ svojich prispievateľov a komunikoval s nimi, ktorý by nebol závislý len na štátnych ministerských peniazoch, ale hľadal by prostriedky napríklad v grantoch nezávislých nadácií a organizácií alebo v podnikateľskej sfére. Náznaky tu sú a priznajme si, neľahký je život šéfredaktora, ktorý riadi časopis v takom chaose a nezáujme o literatúru, ktorý sa u nás udomácnil za posledné roky.
Neexistuje generačné rozvrstvenie ani spisovateľov ba ani literárnych kritikov, prevláda neochota združovať sa a to na všetkých frontoch. Snaha zastrešiť časť prozaikov pod nálepku coolness sa zdá dnes viac ako nedorozumením, rovnako i príliš vágny a všeobecný pojem text generation v poézii je len milou a úprimnou snahou jeho autora ociachovať tvorbu svojich priateľov. Beztak literárna história vezme asi tieto pojmy na vedomie, beztak je literárna história založená na podobných omyloch – a hlúpostiach.
Stretávame sa s fenoménom vyhasínania. Literárni kritici a spisovatelia odchádzajú do inej pracovnej sféry (reklamné agentúry), prípadne prozaik sa stáva autorom jedného jediného diela. Aj z týchto dôvodov tu chýba nielen cechová ale i spoločná hodnotová či tematická platforma.
Mladí prozaici: „mýtus šesťdesiatych rokov“ ako degenerácia literárneho vývinu
-Jak jste se tedy dostali do vlády? F. Gál: Od rána do rána sme sedeli na Vysokej škole múzických umení a naraz ktosi zakričal: Ideme navládu! My sme sa vyrútili, dvanásť ľudí, sadli sme do troch áut a išli sme. Langoš, Mikloško, Budaj, ja, Kňažko…
Zdeněk Jičínský, Fedor Gál, Václav Žák: Co dřív: moc, nebo koncepce?, Listy, č. 2, 2005.
Mladí autori deväťdesiatych rokov akoby takmer z oka vypadli debutantom šesťdesiatych rokov[4]. Próza sa zvnútornila; na štylistickej úrovni prevládajú monológy; tematizuje sa moment písania, manifestuje sa sebareflexia a subjekt sa predvádza odstupom, iróniou (paródia, persifláž, mystifikácia). Literatúra sa poňala ako intertextová hra; dominuje existenciálnou témou prežívajúceho indivídua a jeho spôsobu existencie (samota, precitlivenosť, absurdita, odcudzenie, ľahostajnosť, úzkosť, vina, rozdvojenie a inakosť). Deficit príbehu (vlastne veľkej epiky), egoistický a sebastredný dôraz na píšuci alebo prežívajúci subjekt a remeselná vykalkulovanosť – to je literatúra dnešných dní, nielen tých deväťdesiatych a šesťdesiatych. Mladí intelektuáli „zamatovej revolúcie“ roku osemdesiatdeväť a starší harcovníci a kozáci rovnako hektického roku šesťdesiatosem si tak mohli navzájom prerozprávať svoje osobné súkromné príbehy boja „dobra“ so „zlom“, ktoré má literárna história zobraziť ako dejinotvorné udalosti. Kniha o Mladej tvorbe literárnych kritikov deväťdesiatych rokov Vladimíra Barboríka a Petra Darovca je takýmto záznamom osobných avantúr a svedectiev hrdinov rokov šesťdesiatych, týmto povýšené na literárnohistorický fakt.
Na poli literárnej vedy sa tak stali autoritami napríklad Peter Zajac či Milan Šútovec, na strane poézie osamelí bežci – Štrpka, Repka a Laučík, na strane prózy zas Sloboda, Vilikovský, Johanides a Hrúz. Autority sa dočkali zaslúženej pozornosti, avšak nekritickým preberaním hodnôt sa začala vytvárať mytológia šesťdesiatych rokov ako panenského raja nekonečných literárnych možností. Osobné dobrodružstvá sa povýšili na nezabudnuteľné literárnohistorické udalosti, pravdy a hodnoty obdobia sa stali natoľko spásonosnými, že sa povýšili a konzervovali ako pravdy a hodnoty večné, použiteľné na akýkoľvek kontext a dobu.
Literárny vedec v zajatí ideológie
- Rozhodovať o tom, čo je a čo nie je pravda, mi dnes pripadá ako nedostatok skromnosti. - Márnomyseľnosť? - Márnomyseľnosť.
Krzysztof Piesiewicz / Krysztof Kieślowski Tri farby: červená
Peter Zajac patrí medzi najvýznamnejších mýtotvorcov „zlatých šesťdesiatych“. „Autorita“ Petra Zajaca je pre mňa dnes však natoľko zavádzajúca akou bola „autorita“ S. H. Vajanského pre Františka Votrubu. Z liberálne zmýšľajúceho literárneho vedca sa stal moralizujúci asketický kňaz heideggerovskej proveniencie. Tento posun frapantne znázorňuje Zajacova „práca“ s jeho ústredným pojmom – hodnoty – a to od jeho prvej silnej knihy Tvorivosť literatúry až po jeho tragickú súčasnosť[5]. Zajac sa stal na jednej strane synonymom agresívnej kategorizácie v literárnom živote na Slovensku v poslednom desaťročí a na druhej strane i synonymom vyhasnutia, slepej uličky a dnes vôbec neschopnosti porozumieť súčasnej literatúre ako takej. Peter Zajac vo svojej reprezentatívnej štúdii o literatúre rokov deväťdesiatych stotožňuje literárny život s pocitom nehybnosti (Matejovič), spomalením tempa, respektíve zastavením (Beaucamp)[6]. Vedec si akiste ani nevšimol, že autori debutujúci v deväťdesiatych rokoch majú za sebou už aspoň päť kníh (Pankovčín, Horváth, Balla, Beňová atď.), čo možno už pokladať za „miernu“ nadprodukciu. Vedátor zrejme ani nezaznamenal masovú literárnu súťaž Poviedka, ktorá „objavila“ svoj „národ spisovateľ“ (že vlastne každý bežný občan Slovenska je potenciálny spisovateľ).
A rovnako sa autor asi ani nezamyslel, že spomínaná „nehybnosť“ je „regulárny stav“, v ktorom sa literatúra ocitla po roku osemdesiatdeväť, teda na periférii a v značne chaotickom stave. Mladí prozaici síce nadviazali na hodnoty šesťdesiatych rokov, ale nekriticky, značne povrchne. A predovšetkým nepodarilo sa im tieto hodnoty implantovať do pozmenenej spoločenskej situácie. Na rozdiel od „šesťdesiatych rokov“ – aj keď „zlatých“, literatúra deväťdesiatych rokov sa neuskutočňuje v totalitnom zriadení; na rozdiel od šesťdesiatych rokov, v deväťdesiatych rokoch už nie je na sto percent isté, kto je na tej „správnej“ strane a kto je „nepriateľ“; na rozdiel od šesťdesiatych rokov, v literatúre deväťdesiatych rokov chýba snaha vytvárať vyhranené zoskupenia; a hlavne deväťdesiatym rokom (v znamení chaosu, rozptylu a difúznosti) na rozdiel od rokov šesťdesiatych chýba intencionalita, istý „spoločný“ „humanistický“ „duch“ doby, ktorý dokáže ľudí kamsi nasmerovať a ponúknuť im priestor na vízie a sny. To však nemožno pokladať za nehybnosť...
Nehybnosť, o ktorej píše Zajac, je skôr jeho sklamaným očakávaním, pretože chaotický literárny život, neexistujúca generačná linka, strata postavenia literatúry, to všetko spôsobilo zrelatívnenie a preskupovanie hodnôt – ktorým Zajac akosi nemôže a nechce porozumieť. Preto jeho „nehybnosť“ v jeho interpretácií má negatívne znamienko. Tam, kde Zajac vidí „nehybnosť“ ja skôr vidím prirodzenú dynamiku literárneho vývinu.
Neupieram vedcovi jeho názory, ale spôsob, akým ich častokrát prezentuje je typicky metafyzický a preto paradoxne i mýtotvorný. Zo Zajacových esejí a článkov (nielen o literatúre deväťdesiatych rokoch) vyplýva, že sa vlastne domnieva, že postihuje „podstatu“ problému, že vystihuje „pravú“ skutočnosť v jej celku a s odstupom. Vedec sa pokúša vykročiť z hry, zaujať pozíciu nezaujatého diváka a osvetliť problém a dopracovať sa k pôvodu, k podstate[7]. Avšak to nie je možné; pretože Zajac patrí medzi ústredných hráčov a skutočnosť, ktorú sa tak snaží kategoricky vystihovať vo svojich analýzach a esejach, je len púhou chimérou, jednou z mnohých interpretácii. Tragédiou jeho myslenia je, že si to napriek všetkému zrejme neuvedomuje a že sa nás neustále pokúša presviedčať, že tá jeho interpretácia je jedine možná a správna.
Ak sa pozrieme na Zajacovu recenziu Rakúsovho Nenapísaného románu v Lidových novinách, zistíme, že síce pôsobí grandiózne svojim širokospektrálnym pohľadom na slovenskú literatúru 20. storočia, ale nakoniec len Zajacova interpretácia sa zasa nezaobíde bez „barličky“ rokov šesťdesiatych (autorov, ktorí priniesli hodnoty pre vývin literatúry v tomto období). Zajac absolútne ignoruje literárne dianie za posledných pätnásť rokov jeho slová sú ako „hlas zo záhrobia“, z „inej planéty“: „Slovenská próza posledních desetiletí se vyvíjí ve dvou proudech. Na jedné strane je to autobigrafická linie autenticity, na strane druhé linie postmoderní ironie. K té první patří Dominik Tatarka, Ivan Kadlečík, Martin M. Šimečka, autoři zdůrazňující rozpor malého času života a velkého času dějin, a Rudolf Sloboda s perspektívou každodenní banality. V patetické poloze charakterizoval tento proud Ivan Kadlečík výrokem, že člověk žije jen autobiograficky, v sebaironické poloze zas Rudolf Sloboda jako ,hrůzu blech a výčitek svědomí´. Linii postmoderní ironie představuje zejména Pavel Vilikovský, Pavel Hrúz a Peter Pišťanek. Charakterizuje ji odlidštění, rozptyl a mizení subjektu, sebeodkazující zeměření na text, spojené s výraznou mírou intertextuality“[8].
Zaiste, ide o výstižnú charakteristiku autorov, ale rokov šesťdesiatych (i keď neviem, ako sa tam autorovi priplietol Pišťanek), a rozhodne nie súčasnej literatúry na Slovensku. Menovaní autori na začiatku deväťdesiatych rokov znamenajú skôr výrazný kvantitatívny vklad ako kvalitatívny (len Johanides vydal jedenásť kníh; Mitana, Sloboda, Hrúz, Vilikovský, Dušek od päť vyššie). Sú skôr „protekčnými deťmi“ – ale už nie svojej doby -, zmenou pomerov im bol ponúknutý obrovský priestor na publikovanie a oni ho využili - akurát maximálne na popísanie papiera. Takto sa dozaista slovenská próza posledných desaťročí nevyvíja, aspoň nie ta od druhej polovice deväťdesiatych rokov a aj z tohto príkladu je vidieť ako deformovane a anachronicky dnes hľadí literárnovedná elita na súčasnosť. Cez zakonzerované ružové okuliare svojej mladosti...
Myslím, že v najbližších rokoch nás všetkých čaká vytriezvenie z predimenzovaných spomienok na šesťdesiate roky a terapeutické prehodnotenie našich vlastných postojov a to bez mentorstva myšlienkovo „ustrnutých“ literárnych „vedcov“. Na druhej strane týchto „vedcov“ nesmierne potrebujeme, pretože len voči nim sa môžeme vymedziť a len vďaka nim sme schopní jasnejšie precizovať vlastné názory a postoje.
Poviedka ako „radosť z písania“ alebo kam sa podel román?
Začínam predpokladom, že všetkým nám je dôverne známy biedny stav súčasnej slovenskej beletrie.
Dominik Tatarka Neznáma tvár
Tým, že sa literatúra deväťdesiatych rokov napojila na šesťdesiate roky a to jednak ideovo ako na čosi „morálne čisté“, na čom je hodno „stavať“ a jednak literárne cez platformu žánru poviedky, autori ale i literárni kritici a vôbec všetci činovníci literárneho života akoby vymazali z mapy literárneho vývinu sedemdesiate roky. Tie sa „odpísali“ vo vzťahu k šesťdesiatym rokom ako protikladný pendant, lucasovsky povedané ako temná strana sily. Doba normalizácie a po nej roky reálneho socializmu sa personifikovali ako „temná doba stredoveku“, ktoré nakoniec vyústili do „šedivých“ osemdesiatych rokov.
Etickým (alebo moralizujúcim gestom?) odmietnutím sedemdesiatych rokov sa akosi samovoľne odmietlo i všetko literárne a to predovšetkým veľký románový boom sedemdesiatych rokov. Z tohto dôvodu je pochopiteľné, prečo sa taký výrazný literárny talent a vôbec snáď najsilnejší románopisec druhej polovice dvadsiateho storočia, Ladislav Ballek, dostal v deväťdesiatych rokoch na perifériu literárneho diania (všimnime si, že v Zajacovej „brisknej analýze“ chýba a to nemôžeme považovať len za náhodu, veď ako by sa tam vynímal bývalý komunista, že?!). A o to viac je pre mňa zrozumiteľnejšie, prečo sa tak vysoko ocenil v deväťdesiatych rokoch Vilikovského inak veľmi slabý román Posledný kôň Pompejí a prečo vlastne dosiaľ nemáme súčasný slovenský román.
„Nenormálne pomery“ v literárnom živote
Slovo kýč označuje postoj toho, kdo se chce líbit za každou cenu a co největším množství. Kdo se chce líbit, musí potvrzovat to, co svět chce slyšet, být tedy ve službách přejatých myšlenek. Kýč, to je hloupost přejatých myšlenek přeložená do řeči krásy a citů. Vyráží nám z očí slzy dojetí nad námi samými, nad banalitami, které myslíme a cítime.
Milan Kundera Jeruzalémsky projev: Román a Evropa
Spisovateľ dnes na Slovensku je harlekýn sklonený nad vodou, ktorý svojou tvorbou sa pokúša narcisticky analyzovať vlastný obraz v zrkadle. Literatúra sa stala terapiou sebastredného prežívajúceho subjektu zdôrazňovaná expresívnymi a lyrizujúcim tendenciami; literatúra sa stala hrou, avšak remeselne zručne vykalkulovanou hrou; z literatúry zmizol príbeh, pohltila ho „ničota“ sveta textu, akoby mimo neho nič iné neexistovalo.
Ak aj vznikli vývinovo produktívne diela (napr. Rankov S odstupom času, Balla Leptokaria, Horváth Niekoľko náhlych konfigurácií), neskoršia tvorba autorov len potvrdila, že za touto nadprodukciou je len prázdny verbalizmus, hypertrofia výrazu a radikálny odklon, ba možno i nechuť, či neschopnosť stvárniť spoločenský a sociálny kontext doby, v ktorej autor žije. Zvnútornenie prózy par excellance priklincúva Tomáš Horváth parafrázou aforizmu Franza Kafku: „- Našiel si si svoj priestor?- Moja pracovňa, to je môj priestor, s hlavou nad klávesnicou, to je môj postoj“[9].
Mnou vyššie deklarovaná podobnosť poetík literatúr šesťdesiatych a deväťdesiatych rokov zrazu vyžaduje veľmi vážnu korekciu, ktorá súvisí s iným mojim konštatovaním, týkajúcim sa spoločenského a literárneho života, že zatiaľ čo pre deväťdesiate roky je charakteristická difúznosť, rozptyl a chaos, tak pre šesťdesiate roky zase isté cieľavedomé smerovanie „zhmotnené“ v humanistickom „duchu“ doby, ktorý poskytoval priestor pre sny a vízie.
Pre šesťdesiate roky je v tomto smere typické, že mladí debutanti vychádzajú z „autentickosti zážitku“, výraz podania sa vyznačuje „precitlivelosťou“, kompozičné ladenie zase „meditatívnosťou“. Naopak, deväťdesiate roky rezignovali na „autentickosť“, supluje ju dezilúzia a cynizmus, v lepšom prípade irónia. Aj z toho dôvodu sa prozaici obraňujú, ba obrňujú sa, cenzurujú pred prílišnou „precitlivelosťou“, „autentickosťou“; v prieniku rôznych textových rovín, v prelínaní textových hier akoby sa stratila „viera“, že čosi také ako „autenticita“ („tá moja autenticita“, „moje bytie“, „moje Ja“) alebo „cit“ („ten môj cit, citlivosť“, „moja senzitívnosť“) vôbec kedy existovali. Možno to označiť za sklon ku „znecitliveniu“, k proklamovanej „chladnosti“? Nie je to najjednoduchšia cesta, ako sa vyhnúť problémom, ktoré nám súčasná próza predostiera?
Myslím, že literárnou kritikou deklarovaná „chladnosť“ (coolness) je jej alibizmom, myslím, že za „znecitlivením“ a „chladnosťou“ súčasnej prózy je „citlivosť“ a „náruživosť“ definovaná a poňatá v iných kategóriách.
Pre deväťdesiate roky je „nenormálna“ strata ambícií slovenského spisovateľa, ktorému úplne stačí vydať knihu na domácom trhu, ba ani vydavateľ sa vôbec nesnaží pretlačiť dielo za hranice, chýbajú preklady vo svetových jazykoch (ešte stále čakáme na vydanie už hotového anglického prekladu Pišťanekovho Rivers of Babylon – preklad Davida Shorta, pritom ako ďaleko je napríklad Topolova Sestra).
Sprvu celkom sympatická snaha autorov zabŕdnuť a skúsiť si „ľahšie“ žánre populárnej literatúry skokončila trápnym fiaskom. Autori akoby chceli týmto demonštrovať, že ak vieme písať vážnu literatúru, populárna literatúra bude „hračka“. Zrejme chceli aj manifestovať, že nie sú len skostnatenými intelektuálmi, ale aj „obyčajnými“ ľuďmi s „obyčajnými problémami a potrebami“.
Avšak žánre populárnej literatúry sú založené na striktných pravidlách, schémach, a čo i len letmé vybočenie zo sledovanej linky sa viditeľne podpíše na konečnom výsledku. „Nenormálne“ neúprimné lacné gesto vyprodukovalo také gýče ako Rogera Krowiaka (D. Taragel a comp.), Posledný hit a Plyš (M. Hvorecký), Polnočný denník (M. Matkin), Klebetromán (P. Macsovszky-D. Fulmeková) a iné. Slovenský spisovateľ si nikdy nenechá možnosť zafilozofovať si, povedať nejakú tú životnú múdrosť či pravdu a tak sa nečudujme, ak sa k nám z týchto próz prihovorí Sherlock Holmes s okrídlenou vetou Byť, či nebyť, to je otázka.
„Nenormálne“ sa mi javí, ako si spisovatelia, kritici a vydavatelia hovejú vo svojej priemernosti, navzájom sa usvedčujú zo svojej „výnimočnosti“, žijú akoby v inom svete „smotánky“, kde je všetko oukej, olrajt. Áno, chýba tu kritický duch, ktorý by pomenoval „pravý“ stav vecí, bez alergických reakcií a urážok.
Prečo potrebujeme román
Myslím, že po dlhých pätnástich rokoch nastal čas na román. Bez sentimentu a pátosu vravím, že mi chýba Ballekov južanský vzduch letnej noci privoňaný agátmi, veľké postavy a skoro neviditeľné postavičky, epická šírka, do ktorej by som sa mohol hodiť ako do mora. Potrebujeme román, pretože ako píše Vladimír Petrík, "len román postihuje súčasnosť vždy ako relatívne uzavretú etapu. Zodpovedá to jeho vnútornému zmyslu, jeho koncepčnému a komplexnému charakteru. Nie novely a poviedky, ale významné romány, pretože majú veľkú poznávaciu kapacitu, charakterizujú to-ktoré obdobie, majú reprezentatívnu funkciu. Nikde nepulzuje tep doby tak naplno ako v románe. Preto je román vrcholný epický útvar, a preto ak chýba, kritika sa ho sústavne dožaduje“[10]. Áno, práve v tomto zmysle sa dožadujem románu, pretože len román pookrieva a dáva nahliadnuť „znameniu doby“.
Mladá slovenská próza deväťdesiatych rokov naozaj do veľkej miery „inklinuje“ a je do istej miery „spríbuznená“ s avantgardnou tvorbou iných mladých prozaikov, nastupujúcich po prevratoch v spoločenskom živote v dvadsiatych a šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Avšak vždy toto nádejné vynorenie sa nad hladinu a hlboké nadýchnutie bolo vzápätí násilne potlačené totalitou (fašistického Slovenského štátu, alebo normalizovaného reálneho socializmu). Súčasná mladá próza má teda šancu vôbec po prvýkrát sa realizovať v demokratickom liberálnom systéme, v oveľa širších časovo-priestorových podmienkach. Avšak naši mladí prozaici asi dosiaľ „nedorástli“ na román, pretože naň je potrebné množstvo odvahy, trpezlivosti a pracovitosti. A ešte voľačo.
Týmto autorom síce nechýba nadanie a talent, štylistická zručnosť, dobrá vôľa písaním pretvárať vlastnú osobnosť, sú zbehlí v literárnych teóriách a dobových filozofických trendoch – ale až zúfalo im chýba prirodzenosť v rozprávaní, ktorá je založená na prežitej skúsenosti. Títo spisovatelia viacej píšu ako žijú a to podľa toho aj tak vyzerá. Harlekýn je sklonený nad vodou a pozoruje vlastný odraz v zrkadle hladiny, život mu za chrbtom uniká a s ním i silná literatúra....
Neostáva mi nič iné, ako len zopakovať výzvu klasika. Teda: Quijoti, von z montesinských jaskýň! Rovno doprostred života!
[1] Pojem „deväťdesiate roky“ používam zatiaľ pracovne vo vzťahu k literatúre v rozpätí od roku 1989 až po súčasnosť roku 2005. Nemyslím si, ako Dana KRŠÁKOVÁ (Situácia súčasnej slovenskej literatúry 1990 – 2004), že toto obdobie je „uzavretou kapitolou, do ktorej už nič nové nepribudne“. Literárny život nemožno škatuľkovať podľa uzavretých desaťročí, ale skôr podľa impulzov, signálov v literatúre, ktoré predznamenávajú odklon, alebo odchýlku z daného kurzu. Uzavretým desaťročím sa neuzatvára i literatúra a jej atmosféra -, podobné náznaky sú len predčasným oznámením „exitusu“ zo strany literárnych vedcov, ktorí si s nedočkavosťou „mädlia ruky“ pred nastávajúcou „analytickou pitvou“. Jedným z mojich argumentov je, že dosiaľ nemáme román, ktorý je vlastne symptómom „časovo-priestorového“ uzavretia. V tomto texte sa pokúšam ukázať, že ešte stále sme nesení prúdom započatým v druhej polovici deväťdesiatych rokov“.
[2] Napríklad v roku 1934 v čase literárneho útlmu a po hospodárskej kríze zo začiatku tridsiatych rokov, vydáva Leopold Mazáč v Prahe román Gejzu Vámoša Atómy boha v treťom vydaní (!!!) v počte 3000 výtlačkov (!!!).
[3] Pojem „mladí prozaici“ používam pre autorov objavujúcich sa už na začiatku deväťdesiatych rokoch v literárnych časopisoch, no debutujúcich prevažne v druhej polovici deväťdesiatych rokov (P. PIŠŤANEK Rivers of Babylon, 1991; V. PANKOVČÍN Mamut v chladničke, 1991; Asi som neprišiel len tak, 1991; V. KLIMÁČEK Ďalekohladenie, 1991, Panic v podzemí, 1997; T. HORVÁTH Akozmia 1992, Niekoľko náhlych konfigurácii, 1997; P. RANKOV S odstupom času, 1995; BALLA Leptokaria, 1996; E. ERDÉLYI – M. VADAS Univerzita, 1996; J. JURÁŇOVÁ Siete, 1996; M. HVORECKÝ Silný pocit čistoty, 1998; D. KAPITÁŇOVÁ Kniha o cintoríne, 1999; J. BEŇOVÁ Parker, 2001; S. LAVRÍK Allegro barbaro, 2002; M. KOMPANÍKOVÁ Miesto pre samotu, 2003, atď.)
[4] „Nechcem nikomu vnucovať svoj názor, ale to takzvané vychvaľované zvnútornenie mladej (ale i staršej) našej literatúry je iba východiskom z núdze. Keď je mladá próza vnútorná – v poriadku. Ale keď sa zvnútorňuje a keď sa to dokonca hodnotí ako prednosť, vývinová tendencia, vidí sa mi to krátkozraké. Považujem to za jednu z teórií napochytre vymyslených ad usum delphini“, TATARKA, D. (1963) „Polohlasom pred sjazdom spisovateľov“, in: Slovenské pohľady, č. 3, s. 2. Treba konštatovať, že Tatarka sa mýlil: nebolo to až také krátkozraké a zvnútornenie prózy nakoniec postihlo takmer celé šesťdesiate roky a dnes sa to hodnotí ako vývinová tendencia. Milan HAMADA vzápätí priklincúva Tatarkovo konštatovanie: „Komická je to situácia, keď náš mladý prozaik zložito monologizuje, dialogizuje, a pritom obsahom tejto zložitosti je množstvo banalít, ktorých zdrojom je povrchný vzťah k svetu a veľa konvenčných ilúzií o svete a človeku (...) Vzorný príklad odcudzeného človeka, odcudzený svet a odcudzeného autora, ktorý sa stal obeťou svojho odcudzenia. Také malé odcudzenie zapríčinené najmä neschopnosťou vidieť do človeka aj napriek všetkému zvnútorňovaniu, či práve preto“ (Úvaha trochu osobná, Slovenské pohľady, 1963, č. 10, s. 8). Hamada neskôr upresňuje svoju kritiku smerom k Johanidesovej prvej knihe Súkromie: „Ak väčšina prozaikov našej strednej generácie predstavuje človeka ako tvora spoločenského a veľmi často ho redukuje na spoločensko-politické podmienky, Johanides sa zasa sústreďuje vyslovene a jednostranne na človeka ako tvora ,súkromneho´, nositeľa určitého psychofyzického obsahu až uvzato vytrhnutého z určitého spoločenského prostredia. Medziľudské vzťahy sú charakterizované jedine psychologicky“ (Skutočnosť a konvencie, Slovenské pohľady, 1963, č. 11, s. 134). Slová Milana Hamadu, podľa mojej mienky, by mohli byť z časti i výstižným komentárom k tvorbe BALLU - autora rokov deväťdesiatych.
[5] Súčasné premýšľanie Petra ZAJACA prezentované jeho poslednou knihou spoločensko-politických úvah Krajina bez sna (Kalligram, 2004) by som prirovnal ku Kunderovmu, či presnejšie Rabelaisovmu pojmu „agelastes“. Ako agelastes rovnako i Zajac je presvedčený, „že pravda je jasná, že všechni si musí myslit totéž a že oni sami jsou přesně těmi, jimiž si myslí, že jsou“. Zajac svojim kategorickým a absolutistickým vyjadrovaním sa zrejme domnieva, že postihuje „podstatu problémov“ (napr. Slovenskí intelektuáli dvadsiateho storočia); najradšej si kladie metafyzické otázky pričom rovnako ako „agelastes“, ale i nietzscheovskí „asketickí kňazi“, zabúda na jednotlivca v mene „vyššej pravdy či poslania“; a má tendenciu súdiť skôr a až potom chápať: „Nemohou se smířit s románem, pokud nepřeloží jeho řeč relativity a mnohoznačnosti do svého apodiktického a dogmatického jazyka. Vyžadují aby někdo měl pravdu; buď je Anna Karenina obětí omezeného despoty, nebo je Karenin obětí nemorální ženy; buď je nevinný K. rozdrcen nespravedlivým soudem, nebo se za soudem skrýva boží spravedlnost a K. je vinen“ KUNDERA, M. (2005) Zneuznávané dědictví Cervantesovo, Brno: Atlantis, s. 14, s. 38. Jediné, čo platí na „aketických kňazov“, je irónia a smiech románopisca, trebárs i Petra MACSOVSZKÉHO (Fabrikóma).
[6] ZAJAC, P. (2001) „Slovenská literatura devadesátych let v obrysech“, in: Host, č. 5, s. 82. Je dojemné a rozkošné zároveň sledovať, ako Peter Zajac publikoval v zásade jeden a ten istý text na troch rozličných miestach v rozpätí rokov 1997 až 2001 (Česká a slovenská literatúra dnes, Opava 1997; Prelomové či svoje? Skica o slovenskej literatúre deväťdesiatych rokov, OS, 1999, č. 2. s. 74-77). Ide o autorov príslovečný konzervativizmus, ale len o obyčajné diletantstvo, založené na kopírovaní už / iba raz premyslenom probléme?
[7] Preto prirovnávam Zajaca k asketickému kňazovi heideggerovského razenia, pretože ako ukazuje J. Derrida vo svojej prednáške Differänce, Heideggerou snahou bolo vykročiť z metafyziky, z dejín myslenia Západu a poukázať na ten zlomový bod (pôvod), kde sa oddelilo súcno od bytia. Samozrejme že Zajac ani zďaleka nie je Heidegger, ale tá „túžba“ byť „hovorcom“, či „mudrcom“ svojej doby tu nepochybne je.
[8] ZAJAC, P. (2005) „Hledání ztraceného autora“, in: Lidové noviny, 2. 4. 2005.
[9] Rozhovor s Tomášom HORVÁTHOM; In: Postmaternicarevuál, 1/2000, Levice, L.C.A., s.20,3125% „Mnoho jich čeká. Nepřehledné množství ztrácejí se v temnotách. Co chtějí? Zřejmě mají určité požadavky. Vyslechnu ty požadavky a pak odpovím. Ale na balkón nevyjdu; nemohu i kdybych chtěl. Na zimu se balkónové dveře zamykají a klíč není po ruce. Ale ani k oknu nepřistoupím. Nikoho nechci vidět, nechci se dát zmást tou podívanou, u psacího stolu, to je moje místo, hlavou v dlaních, to je můj postoj“, KAFKA, F. (1991) Aforismy, Praha: Torst, s. 95
[10] PETRÍK, V. (1990) Proces & tvorba, Bratislava: Slovenský spisovateľ, s. 218.Domino Fórum,
13.6.2005
