.png)
Kopcsay | Domov
Román ako domov, v ktorom smieš bývať
Román Domov je pokračovaním a zároveň transformáciou motívov poviedky Mužotetka, kde život sa premieňa na prázdnotu, v ktorej sa protagonista pohybuje ďalej a ďalej, „a tak ďalej. Len ďalej, bližšie k smrti“ (Stratené roky, s. 94). Aj Mucha, hlavná postava Domova, jej „ide naproti s otvorenou náručou s odovzdanosťou osudu, bez emócií, bez ambícií“ (s. 24). Beznádejný outsider prekonáva prekážku za prekážkou každodennej banality života, kde sa vízia budovania domova a lepších časov rozplýva v existenciálnej úzkosti. Tá je dotovaná vedomím vlastnej smrteľnosti, vnútornou nezabývanosťou a celkovou disharmóniou a nesúladom so životom, ktorý ako by plynul povedľa, akoby sa ten „skutočný život“ odohrával celkom niekde inde.
Domov je záznamom života jedného roka v druhej polovici deväťdesiatych rokov v Bratislave. Na pozadí sťahovania sa trojčlennej rodinky Muchových zo sídliska do vytúženého centra mesta, sledujeme hektický život človeka, živnostníka pohybujúceho sa medzi početnými zamestnaniami a napriek tomu zapriahnutého do nekonečného kolobehu dlhov a splátok.
Rozprávanie v tretej osobe je však plynulé, ba pokojné a hlavne humorné. Kopcsayovo plynulé a nevtieravé rozprávanie je založené na špirálovitej kompozícii a vkladaní. Rozprávanie je in medias res prerušené a je doň vložená retrospektívna epizóda, vtipne okomentovaná rozprávačom (neraz sa vmiešava subjektívna Muchova optika), ktorý odhaľuje motiváciu konania postáv, históriu vzťahov a prehlbuje zmysel udalostí. Takto napríklad je počas celého románu prstencovito a cyklicky rozobratý motív sťahovania a domova, kde za každou odhalenou špirálou sa poodhalí ďalší významový odtieň udalosti. Vkladanie tak nepôsobí retardačne, ale skôr nepretržite meandruje. Návratnosť motívov a ich priebežne prehlbovanie zanechávajú pocit úplnosti a celistvosti románu.
Na rozdiel od Hronského Jozefa Maka-človeka milióna, Kopcsayov rozprávač uprie človeku-Muchovi aj meno. Hlavná postava, hypochonder je tak slabý ako mucha, neustále úzkostlivo až teatrálne sleduje prejavy vlastného tela, už-už očakávajúc blížiaci sa zánik (v kúpelni nesvieti nielen preto, aby nevidel hrdzavejúcu vaňu, ale aj svoje mohutné a nevzhľadné telo, Mucha-obal); je dotieravý ako mucha, neustále otravuje známych a priateľov, zháňajúc novú a ďalšiu pôžičku; no neraz sa mu pri toľkých zamestnaniach zdanlivo podarí zabiť aj dve muchy jednou ranou, aby potom zistil, že nemá nič, že mu aj tá posledná mucha ubzikla; či už mu sadne mucha na nos, alebo má muchy v hlave, je znamením toho, že akokoľvek bude nad všetkým premýšľať, nezostane po ňom viac, ako mastný fľak po muche. To ako by sa dalo pohrať s menami Muchových nadriadených Gulášika, Slaninku a Olejčeka radšej nebudem rozvádzať.
Ale stojí zato spomenúť, že Kopcsayov román je znovunavrátenou pamäťou až nepravdepodobného života bez internetu, mobilov a hypermarketov, vzhľadom k tomu, aké nedávne časy to len boli. Akoby vysokorýchlostný kapitalizmus, ktorý dosiaľ žijeme, spôsoboval amnéziu a výpadky pamäti. Zavedenie nových technológií vo svete a následne ich masové využitie počas deväťdesiatych rokov možno prirovnať k podobnému úkazu v dvadsiatych rokov, keď sa začali masovo používať telefóny, gramofóny, automobily, fotografia alebo film. V Proustovom Hľadaní strateného času Marcel prežíva novú skúsenosť telefonovania so svojou milovanou babičkou. Vníma hlas, ktorý je zrazu odtrhnutý od tela; sublimácia priestoru a času pretvára životnú skúsenosť a konštituuje novú realitu. U Kopcsaya sú modernistické výdobytky dokonale nefunkčné: televízor zrní a telefón s odstaveným odkazovačom sa stáva synonymom nezastihnuteľnosti. „Postmodernistické technológie“ akými sú mobily, internet a „dzurindové vlády“, prvky „dynamiky a flexibilnosti“, sú ešte len „na ceste“, takže Kopcsayov román zobrazuje upadajúcu mečiarovskú dobu, prázdne vákuum stagnácie, odmlku. Pre deväťdesiate roky je príznakovou črtou práve toto medziobdobie, keď sme technologický modernizovaný, ale ešte vždy nie dostatočne masovo a globálne, „už – ale ešte nie“.
Realitu, v ktorej dnes mnohí žijeme, konštituujú postmodernistické technológie a preto sa môže zdať z dnešného pohľadu medziobdobie deväťdesiatych rokov až ako nepravdepodobné. Mobily, internet a hypermarkety akoby tu boli odjakživa. Takto možno vnímať Johanidesovo faux pas, kde v poslednej knihe Hmla našej trpezlivosti (Príbehy dvoch žien) (2005), v denníkovom zázname z roku 1993 sa pokúša Hyacinta dotelefonovať mobilom Tilde (s. 26-27). Nedotelefonovala sa, ale nie preto, že by sme v tom čase na Slovensku o mobiloch ani len nechyrovali.
Kopcsayovi sa tak podarilo rafinovaným spôsobom poukázať na silu a efektívnosť technológií, ktoré pretvárajú našu skúsenosť. Na rozdiel od Hvoreckého agresívneho až útrpného explicitného zamerania sa na technológie (hlavne V Lovcoch a zberačoch), Kopcsay na ne decentne upozorňuje naznačením prázdnych miest, ktoré budú čochvíľa zaplnené (Muchovo priekopnícke prvé číslo Budovateľského magazínu spracované na počítači; alebo prvé „vyťukanie“ troch magických písmen „www“). A práve tieto prázdne miesta nám vracajú spomienky a zviditeľňujú miesto nových technológií v našich životoch.
Moje vypichnutie jedného z motívov však neznamená, že technológie sú dominantnou témou románu. Tým najpodstatnejším je pre mňa smutno-komický až trpký obraz dvadsaťšesťročného muža, ktorý si nedokáže nájsť svoj vnútorný domov a vytvoriť domov pre svoju rodinu v postkomunistickej demokracii na Slovensku. Autor rúca zaužívaný mýtus, že keď sme už prežili komunizmus, človeku nič nebráni na ceste za „šťastím“ a vlastnej sebarealizácii. Román Domov je pre mňa satisfakciou a zároveň fackou bývalým disidentom a odporcom komunistického režimu, ktorí sú dnes existenčne za vodou a ktorí sa s nepochopením dívajú na hundranie a ustarostenosť mladých ľudí. Kopcsay nemilosrdne „odhaľuje“ ako násilnícka „logika voľného trhu“ valcuje sny a túžby mladého človeka.
Ak je postava Rácza z Pišťanekovho Rivers of Babylon prototypom úspešného človeka, ktorého navrch vyniesli prvé vlny turbokapitalizmu na začiatku deväťdesiatych rokov, tak potom je Mucha z Kopcsayovho Domova prototypom človeka, ktorého takzvaný kapitalizmus v závere rokov deväťdesiatych zomlel a vypľul a nechal ho napospas vlastnej bezperspektívnosti. Dovolím si povedať, že autor dokonale vystihol životný pocit frustrácie mladých ľudí na sklonku deväťdesiatych rokov na Slovensku, ktorý v mnohých smeroch pretrváva až dosiaľ.
Kopcsay ako predstaviteľ mladšej generácie prozaikov, vekovo oscilujúcej okolo štyridsiatky, svojim románom konečne navrátil literárny text čitateľovi. Autor vystihuje znamenie doby, vyhmatáva dostatočne všeobecnú skúsenosť, ktorú môžeme ako čitatelia zdieľať a prostredníctvom postavy Muchu kladie dostatočne intímne otázky, ktoré sa nás môžu jednotlivo dotknúť. Ak Peter Darovec konštatoval vo svojej recenzii (Je múdre ostať nezrelým, Pravda, 21.01. 2006, s. 6) na Mitanov román Zjavenie, že nám autor sprostredkoval takmer zabudnutú emóciu slovenskej literatúry, totiž radosť z čítania, tak potom Kopcsay nám túto emóciu sprostredkováva naozaj dôrazne a dvojnásobne. Pretože radosť z čítania sprevádza s ubúdajúcimi stránkami knihy aj akýsi pocit smútku, že sa príbeh končí a že románový svet, v ktorom sme sa tak dobre zabývali, budeme musieť opustiť. Ach, ako dobre padne takáto clivota po dlhej dobe! Avšak radosť a smútok z čítania len predznamenávajú opakovaný návrat do románového sveta Domova.
Domino Fórum, 12. februára 2006
