.png)
Hvorecký | Plyš
Slovenská literárna katastrofa
Michal Hvorecký „románom“ Plyš pokračuje presne tam, kde svojim predchádzajúcim „románom“ Posledný hit skončil – akrobaticky sa potácajúc na okraji priepasti zvanej gýč.
Autor v „románe“ Plyš rozvíja sebe vlastnú „poetiku“. Spisovateľ kopíruje raz už spoľahlivo osvedčené „klišé“ svojich predchádzajúcich kníh. Hvoreckého texty charakterizujú krátke a úsečné vety, roztiahnuté a spomalené opisy priestoru, času a psychického prežívania postáv, navyše znásobené metaforami zvýrazňujúce vnemy (zrak, sluch), hromadenie až doslova uskladňovanie a následná enumerácia cudzojazyčných mien, názvov a značiek (pôsobiace neraz značne hlúpo, nepatrične a bezúčelne).
Hvorecký využíva únavnú a nudnú deskripciu hlavne v prvej tretine knihy, kde sme zasväcovaní do „životopisu“ Irvina Mirskeho. Od jeho zoznámenia sa s Linou Lee dej získava síce na spáde aj v dôsledku pridania iných textových motivácií aké poznáme z príbehov o tajomstve (výpadok elektriny v City – kto stojí za tým?) alebo z manipulovania davu prostredníctvom hesla plyš hlavnou postavou za cieľom vlastného uzdravenia sa. Koniec koncov efekt tajomstva, ktoré autor od polovice knihy poskromne „rozvíja“, sa nijako na záver nedostavil. Otázky, ktoré si môže čitateľ naliehavo položiť (akú rolu v tom celom zohrala Lina Lee na konci citujúc slová z obľúbeného Irvinovho pornofilmu?; ako a v akom vzťahu sa zrazu na scéne objavil učiteľ Frank?) zas vzbudzujú úsmev u potencionálneho fajnšmekra podobných naratívnych schém, pretože „návnady“ sú hodené príliš okato a s príliš stereotypným riešením.
Zoznámenie sa Irvina a Liny mohlo oživiť opisný text vložením omnoho obsiahlejších dialogických pasáží, ktoré by román na jednej strane zdramatizovali a na druhej strane prehĺbili charakter zúčastnených postáv. Dialógy sa však objavujú len striedmo a možno to je aj šťastie, pretože Hvorecký dialógy vôbec nezvláda: sú vyumelkované, strojené, vypočítané, skrátka neprirodzene patetické. Hvorecký je neskutočne poučne moralizujúci (alebo ako napísal Peter Darovec „morózny“) a na druhej strane aj servilný; má tendenciu všetko dopovedať a vyumelkovaným jazykom sa snaží postihnúť „autentický“ grif ulice. V snahe postihnúť „realitu“, „každodennosť“, „obyčajnosť“, „autentickosť“, z dialógov Plyšu zaznieva to, čo sa dá počuť iba v reality show a čoho výsledkom je iba „póza“. Aj v tomto zmysle je Hvorecký na pováženie servilný k očakávaniam čitateľa. V snahe „pobaviť“ publikum s čo najnižším využitím intelektuálnych schopností, čo autor zrejme považuje za cieľ vlastného písania, sa stretneme s banalitami, „trápnymi konštatovaniami“ a „otrepanými frázami“ typu „Viac než kedykoľvek predtým som si uvedomoval, ako unáhlene a priskoro som premrhal najlepšie roky. Je smutné mať za sebou mladosť bez toho, aby ste ju naozaj prežili“ (s. 45); „Za oknom bola tma, akoby sa tam rozlial čierny tuš“ (s. 46); „Čoskoro začnem žhaviť linku“ (s. 52); „Bez jedla aj kone kapú“ (s. 54); „Pri dámskych šálkach a pohároch ležali ohorky s červenými stopami rúžu“ (s. 59); „Neraz som mal dojem, že sa mi to celé len sníva“ (s. 60); „Cítil som, že takto už ďalej žiť nemôžem“ (s. 72); „Tma bola silná ako ruka položená na mesto“ (s. 94); „Cítim sa ako fontána krvi, ktorá má tvar ženy“ (s. 102) atď.
Hvorecký si tak pracne a detailne buduje svoj „fiktívny svet“, že sa občas dostáva do prekérnych situácií prostých protirečení a protikladov, ktoré rieši pre mňa neadekvátnym spôsobom, málo podložených a motivovaných na to, aby som „uveril“ jeho fikcii . Ak by sme chceli vidieť stretnutie a osudové zoznámenie sa Irvina a Liny „dvoch čistých duší“, zdieľajúce výnimočnú lásku nad pomery ich doby, v bordely ako významonosné gesto, tak dobre. Ale ak už sa odohráva pouličná párty v meste, kde nefunguje elektrina, tak tu naozaj musí byť spisovateľ vďačný za každé nabité baterky a dodatočné vlastné generátory. Ešte že sú tu baterky... párty aj román môžu nerušene napredovať. A my môžeme hľadať dodatočnú motiváciu (rozumej „energiu“) čítať ďalej...
Autorov hrdina Irvin Mirski, rovnako ako hlavná postava z predchádzajúceho „románu“ Alfred Raff, je typom romantickej postavy, je presne tým limonádovým „unaveným“ hrdinom à la Phil Marlowe, ktorý sa vymyká jednak „normatívnemu“ alebo „štandardnému“ svetu, ľuďom, ktorí „svet“ „riadia“ („nadnárodné korporácie“, atď.), a jednak tej väčšine ovládaných, neschopnej mase konzumentov, ktorá necháva zo sebou zametať. Vo svojom jadre je elitár, ktorý už dávno prehliadol a odhalil ako „svet ovládania“ funguje, ničomu sa už nečuduje, očakáva neočakávateľné...
Na druhej strane je teenegerským hrdinom romance, v ktorej hrdina prechádza drámou sebaidentifikácie, prekračuje svet vlastnej skúseností (pravda vs. zdanie) a jeho víťazstvo a konečné oslobodenie je typom drámy ako Legenda o sv. Grále. Romantický iluzionista Irvin („Sám sa nevyliečim. Už som to vedel. Potrebujem, aby sa zmenil svet okolo mňa. Aby sa liečil spolu so mnou“, s. 154) napokon rovnako ako Alfred, nedokáže udržať dôsledky vlastného konania vo vzťahu k sfanatizovanému davu v patričných medziach. Kým Alfred podlieha pasci, ktorú pripravil mase zložením „posledného hitu“, tak Irvin prekonáva hranice Supereurópy s vedomím, že nádej na únik pred civilizáciou „zosobnenou“ v elektrine je minimálna.
Ak je niečo na Hvoreckého tvorbe pozitívne, tak sú to jeho silné hlavné postavy – Christián Ch. (novela Silný pocit čistoty), China (novela Brand Party), Alfred Raff („román“ Posledný hit), Irvin Mirsky („román“ Plyš) – v podstate ide o rozvrhnutý koncept jedného a toho istého hrdinu. Ak prvé dva texty ako tak „fungovali“, posledné dva charaktery nemôžu niesť a neznesú na svojich pleciach celú „podstatu“ románu, neurobia z novely román. Román počíta roky na desaťročia, rozohráva hru medzi „aspoň“ „desiatimi“ psychologicky prepracovanými postavami; román poskytuje priestor mnohým dejovým líniám, početným dejovým zvratom a rozuzleniam; využíva pritom kompozičnú variabilitu, čím román získava bohatý tvar „košatosti“ koruny stromu; román týmto otupuje hrany možných ideologických implikácií, ani tak nepoučuje, nemoralizuje, nesúdi, ako skôr núti premýšľať, „vyzýva“ čitateľa, aby sa pokúsil o porozumenie medzi viacerými rovnocennými perspektívami. Možno Hvoreckého „romány“ aspoň takto charakterizovať? Hvoreckého „romány“ sú skôr retrospektívnymi vypointovanými novelami s tajomstvom, zbytočne rozťahanými novelami.
Posledný román Michala Hvoreckého je gýč, lacnou imitáciou každodenných televíznych správ a zovšeobecnených intelektuálnych debát, kam táto postmoderná, globalizovaná, konzumná civilizácia smeruje. Tam, kde má autor umelecké ambície, ostáva len púhym žurnalistom a publicistom. Hvorecký sa dotýka len povrchu, ponúka cukrík na cmúľanie a lacnú katarziu pre čitateľov, ktorí si tak pri čítaní jeho „románu“ ventilujú svoje zlé svedomie globálneho nenásytného konzumenta, spotrebiteľa (napr. pornografie). „Úspech“ autorovho písania sa dá zdôvodniť práve nenáročnosťou, akou sa čitateľ dopracuje ku „katarzii“. Tento skvelý podvod voláme gýč. Hvorecký nezatína do „živého“, on (plyšom) pohládza a mazlí čitateľa. Jeho neskutočný „fiktívny svet“ je v skutočnosti najrealistickejším písaním, akým slovenská próza v súčasnosti disponuje; prekódovanie jednotlivých nastavených kulís nerobí žiadne starosti ani štrnásťročnej autorovej čitateľke. A o to pri gýči ide: aby ich bolo čím viac, čitateľov aj peňazí. Ak sa zdá, že Hvoreckého písanie je nejakou revoltou alebo reakciou na súčasný skomercionalizovaný svet, tak je to zas len ilúzia, šikovne nastavený imidž, ktorý si autor pestuje. Naopak Hvoreckého gýč potrebuje tento technokratický vek ako „náplň“ do svojich „románov“, čím ho iným spôsobom, ale predsa, ironicky, konzumuje.
A koleso sa točí, peniaze sa točia a aj my sme spokojní, že máme konečne „dobre vyzerajúceho“, „mladého“, „úspešného“ profesionálneho spisovateľa, ktorému „to ide“. Dnešné všeobecné holdovanie gýču preniklo aj do sféry vážnej literatúry a propaguje sa ako umenie najvyššieho razenia. To, že nedokážeme rozoznať šperk od bižutérie, nehovorí len o strate citlivosti, o úpadku nášho kritického merítka ale viac o snobizme a vzájomne odplácanej solidarite v kultúre a špeciálne medzi literárnymi činovníkmi (nielen) na Slovensku.
No ťažko tu hovoriť o umení, ako sa zdá, Hvorecký sa dal na biznis, dobíjať Supereurópu, kde je všetko sploštené a zarovnané, podriadené všeobecnému priemeru. Prvý krok už vlastne spravil, prispôsobil sa...
nepublikované, piatok, 13. januára 2006
