.png)
Kukorelly | Údolie víl
Kritika Jiřího Trávnička To už se v románu může všechno? (Host 3/2004) na knihu Daniely Hodrovej Komedie (2003) by mohla byť precedensom aj pre posúdenie súčasnej maďarskej prozaickej produkcie, ktorá sa v poslednom období dostala aj na slovenský trh v podobe diel Petra Esterházyho (Harmonia caelestis) a Endreho Kukorellyho (Údolie víl). Obe sú tlsté knihy, tváriace sa ako romány, ktoré boli napísané zrejme preto, aby mohli byť vzápätí rozoberané hŕstkou odborníkov na univerzitných seminároch z histórie, hungaristiky, literárnej teórie a teórie umenia. Tieto knihy exhibicionisticky vysúvajú do popredia svoju fragmentarizovanú výstavbu, ktorá má zrejme budiť zdanie zaujímavosti a obe sa egoisticky a narcisticky utápajú v privátnych spomienkach, memoároch a v histórií svojich vlastných rodín a aby to nebolo ešte málo, navyše intertextovo prepletených s históriou samotného Maďarska (či Rakúska-Uhorska), či históriou lektúry samotného autora.
Spomínané bachanty však majú ešte jednu spoločnú črtu: sú mučivo nudné a navyše sugerujú nám, čitateľom pocit viny, že ako sme sa s čoraz vzrastajúcou nechuťou a s vypätím všetkých síl predsa len doplazili na koniec, že tým sme niekde zlyhali, že sme nepochopili tú „vážnu“, naozaj „umeleckú“ beletriu a že to s našim estetickým cítením ide dole vodou. Kladieme si otázku, „preboha, prečo nás táto superbeletria nerobí čitateľsky šťastnými?“.
A ja si teraz kladiem otázky: „A to chcem ako čitateľ tak veľa, keď chcem počuť jednoduchý príbeh so začiatkom, zápletkou a rozuzlením?; chcem tak veľa, aby ma literatúra nielen poučovala, ale aby ma aj ponechala v napätí, strachu, úzkosti, zvedavosti či inak zabávala?“.
Od Esterházyho a Kukorellyho kníh chceme však asi priveľa, pretože obaja autori sa zrejme rozhodli, že nebudú komunikovať s čitateľmi. Namiesto toho zdvihnú prst, zatvoria oči a do nekonečna melú to isté. Zrútením príbehu – zápletky a rozuzlenia – sme u Kukorellyho konfrontovaní s dômyselne poskladanými a absurdne sa kruhovo a asociatívne opakujúcimi motívmi. Tu jednoducho nemožno nič pokaziť, nič prepísknuť. Ak sa aj niečo nevydarí, hravo to možno vyvrátiť, že to bolo myslené práve takto a nie inak. Výslednicou je post-post-post-moderná post-naratívna post-forma podľa najnovšieho post-jesenného post-trendu. Trávničkovými slovami povedané, ako v Hodrovej Komédii, tak aj v Esterházyho Harmonii caelestis aj v Kukorellyho Údolí víl vznikajúci fragment a textový chaos nie sú výsledkom napätia a románového pretlaku, že to už proste nejde inak, ale sú skôr dôsledkom programu – ex cathedra – suchej konceptuálne studenej práce.
Tam, kde sú Česi pateticky moralizátorskí (A. Zonová: Za trest a za odměnu, R. Denemarková: A já pořád kdo to tluče), Slováci zase až karnevalovo veselí (P. Pišťanek: Rivers of Balylon, D. Kapitáňová: Kniha o cintoríne), tam sú Maďari až príliš naduto vážni. Veď nečudo, predsa ide o históriu! Tú nemožno zveriť pochybnému relativistickému románovému svetu, ale musíme jej dať punc čohosi vyššieho, napríklad filozofovania (Harmonia caelestis), alebo lyrizovania (Údolie víl). Ak sa ironizuje, alebo sebaironizuje, tak len noblesne (Harmonia caelestis), ak sa už spomína, tak len šťavnato sentimentálne (Údolie víl).
Esterházyho kniha vraj patrí medzi najprekladanejšie v Európe, Kukorellyho Údolie víl tiež na tom nie zle. Skutočne neviem, čo je za ich úspechom, no literárne kvality to asi nebudú. Pre literárnych snobov, ktorí obe knihy vynášajú do nebies, môžu byť skutočnou lahôdkou bez námahy – stačí si prečítať pár strán a ste v obraze. Úprimne si viem predstaviť, že profesor histórie na dôchodku máčajúc si nohy v Balatone môže mať z oboch kníh pôžitok, pretože má za sebou istú osobnú skúsenosť, historické vedenie, spoločenský kontext a hlavne dostatok času. Nám ostatným, ktorým neboli dopriate ani vysvetlivky na konci oboch kníh, ostáva len pokrčiť ramenami a povedať si, že to zo súčasnou slovenskou prózou nie je až také zlé... (aby nemohlo byť lepšie!).
26.9.2006
