.png)
Turner | Literární mysl
Po vydaní knihy Metafory, ktorými žijeme (org. 1980, čes. 2002) autorov Marka Johnsona a Georga Lakoffa sme sa dočkali zásluhou brnenského vydavateľstva Host, aj keď prirodzene a kontinuálne, českého prekladu knihy Marka Turnera Literárna myseľ (org. 1996), ktorý v mnohom kriticky nasleduje svojich predchodcov. Zjednodušene povedané, tam kde Johnson a Lakoff vidia ako základ jazykovej a kultúrnej praxe ústredné metafory, tam vidí Turner zas príbeh. Tak ako pre jedných metafora, tak pre druhého príbeh nie je len záležitosťou slov, ale je predovšetkým istým princípom, kognitívnou dispozíciou – ako zdôrazňuje Turner - prostredníctvom ktorej si budujeme významy, ba aj samotný jazyk. Metafora je viacej konceptuálnym ako len čisto lingvistickým fenoménom.
Avšak medzi Johnsonovým a Lakoffovým kognitívnym prístupom (nazývaným aj „konceptuálna teória metafory“) na jednej strane a Turnerovým kognitívnym prístupom (nazývaným „teória zmiešavania“) je zásadný posun v chápaní metafory. Turner nechápe metaforu ako projekciu medzi dvoma mentálnym reprezentáciami, ale narába s viacerými mentálnymi priestormi; rovnako nepracuje so statickými termínmi zakotvenými v pevných pojmových vzťahoch a teda navyše teória zmiešavania dáva prednosť aktuálnej sieti, krátkotrvajúcej konfigurácii mentálnych priestorov, priečnym spojom ktorej vzniká metafora.
Turner formuluje základnú tézu nasledovne: Príbeh je základným princípom myslenia. Naša skúsenosť, naše uvažovanie a vedenie je väčšinou organizované vo forme príbehu. Mentálna pôsobivosť príbehu sa zvyšuje projekciou: jeden príbeh nám pomáha uvedomiť si zmysel druhého. Projekcia jedného príbehu do druhého nazývame parabola, základný kognitívny princíp, ktorý sa objavuje všade, od jednoduchých správ, koľko je hodín, až po zložité literárne útvary typu Proustovho Hľadania strateného času (s. 7).
Turnerova spojitosť s myslením a kognitívnym prístupom Johnsona a Lakoffa je očividná, parabola sa nepokladá za zložitý myšlienkový postup. Nedopracujeme sa k nej použitím „normálneho každodenného jazyka“ pričom tak postúpime na vyššiu úroveň, úroveň umeleckého a teda i literárneho stvárnenia. Podľa Turnera „svet sa točí opačne“: naša myseľ je literárna, jej najmenším kolieskom je parabola a roztáčaním tohto stroja produkujeme aj tie najbežnejšie banality, v skutočnosti najzložitejšie myšlienkové produkty: „Procesy literárního myšlení se obvykle považují za odlišné od procesů běžného myšlení (a vůči nim druhotné). Za tohto předpokladu běžné myšlení – se svými pevnými koncepty a doslovným uvažováním – poskytuje základnu pro (nepovinné) literární myšlení. Naopak, procesy, které jsme vždycky považovali za literární, leží v základech běžného myšlení. Literární myšlení, mezi něž smíšení patří, běžné myšlení umožňují“ (s. 161).
Turner zachádza ešte ďalej a v polemike na jednej strane s Naoamom Chomskym a na druhej strane so Stevenom Pinkerom a Paulom Bloomom tvrdí, že jazyková myseľ je dôsledkom a subkategóriou literárnej mysle. Parabola vytvára štruktúru pre ľudský hlas tým, že doň premieta štruktúru z príbehu. Štruktúra, ktorá takto vzniká, je gramatika. Gramatika je následkom projekcie príbehovej štruktúry. Vety pochádzajú z príbehov prostredníctvom paraboly (s. 195).
Kognitívni vedci prevracajú zaužívaný a povedzme si úprimne i stereotypne pohodlný, „školskou prevádzkou“ nespochybniteľný pôvod literatúry: že jazyk sa buduje od obyčajného k exotickému, že zo syntaktických vetných štruktúr sa buduje jazyk, že z jazyka sa buduje rozprávanie, že z rozprávania sa rodí literárne rozprávanie a že z literárneho rozprávania pochádza parabola – „Funguje to obráceně. Gramatice předchází příběh. Gramatice předchází projekce. Gramatice předchízí parabola. Jazyk plyne z těchto mentálních schopností jako jejich následek; je jejich komplexním produktem. Jazyk je dítětem literárniho myšlení. Parabola je kořenem lidské mysli – uvažování, vědění, jednání, tvoření a možná dokonce i mluvení“ (s. 232).
Viacej priestoru by som chcel venovať tomu, ako Turner chápe význam, jeho produkciu a proces jeho tvorby. Je to podľa mňa Turnerov najpodstatnejší príspevok pre literárnu teóriu ako nazerať na produkciu významu – napríklad keď čítame prózu. Mark Turner spolu s Gillesom Fouconnierom rozpracovali teóriu tvorivého miešania (Blending and conceptual integration), ktorá môže byť vhodným „doplnkom“ k fenomenologicko-špekulatívnej recepčnej teórii Wolfganga Isera (respektíve Romana Ingardena).
Podľa Turnera význam nie je stabilne viazaný na pojem, ale je živý, aktívny, dynamický, rozčlenený a vytvorený pre konkrétne účely vedenia a poznania. Význam nie je bod, miesto ale skôr spoj naprieč mnohými mentálnymi priestormi. Prepojením niekoľkých mentálnych priestorov vzniká nový význam a spôsob, akým prepojenie nastalo sa nazýva zmiešavanie (blending).
Uveďme si príklad, metaforu „Tento chirurg je mäsiar“[1], v ktorej identifikujeme dve sémantické domény, mentálne priestory – vstupy - „chirurg“ a „mäsiar“, pričom (zdanlivo) dochádza k priamemu projektovaniu, značeniu (mapovaniu) sémantického potenciálu „mäsiar“ (zdroj) do iného sémantického poľa „chirurg“ (cieľ): „zviera“ sa značí do „ľudskej bytosti“; „bitúnok“ sa značí do „operačnej sály“; „tovar“ do „pacienta“; „sekera“ do „skalpela“ atď. No nezabúdajme, že je tu tretí mentálny priestor, spoločne zdieľaná abstraktná štruktúra, takzvaný gererický priestor, ktorý naznačuje protiľahlé vzťahy medzi oboma vstupnými priestormi – agens a patient, pracovný priestor, ostrý predmet, procedúra atď. Ide tu vlastne o projektovanie „príbehu a mäsiarovi“ do „príbehu o chirurgovi“. Ide o parabolu!
Avšak takéto klasické vyznačovanie nám nemôže odpovedať na vznik rozhodujúceho elementu, úplne nového významu, ktorý táto metafora generuje a to, že „chirurg je nekompetentný“. Poznámka o „nekompetentnosti“ skrátka neprechádza zo sémantického poľa „mäsiar“ ani „chirurg“. Tak potom skadiaľ?
Význam o „nekompetentnosti“ je úplne nový význam, ktorý vznikol zmiešaním predchádzajúcich dvoch vstupov a má od nich odlišné kvality, čím generuje štvrtý mentálny priestor, nezávislý na predchádzajúcich. „Parabola vyžaduje dynamické vybudování prostorů, generických prostorů a smíšených prostorů mnohonásobně propojených s projekcemi, které se mezi nimi uskutečňují. Důsledky a význam nejsou svázány s jediným konceptuálním centrem. Význam je komplexní operace promítání, míšení a propojování mnoha prostorů" (s. 149).
Takto nazeraný spôsob produkcie významu mení aj zaužívané zaobchádzanie s pojmom. Turner tvrdí, že nemáme žiaden pojem domu, ale len slovo dom a našu schopnosť používať toto slovo vyžaduje, aby sme budovali, aktivovali, spojovali a premietali vhodné usporiadania priestorov, rámcov a kognitívnych modelov (s. 150).
Turner vo svojich ďalších štúdiách napísaných s Gillesom Fauconnerom a predovšetkým v poslednej knihe Cesta ako myslíme[2] „teóriu zmiešavania“ neustále precizuje a stavia do nových kontextov[3]. Zmiešavanie a teda konceptuálne spojenia robíme denne a rutinne takmer nevedomky pri takých úkonoch akými sú detekcia zmeny, identity, času, priestoru, príčiny-dôsledku, časti-celku, reprezentácie, roly, analógie, vlastnosti, kategórie, intencionality[4].
Nie sme teda ďaleko od toho, uvedomiť si, že zmiešavanie predvádzame i pri recepcii textu, pri procesoch, ktoré sa pokúša zachytiť vo svojej recepčnej teórii i Wolfgang Iser. Vôbec po prvýkrát sa mená „Turner“ a „Iser“ vyskytli v rovnakom kontexte zásluhou Craiga A. Hamiltona a Ralfa Schneidera[5], ktorí vo svojej štúdii načrtli vývin oboch teoretikov, rozdiely a podobnosti, výhody a nevýhody oboch spomínaných recepčných koncepcií, pričom na záver navrhli obe teórie tvorivo prepojiť.
Kým pre Isera[6] prvým organizujúcim činiteľom je najprv text a až potom čitateľ, tak potom pre Turnera je to vždy ľudská bytosť, nie objekt; pre Turnera je čítanie intencionálne, pre Isera nie; kým pre Isera je „estetické“ a „každodenné“ rozdielne, pre Turnera je táto hranica umelá a ako sme videli, vlastne literárna myseľ zakladá to, čo považujeme za „každodenné“ . Na druhej strane, keď Iser upozorňuje, že pri akte čítania si neustále vytvárame určité spojenia za účelom tvorby konzistentného vzoru, tak je to veľmi podobné tomu, keď Turner ukazuje ako si vytvárame význam naprieč mnohými mentálnymi priestormi; pravdepodobne to, čo má na mysli Iser pod pojmami „virtuálna dimenzia“, „virtuálny celok“, „schematizovaný aspekt - Gestalt“ (Ingarden) a „putujúce hľadisko“ bude zrejme to, čo má na mysli Turner, keď nám hovorí o „zmiešavaní“ („blending“).
Myslím si, že by bolo vhodné vymeniť Iserovho vágneho „implicitného čitateľa“ za empirického čitateľa rovnako i „virtuálny celok“ za Turnerov „zmiešaný mentálny priestor“. Na jednom mieste v Literárnej mysli akoby Turner brilantne vystihol základný nedostatok Iserovej fenomenologickej koncepcie: „Očekáváme, že sebepozorovací schopnost naši mysli nám poslouží jako přiměřené vodítko k poznání její skutečné povahy. Očekávame, že nám poskytne vágní obraz, který poté, co ho uchopí věda, znázorní naše myšlenkové pochody. To je však velmi klamná představa. Náš vágní obraz myšlení je vágní fantazie. Vědomí je skvělý nástroj, který nám pomáha zaměřovat se na něco, dělat jistá rozhodnutí, rozlišovat a vytvářet různe druhy vzpomínek, ale ohledně mysli nám lže. Nestoudně představuje samo sebe jako všezahrnující a všeovládající, ale skutečná práce se děje někde jinde, a to způsoby příliš rychlými, příliš elegantními a příliš efektivními na to, aby je mohlo pomalé, hloupé a nespolehlivé vědomí jen letmo spatřit a aby o nich mohlo jen závistivě snít“ (s. 15, zvýraz. M. H.).
Na druhej strane by sme mali ostať viacej pri Iserovom interpretovaní textu a nie ako Turner, ktorý podľa mňa viacej ako text interpretuje procesy v ľudskej mysli. Zaiste, odpoveď na otázku o produkcii zmyslu z najväčšou pravdepodobnosťou nájdeme pri pozorovaní procesoch, ktoré sa odohrávajú v ľudskej mysli. Ale ako kritických čitateľov interpretujúcich text nás bude oveľa viacej zaujímať, aké majú Turnerove zistenia dôsledky na našu prácu s textom. Sme literárni interpreti, nie psychológovia, ba ani neurológovia.
Ponechať si Iserov štýl, ale rekonštruovať jeho pojmy kognitívnym prístupom to je jedna možná dobrodružná výzva pre literárnu teóriu v súčasnosti. Preklad Turnerovej Literárnej mysle už nie je z tých, ktorými sme dobiehali zmeškaný vlak „literárnych teórií“ šesťdesiatych až osemdesiatych rokov, ktoré možno medzičasom i už odzneli, ale je skôr príležitosťou zapojiť sa súčasných debát zaoberajúcich sa otázkou „nie čo je zmysel textu, ale ako sa vytvára“.
17.6.2005
[1] GRADY, J. E. - OAKLEY, T. - COULSON, S.: „Conceptual Blending and Metaphor“, in: Steen, G, - Gibbs, R. /ed./ Metaphor in cognitive linguistics, R. Amsterdam and Philadelphia: John Benjamins.
[2] FAUCONNIER, G. - TURNER, M. (2002) The Way We Think: A New Theory of How Ideas Happen, New York: Basic Book.
[3] „Conceptual integration - ,blending´ - is a basic cognitive operation for creating new meaning out of old. Conceptual integration is dynamic, supple, and active in the moment of thinking. It yields products that frequently become entrenched in conceptual structure and grammar. It often performs new work on its previously entrenched products. For the most part, conceptual integration is a routine, workday process that escapes detection except on technical analysis. It is not reserved for special purposes, and it is not costly (…) Conceptual blending is a basic mental operation. It plays a role in grammar, semantics, discourse, meaning, visual representation, mathematics, jokes, cartoons, and poetry. It is indispensable to the poetics of literature because it is fundamental to the poetics of mind“ TURNER, M. - FAUCONNER, G. (1999) „A Mechanism of Creativity“, in: Poetics Today, 20, 3, s. 397- 418.
[4] UNDERHILL, W. J. (2002) „Meaning, Language, and Mind: An Interview with Mark Turner“, in: Style, 36, 4, s. 700 - 717.
[5] HAMILTON, A. C. - SCHNEIDER, R. (2002) „From Iser to Turner and Beyond: Reception Theory Meets Cognitive Criticism“, in: Style, 36, 4, s. 640 - 658.
[6] „Nuže, pokud bude v nasledujících kapitolách této práce řeč o čtenáři, pak tím bude míněna textu vepsaná struktura implicitního čtenáře. Na rozdíl od zmiňovaných čtenářských typů se implicitní čtenář nezakládá na žádné reálné existenci, neboť stělesňuje souhrn předem vytvořených orientací, které fikční text nabízí svým možným čtenářům jako podmínky recepce. Implicitní čtenář není tedy zakotven v empirickém podkladu, ale spočívá ve struktuře samotného textu“ ISER, W. (2005) „Koncepty čtenáře a koncept implicitného čtenáře“, in: Aluze, č. 2/3, s. 139, preložila Veronika Vlková.
Turner zachádza ešte ďalej a v polemike na jednej strane s Naoamom Chomskym a na druhej strane so Stevenom Pinkerom a Paulom Bloomom tvrdí, že jazyková myseľ je dôsledkom a subkategóriou literárnej mysle. Parabola vytvára štruktúru pre ľudský hlas tým, že doň premieta štruktúru z príbehu. Štruktúra, ktorá takto vzniká, je gramatika. Gramatika je následkom projekcie príbehovej štruktúry. Vety pochádzajú z príbehov prostredníctvom paraboly (s. 195).
Kognitívni vedci prevracajú zaužívaný a povedzme si úprimne i stereotypne pohodlný, „školskou prevádzkou“ nespochybniteľný pôvod literatúry: že jazyk sa buduje od obyčajného k exotickému, že zo syntaktických vetných štruktúr sa buduje jazyk, že z jazyka sa buduje rozprávanie, že z rozprávania sa rodí literárne rozprávanie a že z literárneho rozprávania pochádza parabola – „Funguje to obráceně. Gramatice předchází příběh. Gramatice předchází projekce. Gramatice předchízí parabola. Jazyk plyne z těchto mentálních schopností jako jejich následek; je jejich komplexním produktem. Jazyk je dítětem literárniho myšlení. Parabola je kořenem lidské mysli – uvažování, vědění, jednání, tvoření a možná dokonce i mluvení“ (s. 232).
Viacej priestoru by som chcel venovať tomu, ako Turner chápe význam, jeho produkciu a proces jeho tvorby. Je to podľa mňa Turnerov najpodstatnejší príspevok pre literárnu teóriu ako nazerať na produkciu významu – napríklad keď čítame prózu. Mark Turner spolu s Gillesom Fouconnierom rozpracovali teóriu tvorivého miešania (Blending and conceptual integration), ktorá môže byť vhodným „doplnkom“ k fenomenologicko-špekulatívnej recepčnej teórii Wolfganga Isera (respektíve Romana Ingardena).
Podľa Turnera význam nie je stabilne viazaný na pojem, ale je živý, aktívny, dynamický, rozčlenený a vytvorený pre konkrétne účely vedenia a poznania. Význam nie je bod, miesto ale skôr spoj naprieč mnohými mentálnymi priestormi. Prepojením niekoľkých mentálnych priestorov vzniká nový význam a spôsob, akým prepojenie nastalo sa nazýva zmiešavanie (blending).
Uveďme si príklad, metaforu „Tento chirurg je mäsiar“[1], v ktorej identifikujeme dve sémantické domény, mentálne priestory – vstupy - „chirurg“ a „mäsiar“, pričom (zdanlivo) dochádza k priamemu projektovaniu, značeniu (mapovaniu) sémantického potenciálu „mäsiar“ (zdroj) do iného sémantického poľa „chirurg“ (cieľ): „zviera“ sa značí do „ľudskej bytosti“; „bitúnok“ sa značí do „operačnej sály“; „tovar“ do „pacienta“; „sekera“ do „skalpela“ atď. No nezabúdajme, že je tu tretí mentálny priestor, spoločne zdieľaná abstraktná štruktúra, takzvaný gererický priestor, ktorý naznačuje protiľahlé vzťahy medzi oboma vstupnými priestormi – agens a patient, pracovný priestor, ostrý predmet, procedúra atď. Ide tu vlastne o projektovanie „príbehu a mäsiarovi“ do „príbehu o chirurgovi“. Ide o parabolu!
Avšak takéto klasické vyznačovanie nám nemôže odpovedať na vznik rozhodujúceho elementu, úplne nového významu, ktorý táto metafora generuje a to, že „chirurg je nekompetentný“. Poznámka o „nekompetentnosti“ skrátka neprechádza zo sémantického poľa „mäsiar“ ani „chirurg“. Tak potom skadiaľ?
Význam o „nekompetentnosti“ je úplne nový význam, ktorý vznikol zmiešaním predchádzajúcich dvoch vstupov a má od nich odlišné kvality, čím generuje štvrtý mentálny priestor, nezávislý na predchádzajúcich. „Parabola vyžaduje dynamické vybudování prostorů, generických prostorů a smíšených prostorů mnohonásobně propojených s projekcemi, které se mezi nimi uskutečňují. Důsledky a význam nejsou svázány s jediným konceptuálním centrem. Význam je komplexní operace promítání, míšení a propojování mnoha prostorů" (s. 149).
Takto nazeraný spôsob produkcie významu mení aj zaužívané zaobchádzanie s pojmom. Turner tvrdí, že nemáme žiaden pojem domu, ale len slovo dom a našu schopnosť používať toto slovo vyžaduje, aby sme budovali, aktivovali, spojovali a premietali vhodné usporiadania priestorov, rámcov a kognitívnych modelov (s. 150).
Turner vo svojich ďalších štúdiách napísaných s Gillesom Fauconnerom a predovšetkým v poslednej knihe Cesta ako myslíme[2] „teóriu zmiešavania“ neustále precizuje a stavia do nových kontextov[3]. Zmiešavanie a teda konceptuálne spojenia robíme denne a rutinne takmer nevedomky pri takých úkonoch akými sú detekcia zmeny, identity, času, priestoru, príčiny-dôsledku, časti-celku, reprezentácie, roly, analógie, vlastnosti, kategórie, intencionality[4].
Nie sme teda ďaleko od toho, uvedomiť si, že zmiešavanie predvádzame i pri recepcii textu, pri procesoch, ktoré sa pokúša zachytiť vo svojej recepčnej teórii i Wolfgang Iser. Vôbec po prvýkrát sa mená „Turner“ a „Iser“ vyskytli v rovnakom kontexte zásluhou Craiga A. Hamiltona a Ralfa Schneidera[5], ktorí vo svojej štúdii načrtli vývin oboch teoretikov, rozdiely a podobnosti, výhody a nevýhody oboch spomínaných recepčných koncepcií, pričom na záver navrhli obe teórie tvorivo prepojiť.
Kým pre Isera[6] prvým organizujúcim činiteľom je najprv text a až potom čitateľ, tak potom pre Turnera je to vždy ľudská bytosť, nie objekt; pre Turnera je čítanie intencionálne, pre Isera nie; kým pre Isera je „estetické“ a „každodenné“ rozdielne, pre Turnera je táto hranica umelá a ako sme videli, vlastne literárna myseľ zakladá to, čo považujeme za „každodenné“ . Na druhej strane, keď Iser upozorňuje, že pri akte čítania si neustále vytvárame určité spojenia za účelom tvorby konzistentného vzoru, tak je to veľmi podobné tomu, keď Turner ukazuje ako si vytvárame význam naprieč mnohými mentálnymi priestormi; pravdepodobne to, čo má na mysli Iser pod pojmami „virtuálna dimenzia“, „virtuálny celok“, „schematizovaný aspekt - Gestalt“ (Ingarden) a „putujúce hľadisko“ bude zrejme to, čo má na mysli Turner, keď nám hovorí o „zmiešavaní“ („blending“).
Myslím si, že by bolo vhodné vymeniť Iserovho vágneho „implicitného čitateľa“ za empirického čitateľa rovnako i „virtuálny celok“ za Turnerov „zmiešaný mentálny priestor“. Na jednom mieste v Literárnej mysli akoby Turner brilantne vystihol základný nedostatok Iserovej fenomenologickej koncepcie: „Očekáváme, že sebepozorovací schopnost naši mysli nám poslouží jako přiměřené vodítko k poznání její skutečné povahy. Očekávame, že nám poskytne vágní obraz, který poté, co ho uchopí věda, znázorní naše myšlenkové pochody. To je však velmi klamná představa. Náš vágní obraz myšlení je vágní fantazie. Vědomí je skvělý nástroj, který nám pomáha zaměřovat se na něco, dělat jistá rozhodnutí, rozlišovat a vytvářet různe druhy vzpomínek, ale ohledně mysli nám lže. Nestoudně představuje samo sebe jako všezahrnující a všeovládající, ale skutečná práce se děje někde jinde, a to způsoby příliš rychlými, příliš elegantními a příliš efektivními na to, aby je mohlo pomalé, hloupé a nespolehlivé vědomí jen letmo spatřit a aby o nich mohlo jen závistivě snít“ (s. 15, zvýraz. M. H.).
Na druhej strane by sme mali ostať viacej pri Iserovom interpretovaní textu a nie ako Turner, ktorý podľa mňa viacej ako text interpretuje procesy v ľudskej mysli. Zaiste, odpoveď na otázku o produkcii zmyslu z najväčšou pravdepodobnosťou nájdeme pri pozorovaní procesoch, ktoré sa odohrávajú v ľudskej mysli. Ale ako kritických čitateľov interpretujúcich text nás bude oveľa viacej zaujímať, aké majú Turnerove zistenia dôsledky na našu prácu s textom. Sme literárni interpreti, nie psychológovia, ba ani neurológovia.
Ponechať si Iserov štýl, ale rekonštruovať jeho pojmy kognitívnym prístupom to je jedna možná dobrodružná výzva pre literárnu teóriu v súčasnosti. Preklad Turnerovej Literárnej mysle už nie je z tých, ktorými sme dobiehali zmeškaný vlak „literárnych teórií“ šesťdesiatych až osemdesiatych rokov, ktoré možno medzičasom i už odzneli, ale je skôr príležitosťou zapojiť sa súčasných debát zaoberajúcich sa otázkou „nie čo je zmysel textu, ale ako sa vytvára“.
17.6.2005
[1] GRADY, J. E. - OAKLEY, T. - COULSON, S.: „Conceptual Blending and Metaphor“, in: Steen, G, - Gibbs, R. /ed./ Metaphor in cognitive linguistics, R. Amsterdam and Philadelphia: John Benjamins.
[2] FAUCONNIER, G. - TURNER, M. (2002) The Way We Think: A New Theory of How Ideas Happen, New York: Basic Book.
[3] „Conceptual integration - ,blending´ - is a basic cognitive operation for creating new meaning out of old. Conceptual integration is dynamic, supple, and active in the moment of thinking. It yields products that frequently become entrenched in conceptual structure and grammar. It often performs new work on its previously entrenched products. For the most part, conceptual integration is a routine, workday process that escapes detection except on technical analysis. It is not reserved for special purposes, and it is not costly (…) Conceptual blending is a basic mental operation. It plays a role in grammar, semantics, discourse, meaning, visual representation, mathematics, jokes, cartoons, and poetry. It is indispensable to the poetics of literature because it is fundamental to the poetics of mind“ TURNER, M. - FAUCONNER, G. (1999) „A Mechanism of Creativity“, in: Poetics Today, 20, 3, s. 397- 418.
[4] UNDERHILL, W. J. (2002) „Meaning, Language, and Mind: An Interview with Mark Turner“, in: Style, 36, 4, s. 700 - 717.
[5] HAMILTON, A. C. - SCHNEIDER, R. (2002) „From Iser to Turner and Beyond: Reception Theory Meets Cognitive Criticism“, in: Style, 36, 4, s. 640 - 658.
[6] „Nuže, pokud bude v nasledujících kapitolách této práce řeč o čtenáři, pak tím bude míněna textu vepsaná struktura implicitního čtenáře. Na rozdíl od zmiňovaných čtenářských typů se implicitní čtenář nezakládá na žádné reálné existenci, neboť stělesňuje souhrn předem vytvořených orientací, které fikční text nabízí svým možným čtenářům jako podmínky recepce. Implicitní čtenář není tedy zakotven v empirickém podkladu, ale spočívá ve struktuře samotného textu“ ISER, W. (2005) „Koncepty čtenáře a koncept implicitného čtenáře“, in: Aluze, č. 2/3, s. 139, preložila Veronika Vlková.
