.png)
1. Tvár ako lektúra postavy (Jeremy)
JEREMY1
Študent 2. Ročníku Richardsonovej strednej školy sa zastrelil v triede plnej spolužiakov.
"Jeremy Wade Delle, 16 rokov, ktorý bol premiestnený z Dallaskej školy, zomrel okamžite po strelení sa do úst o 9:45 ráno", oznámila polícia.
Pretože Jeremy zmeškal hodinu, učiteľka v triede od neho pýtala ospravedlnenku. Namiesto toho sa Jeremy vrátil s pištoľou a kráčal priamo pred tabuľu.
"Slečna, mám to, pre čo som naozaj išiel," povedal, potom si strčil hlaveň pištole do úst a vystrelil. To oznámil seržant Ray Pennington, policajný hovorca.
Študenti a členovia školy na 1250 W. Belt Line Road boli ohromení.
Brian Jackson, 16 rokov, povedal, že práve niečo robil v šatni blízko Jeremyho triedy, keď počul hlasité buchnutie, "ako by niekto buchol knihou o stôl".
"Myslel som, že hrali nejakú hru alebo niečo," hovoril, "ale potom som počul krik a videl blonďaté dievča, ktoré vybehlo von z triedy a plakalo".
Vyľakaný, ale zvedavý, Brian sa pozrel do triedy a videl Jeremyho, ktorý ležal na zemi a krvácal..
"Učiteľka stála pri stene, kričala a triasla sa", povedal Brian. "Niekoľko ľudí stálo okolo nej a držalo ju, aby sa nezhrútila na zem".
Seržant Pennington povedal, že Jeremy mal podľa všetkého akciu naplánovanú, pretože nechal niekoľko poznámok u spolužiaka. Vyšetrovateľ však neukázal ich obsah.
Riaditeľ Jerry Bishop povedal, že Jeremyho prípad je ojedinelý. Ďalej povedal, že sa predtým stretol s chlapcom a jeho otcom a diskutovali spolu o problémoch. Polícia uviedla, že Jeremy si príliš nerozumel so svojím otcom, ale podrobnosti neboli známe.
Seržant Pennington povedal, že polícia nevie, kde mladík zohnal strelnú zbraň a netuší, prečo sa chcel zastreliť pred plnou triedou.
Spolužiaci, ktorí boli svedkami streľby, boli hneď odvedení do prázdnej miestnosti k výpovedi.
Okolo 30 členov z okresného dobrovoľného školného spolku pre krízové situácie prišlo psychicky podporiť študentov; vyučovanie pokračovalo ďalej.
Niekoľko študentov poznalo Jeremyho dobre, pretože vlani navštevoval strednú školu Bryana Adamsa v Dallasu a na Richardsonovú strednú školu sa zapísal v októbri. Popisovali ho ako osamelého.
"Bol skutočne pokojný a vyzeral smutne," povedal Koury Kashiem, 15 rokov.
Lisa Moore, 16 rokov, poznala Jeremyho z školných akcií. "Dopisovali sme si spolu a on mi chcel rozprávať o živote a podobných veciach". Mal vraj problémy s jedným zo svojich učiteľov.
Sean Forrester, 17 rokov, si pamätal Jeremyho ako priateľského, bez vonkajších známok nepokoja.
"On nikdy nevyzeral jako by s ním bolo niečo v neporiadku...o všetkom vtipkoval".
Jeremy bol syn Josepha R. Della Richardsona, u ktorého žil, a Wandy Crane. Pár sa rozviedol v r. 1979, aspoň podľa zápisu v Dallas County.
Pán Delle nebol prítomný k vysvetleniu, pani Crane cez hovorcu odmietla komentovať.
Jeremyho samovražda bola jedna z prvých, ktoré v r. 1988 podnietili vytvorenie krízového programu, ktorý vznikol v ešte ten rok.
Traja študenti sa zavraždili behom prvej polovice r. 1988. Jeden z šiesteho ročníku a dvaja študenti druhého ročníku zo strednej školy J. J. Pearce. Jeden z študentov sa obesil na strome za základnou školou Mohawk cez víkend.
V r. 1985 sa 17-ročný arlingtonský študent zastrelil v triede před štyrmi kamarátmi.
Následné vypuknutie samovrážd mladistvých v Planu, kde sa zabilo osem mladíkov v priebehu rokov 1983 a 1984, pomohlo sústrediť národnú pozornosť na samovraždy mladistvých.
Študenti a rada školy sa zhodli, že by Jeremyho verejné úmrtie mohlo mať účinok na študentov, zvlášť na priamych svedkov.
"Sú to chodiace tony smútku, úzkosti a strachu" povedal Sheryl Pender, poradca z Willow Park Hospital v Planu a zakladajúci riaditeľ Centra samovrážd a kríz v Dallasu.
Jeremy je prvé a (na dlhý čas) posledné video americkej rockovej skupiny Pearl jam. Vzniklo v roku 1991 a malo reprezentovať debutový album Ten. Avšak aj nastávajúca tragédia spôsobila, že členovia skupiny odmietli natáčanie videí, komunikáciu s médiami a sústredili sa výlučne na tvorbu. V roku 1998 napokon vzniklo posledné oficiálne, hoci kreslené video k piesni Do the evolution. O rok neskôr bolo natočené len pre americký trh video k piesni The Long road, v ktorom tiež nevystupujú členovia skupiny- vidíme len idúce auto po veľmi dlhej ceste, jazdcovi do tváre nevidíme.
V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime zdôrazniť výraz a význam ľudskej tváre a jej stvárnenie prostredníctvom média – totiž videa. Náš záujem o problém tváre vychádza na jednej strane z prirodzeného záujmu o umenie Pearl jam, na druhej strane vyplýva zo samotnej znakovosti tváre. Pozrime sa bližšie, čo na túto tému hovoria Gilles Deleuze a Félix Guattari:
„Tvár nie je obal, vonkajší voči tomu, kto hovorí. Forma signifikantu v jazyku, ba i jeho jednotky by zostali neurčené, keby sa potencionálny poslucháč nedal pri svojich rozhodnutiach viesť tvárou (,pozri, aký je zúrivý…´, ,nevedel to povedať…´, ,vidíš moju tvár, keď sa s tebou rozprávam…´, ,dobre sa na mňa pozri´). Dieťa, žena matka, muž, otec, šéf, učiteľ či policajt nehovoria všeobecným jazykom, ale jazykom, ktorého signifikantné príznaky sú zamerané na charakteristické príznaky tvárovosti. (…) Takisto forma vedomej alebo citovej subjektivity by zostala úplne prázdna, keby tváre neutvorili pôdy rezonancie, ktoré selektujú mentálne alebo citové reálno a prispôsobujú ho panujúcej realite. (…) Dá sa povedať, že tvár je vo svojej hranatosti či oválnosti celý komplex príznakov, príznakov tvárovosti, ktoré subsumuje a dáva do služieb signifikácie a subjektivácie.“2Jeremy ako pieseň, ale aj ako video je predovšetkým naratívnej povahy. Pozadie príbehu je vytvárané celkom banálnou históriou: chlapec menom Jeremy sa ocitá vo veku medzi detstvom a dospelosťou (častý motív v poézii speváka Eddieho Veddera). Stáva sa nepochopeným, pričom sám nerozumie dianiu okolo seba, objavuje samého seba – vek detskej nevinnosti sa končí a veci sa nezdajú také ako vyzerajú na prvý pohľad (napr. z neškodného decka sa stáva divoký lev: „Seemed a harmless little fuck… but we unleashed a lion.“). Stráca oporu/podporu v rodičoch, škola ho nielen nudí, ale zároveň zisťuje, že škola je tu aj nato, aby „normalizovala“ naše správanie. Skrátka, chlapec prichádza poslednýkrát do školy, hodí loptičku učiteľke, postaví sa pred triedu/spolužiakov a spácha samovraždu.
Pristúpme teda bližšie k samotnému videu Jeremy. Vo videu môžeme celkom zreteľne vymedziť tri okruhy postáv, teda tri typy tvárí, kde je tvár znakom. Do prvej skupiny zaradíme speváka Eddieho Veddera, druhú zaplňuje hlavná postava, chlapec Jeremy, tretiu skupinu tvoria všetci ostatní – žiaci a učiteľka, rodičia (zvyšných členov hudobnej skupiny do našej klasifikácie neprijímame, vzhľadom na ich nijaké alebo celkom marginálne účinkovanie vo videu). Třeba povedať hneď na začiatku, že pre toto video sú skôr charakteristické plynulé prechody z obrazu do obrazu, resp. strih obrazu nie je okamžitý, ale obraz sa plynulo prelieva do nasledovného obrazu. Samozrejme, v závere videa, v stave maximálne intenzity prestrihy sa zrýchlia a obrazy sú striedané „zdanlivo“ chaoticky a úplne!
Na jednej strane má k sebe veľmi blízko prvá a druhá skupina – t.j. spevák a chlapec -, pretože ich výraz tváre a gestikulácia, gestá sú živé, prirodzené. Oproti nim stojí tretia skupina postáv, ktorá je vo videu vykreslená v statických pózach, pre nich typických: žiaci za lavicami sa učia, žiaci sa outsiderovi triedy (Jeremymu) vysmievajú, rodičia sa hádajú – ale to všetko sledujeme v „zamrazenom“ pohybe, v statike, cez nehybné gesto (matka sedí za stolom a ukazuje ukazovákom na druhú stranu stola, kde sedí otec a ten drží ruky pred sebou tak, že jeho otvorené dlane smerujú k hrudníku – akoby chcel povedať: „Ja som to nespravil!“, to všetko za veľkým nehybným otvoreným okom [že by symbolizovalo Boha?, alebo izolovanosť od society, či neschopnosť nájsť cestu k tomu Druhému], ktoré v nasledujúcom obraze sa objaví už zavreté.)
Na druhej strane má k sebe blízko druhá a tretia skupina postáv – chlapec a ostatní účinkujúci sa dostávajú do kontaktu.
Spevák je od ostatných, aj od Jeremyho izolovaný - hovorili sme, že video je naratívnej povahy, rovnako spevák sa transformuje do rozprávačskej pózy. Tomu zodpovedá postoj, ktorý zaujíma: ako klasický rozprávač sedí a vykladá, interpretuje príbeh.
Výraz spevákovej tváre je počas celého videa nestály, a tak sa mení aj jej význam. Na konci, v pointe príbehu, v stave samovraždy, teda v stave intenzívneho napätia sa radikálne mení aj výraz spevákovej tváre: až na nepoznanie, akoby to bola iná tvár. S touto zmenou výrazu sa mení tiež význam tváre – predstavuje vyvrcholenie príbehu. Transformácia pôsobí až desivo – naozaj, iná tvár speváka vyzerá hrozivo, v neustálych prestrihoch videa a blikajúceho svetla.
Naratívny postoj speváka si môžeme všimnúť aj prostredníctvom faktu, že k rozprávaniu nevyhnutne patrí gestikulácia rukami, mimika tváre, zmena pohľadu – perspektivita. Takto občas skĺzne kamera z tváre speváka a zamerá, sleduje jeho pohybujúcu sa ruku. V danom momente ruka zastupuje tvár, alebo lepšie, ruka sa stáva tvárou3, dopovedá to, čo nedokážeme vyjadriť slovami a kde jemnosť pohybu a jeho následné porozumenie tvorí najjemnejšiu spojnicu medzi rozprávačom a poslucháčom. Takto kamera sleduje spevákovu ruku, prsty, ktoré nakoniec mieria na spánok.
Ako sme konštatovali, medzi chlapcom a všetkými ostatnými dochádza ku kontaktu. Tento je však neprirodzený – zatiaľ čo chlapec sa môže pohybovať, meniť výraz svojej tváre a teda aj jej význam, ostatní sú zobrazení v statických polohách.
Jeremy sa pohybuje v troch typoch priestoru: v lese, v triede a doma. Les, alebo priestor „vonku“ je miestom slobody (Jeremy je tu polonahý), Jeremy si kreslí svoje čarbanice, na stromoch visia obrazy, kde horí divoký oheň, kde Jeremy sa pohybuje neskrotne, nahnevane – jeho tvár je rovnako premenlivá ako oheň, ale zachováva si svoj tvar. V triede je medzi ostatnými spolužiakmi v rovnošate, na rozdiel od nich, ktorí sú „statický“, on sa sústavne otáča, je nepokojný, nudí sa, akoby nevedel, čo má robiť. „Domovú“ scénku sme už načrtli: nehybní rodičia za stolom, za nimi je obrovský obraz otvoreného oka a opäť nahnevaný Jeremy, ktorý sa energicky pohybuje od matky o otcovi. V následnej scéne Jeremy v lese prechádza okolo veľkého obrazu zatvoreného oka, alebo spiaceho oka. V inej scéne vzťahuje ruky na mužské a ženské šaty, ktoré sú pripevnené na stene a ktoré znázorňujú otca a matku (text: „Daddy didn´t give affection… and the boy was something that Mommy wouldn´t wear… King Jeremy the wicked“).
Vo vrcholnej scéne prichádza Jeremy do triedy (porovnaj s refrénom: „Jeremy spoke in class today.“) Odohrá sa tu pár odchýlok od stabilného obrazu: Jeremy nie je v rovnošate, ale je polonahý (má oblečené len džínsy). Vchádza do triedy a hádže loptičku učiteľke, - ktorá by mala byť nehybná -, a ona tú loptičku chytá! Postaví sa pred spolužiakov, vypne hrudník, v napätí, vidíme, ako čosi drží pred tvárou, zatvára oči a následne kamera zahmlí obraz a nasleduje prestrih obrazu na spolužiakov. Koniec videa dotvárajú práve oni: výraz ich tváre nie je každodenne školský. Naopak, tvár si snažia zakryť, akoby sa dívali na tú najväčšiu hrôzu, podaktorí majú krv na svojej bielej rovnošate, ale všetci sú vydesení – výraz ich tváre znázorňuje aj význam ich tváre. V ňom sa „odzrkadľuje“ hrôza, ktorú majú pred očami a ktorá je nedostupná divákovi pre televíznou obrazovkou. Uvedomujeme si, že my ako poslucháči a diváci videa, participujeme na Jeremyho samovražde len prostredníctvom výrazu a významu, teda znakovosti tváre žiakov, a zároveň vďaka našej predstavivosti, ktorá si samotný akt samovraždy dokáže vykresliť do detailov a do dôsledkov.
Čo nám teda zostáva? Vidíme, že ľudská tvár je čosi také jedinečné a zároveň tak vzácne, čo si dokážeme zamilovať, ale aj znenávidieť. Tváre sa nám mihajú v spomienkach dookola a stále dookola, pripomínajú sa nám len v istých momentoch, ktoré bývajú síce krátke, ale sú pre nás drahé. Prečo to tak nevnímam každý deň? Neviem.
Tvár sa zrazu zmení ako tvár speváka a básnika Eddieho Veddera, tvár sa v okamihu „rozletí“ ako tvár Jeremyho „na konci“ a ostane len čierna tabuľa „zo začiatku“ na ktorej je vyrytý obraz chlapcovej tváre (nie, žiadna tabula rasa), alebo tváre žiakov, ktoré nám umožňujú poznať ako vyzerá „hrôza“.
Tvár je jednoducho to najlepšie čo máme, aby sme dokázali porozumieť druhému a ten druhý zas nám. No nedarí sa nám to. Chodíme sklonení, bez tváre….zametáme hlavou chodník!!! Filozof Miroslav Petříček v intenciách Lévinasovej filozofie hovorí:
„Tvář, která se vyjadřuje, je tvář, která mi nemůže být lhostejná. Kromě jiného je smrt také ,zástavou´ oněch expresivních hnutí tváře, je obnažením toho, co živá tvář zakrývá: umírání obnažuje fyziologii, která je pak přístupná medicínskemu zkoumání. Výraz tváře, druhý v nahotě rysů své tváře, je ten, kdo se mne dovolává, svěřuje se mé odpovědnosti – je teď na mně, abych mu odpověděl (v této situaci je ovšem odpovědí i mé mlčení), ale v tomto smyslu je druhý skrze výraz své tváře také ten, kdo mi nemůže být lhostejný, je to vždy již tvář, které dlužím odpověď.“4V cartoonovom videu Do the evolution je evolúcia personifikovane zobrazená ako žena, žena s krásnou tvárou. Táto tvár sa však v okamžitom prestrihu zmení na lebku, alebo zoschnutú starú tvár, alebo absurdne sa zmení na gilotínu. Táto postava však nie je na spôsob Jakubiskovej „Zubatej“, pretože na úrovni celého videa je táto postava evolúcie metaforou premien (biologických, sociálnych, atď), ktoré sa udiali na zemi a ktoré sú ideou videa a piesne kritizované.
Pearl jam v inom videu – v Oceans – ktorý vznikol pripájaním a zlepovaním rôznych obrazov z koncertov, z pobytu pri mori/oceáne, opäť raz zdôrazňujú v istom momente vzťah k tomu druhému prostredníctvom tváre. Ako aj v obraze, keď vidíme ako človek na pobreží vklzava do pukliny skaly hlavou nadol pričom mu do tváre nevidíme, alebo je to obraz chlapca na pláži, jeho pohľad smeruje k moru, rovnako ako náhli prestrih na starcov, ktorí sa rovnako dívajú na more, pričom kamera stojí tesne zboku – ani im do tváre zreteľne nevidíme.
Pohľad do tváre je čímsi cenným, drahocenným, čím nemožno plytvať. Preto sa v poézii Eddieho Veddera dosť často stretneme s motívom spomienky; tvár toho druhého sa uchováva spomienke, pretože sa už druhý krát nemusí objaviť, totiž – tu je to kruté zistenie – tá konkrétna tvár zo spomienky sa už nikdy neobjaví. Všetko podlieha zmene, pravidelnej a nekonečnej zmene ako to je v oceánoch.
Priblížime si teraz báseň/text „Oceans“ a pokúsime sa našim výkladom si vy-svetliť (vy-javiť, teda dať na svetlo) to, čo nás na tomto texte znepokojuje:
Hold on to the thread… the currents will shift… (Drž sa tej nite… prúdy sa pohnú…
Glide me towards you know something´s left. Pritiahni ma k tomu, čo zostalo.
And we´re all allowed to dream of the next time we touch… A všetci máme dovolené snívať o budúcom, ktorého sa dotýkame..
You don´t have to stray the oceans away… Nemusíte blúdiť krížom-krážom po oceánoch…
Waves roll in my thoughts. Hold tight the ring. V mojich myšlienkach sa valia vlny. Drž pevne ten kruh.
The sea will rise… please stand by the shore. More bude stúpať… prosím zostaň pri brehu.
I will be… I will be there once more. Ja tam budem… Ešte raz tam budem.) 5V rukopise sú jednotlivé verše znázornené ako vlny. Báseň, text končí dvojverším ako nádejou, alebo očakávaním toho druhého a potvrdením si vlastnej pohyblivej pozície prostredníctvom toho druhého.
Text nám hovorí, že nemusíme hľadať ďaleké oceány, a že valiace sa vlny, sú vlnami v našej mysli. Posledné dvojveršie možno aj preto, že začína nebezpečným rozširovaním sa nadbytku, ktorý nie sme schopný kontrolovať, či ovládať („More bude stúpať“), nasleduje prosba („prosím, zostaň na pobreží“) a báseň sa končí našim uistením toho druhého („Ja tam budem znovu“). Avšak samotné stúpanie hladiny prebieha v mysli. Možno teda povedať, že ak sa obraciam k tomu druhému aby ostal na pobreží, znamená to, aby ostal na hranici, ktorá oddeľuje moju myseľ (oceán, more, vlny) od vonkajšieho sveta, do ktorého sa moja myseľ zarezáva. Táto hranica je bytostne neistá, pretože je tekutá. Ak však na nej ostáva ten druhý ako prostredník medzi mojím vnútorný oceánom a okolitým svetom, mám nádej, že ma moja samotná myseľ (oceán) nepohltí. Ten druhý je mojou „spojkou“ s okolitým svetom, v stave krízy, v ktorej sa práve nachádzam
S podobným motívom sa stretávame v inom hudobnom texte, v poézii Ivana Štrpku, konkrétne v texte „Air mail“6. V básni ten druhý posiela lyrickému subjektu básne list, v ktorom mu oznamuje, že vystúpil na najvyššiu horu krajiny. Ten druhý stojac na vrchole sa díva do závratných živých iskrivých hlbín“ aj za naše Ja básne. V druhej časti Ja odpovedá tomu druhému listom, v ktorom píše:
Vystupujem na mierny kopec nad našim mestom.
Nad všetkým, čo dymí, hučí, pulzuje
V ostrom modrom vzduchu na obzore,
Stojím tu hore aj za teba
A do závratných živých iskrivých rovín
- takto AIR MAIL – aj za teba sa dlho pozerám.
V oboch textoch – Eddieho Veddera a Ivana Štrpku – jasne vystupuje do popredia vzťah, v ktorom a cez ktorý sa človek/tvár navzájom potvrdzuje. Ostáva ten druhý na pobreží, kde napokon prídem aj Ja, kde budem s ním zdieľať pohľad na oceán, rovnako ako Štrpkov lyrický subjekt. Tieto pohľady sú dvojitými pohľadmi, kde sa síce oznamuje nedostatok, ale ten sa očakávaním, nádejou, alebo lepšie (záväzným) prísľubom, či gestom vyrovnáva.
Práve stred by mal vyrovnávať zvlnenú hladinu textu „Oceans“ a práve stred by malo nachádzať Ja, keď sa díva z pahorku nad mestom a díva sa aj za toho druhého do „iskrivých rovín“. „Nikdy“ však „nijakého“ stredu nie sme schopní (a ochotní) dosiahnuť. Nuž aj preto vznikajú také krásne básne, príbehy.
Naše úvodné úvahy sa môžu zdať príhodnému čitateľovi príliš vágne. Hlavne čitateľovi, ktorý hneď od úvodu očakáva, že v tejto práci bude reč o literárnej postave v dielach Vladimíra Nabokova, Franza Kafku a Tomáša Horvátha a pritom tu na začiatok nachádza „len“ písanie o textoch, ktoré zvykneme radiť do sféry popkultúry (text-video, text-hudobný text). Avšak celý čas o ničom inom nepíšem – to všetko je literatúra!
Téma, alebo problém, ktorý budeme rozvíjať v tejto práci na pozadí troch textov, sa týka literárnej postavy. Tieto tri texty, analýzy Nabokovovej Hrôzy, Kafkovho Opisu zápasu a Horváthovho Zrurirorizozi, sú navzájom nezávislé, neovplyvňujú sa. Myslím na to, že naša práca nepostupuje lineárnym zreťazením od textu k textu. Tieto textové analýzy by sme mali vnímať skôr ako roviny, alebo plošiny, ktoré sa neprekrývajú. Sú to vrstvy, medzi ktorými sú len spoje, teda nite. Pod spojmi alebo niťami by sme mali chápať náš problém literárnej postavy a jej prejavy. Ak skúmame tento problém, sme schopný presúvať sa prostredníctvom spojov od konkrétneho miesta textu k inému konkrétnemu miestu v texte.
Naznačíme bližšie naše úvahy. Pri skúmaní, či lepšie, čítaní kategórie literárnej postavy v jednotlivých textoch sme nachádzali spoje, ktorými boli pojmy tváre, kompozície, zápasu: Tieto pojmy sú spoje medzi textami: tvár ako postava, ale aj postava ako tvár (nič viac, nič menej), precízna a vybrúsená kompozície textu, ktorá ovplyvňuje stvárnenie postavy, ale aj naopak. Postava sa stáva stvárňujúcou zložkou kompozície textu ako estetickej konštrukcie. Nakoniec, ako uvidíme vo všetkých troch textoch, postava sa musí stávať postavou a to prostredníctvom zápasu, boja s tým druhým, ktorý je tu nevyhnutný pre potvrdenie diferencie/identity postavy. Zápas je tu etickou konštrukciou umeleckého textu, teda zrozumiteľne povedané, postava potrebuje tvár, aby mohla komunikovať, zdieľať, milovať, teda zápasiť s tým druhým.
To čo ostáva v našich troch textoch je problém literárnej postavy. Pojem literárnej postavy ostáva, avšak to, čo sa neustále mení je štatút literárnej postavy, v tom zmysle, ako píšu Gilles Deleuze a Félix Guattari o zmene vo filozofickom pojme:
„Mluví se dnes o zhroucení systémů, a přitom se jen změnil pojem systému. Existuje-li místo a čas k tvoření pojmů, bude se činnost, která se této tvorbě věnuje, vždy nazývat filosofií nebo se od ní nebude lišit, byť se bude nazývat jinak.“7
Našou úlohou je skúmanie spôsobov zobrazenia literárnej postavy a jej prejavov v prozaickom texte (teda nie je cieľom skúmať tvorbu pojmu „literárne postava“). Ak pri čítaní Horváthovej poviedky Zrurirorizozi budeme mať dojem, že tu došlo k deštrukcii literárnej postavy, mali by sme mať skôr na mysli to, že tu došlo skôr ku zmene štatútu „literárnej postavy“. Z takejto perspektívy nakoniec uvidíme, že Horváthova konštrukcia literárnej postavy je len jednou z mnohých vedľa Nabokova, či Kafku. To, čo je u každého autora iné v rámci literárnej postavy, je obsah, ktorý vypĺňa dutinu, pojem „štatút literárnej postavy“ a to je dôvod pre stále nové čítanie. Zaujímame sa o literárnu postavu, pretože nás zaujíma zmena štatútu v dobe, v ktorej žijeme, t.j. v dobe, ktorá sa nás priamo dotýka. A práve literatúra je tým poľom nášho záujmu, kde môžeme pozorovať pre-javy a pre-meny človeka a práve literatúra je takou istou sférou umenia vedľa hudby či filmu alebo fotografie, ktorá sa nás môže svojim prejavom dotknúť, či zasiahnuť nás.
1 Stiahnuté z internetovej stránky Pearl jam.
2 Deleuze, G. – Guattari, F.: Tisíc plošín. Kapitalizmus a schizofrénia. (Nepublikovaný preklad).
3 „Tvár vzniká len vtedy, keď hlava už nie je súčasťou tela, keď už nie je kódovaná telom a sama nemá už nijaký polyvokálny, viacrozmerný kód – keď je telo, vrátane hlavy, dekódované a prekódované niečím, čo sa označuje ako tvár. To teda znamená, že hlava a všetky objemové a dutinové prvky hlavy hlavy sa musia zmeniť na tvár. (…)Tým sa však tento proces nekončí: hlava a jej prvky sa môžu zmeniť na tvár len vtedy, keď sa istým nevyhnutným procesom stane tvárou celé telo.“ Ibid. (Zvýraz. M.H.).
4 Petříček, M.: Majestát zákona. Raymond Chandler a pozdní dekonstrukce. Praha, Herrmann & synové 2000, s.50.
5 Pearl jam: Ten. Sony music entertainment Inc./Epic 1991, 53:26 min. Preložil Ján Gavura.
6 Štrpka, I.: Modrý vrch. Bratislava, Tatran 1988, s.76. Podrobnú a precíznu interpretáciu textu Air mail podáva Peter Zajac v doslove k tejto knihe nazvanom Správa o ľudskej situácii.
7 Deleuze, G. - Guattari, F.: Co je filosofie? Praha, Oikoymenh 2001, s.13.
