.png)
5. Dlhá cesta
All the precious moments cannot stay. Všetky tie vzácne chvíle... nemôžu ostať.
It´s not like wing have fallen cannot stay. Nie je to ako keď padnú krídla... nemôžu ostať.
But still something´s missing I cannot say yea. No stále niečo chýba... nemôže ostať.
Holding hands are daughters and sons. Držím ruky dcér a synov,
And their faits are falling down. a ich viera je vierou inou.
I have wished for so long Už tak dlho som si želal...
How I wish for you today. Tak som si ťa dnes želal.
Will I walk the long road? Cannot stay… Pôjdem po tej dlhej ceste? Nemôžem ostať...
There´s no need to say goodbye. Nepotrebujem sa ani rozlúčiť.
All the friends and family. Všetci priatelia a príbuzní.
All the memories going round. Všetky spomienky sa víria.
I have wished for so long… Tak dlho som si želal...
How I wish for you today. Ako som si ťa dnes želal.
And the wind keeps roarin´. A vietor stále veje.
And the sky keeps turning grey. A obloha šedne.
And the sun is setting. A slnko zapadlo...
The sun won´t rise another day. Slnko nevyjde na ďalší deň.
I have wished for so long. Už tak dlho som si želal.
How I wish for you today. Ako som si ťa dnes želal.
Will I walk the long road? Pôjdem po tejto dlhej ceste?
We all walk the long road.. Všetci ideme po dlhej ceste...)1
A teraz môže prísť auto, aby cesta nebola sama a priestor dutý. Prichádza z diaľky, približuje sa. Je hnedej, slabo hnedej, až béžovej farby. Kamera sníma auto zo všetkých strán. Rovnako vidíme aj interiér auto. Kamera „sedí“ za vodičom: vidíme puknuté predné sklo auto. Puklina sa tiahne uhlopriečkou celého skla Vodič ma na sebe bundu, vidíme mu trošku z okuliarov – ale len trošku. No celkom isto na vodičovi rozoznávame len šiltovku na hlave. Auto ide po rovnej ceste, no neskôr kopčeky ustupujú a krajina dáva prednosť okľukám. Cesta chvíľku meandruje, potom zas si ide rovno.
Auto zrazu zastaví na dlhej rovnej ceste.
Na tomto otvorenom priestranstve vidíme stáť auto, dym prúdi pravidelne z výfuku - to všetko na dlhej rovnej ceste. Tu si všimneme, že auto zastalo pred dopravnou značkou. Na prvý pohľad sme zmätení: dopravná značka prikazuje „daj prednosť v jazde“, no paradoxne, nie je komu dávať prednosť. Je tu len osamotené auto s vodičom a dlhá rovná cesta. Prečo teda auto stojí? Ak sa pozrieme bližšie, na dopravnej značke je ešte nápis YIELD, čo na jednej strane znamená výnos, výťažok, dávať, niesť a rodiť, ale na druhej strane tiež znamená ústup, kapitulácia – v zmysle nevzdorovania. Auto sa po chvíli pohne, a vodič pokračuje ďalej po svojej dlhej ceste.
Čosi ma však zaráža, znepokojuje na tomto videu. Je to neprítomnosť tváre. Akokoľvek bolo auto snímané z vonku zo všetkých strán, nikdy sme nevideli vodičovi do tváre. Dokonca, aj keď kamera snímala interiér auta zo zadného sedadla, ani vtedy sme nemali šancu nahliadnuť vodičovi do tváre. Keď som si nakoniec už myslel, že sa tvár odhalí aspoň v odraze vnútorného spätného zrkadla, aj vtedy zostala pre mňa tajomne uskrytá.
To, čo textu/videu chýba je tvár. Tým, že tvár chýba, neúprosne a neústupčivo na seba, na svojou neprítomnosťou upozorňuje. Túžime vidieť tvár toho Druhého a zároveň cítime bezmocnosť, že „s tým nič nemôžeme urobiť“. Opäť sa tu tvár „prezentuje“ ako čosi cenné a drahé, teda to, čo nie je len každodenné, alebo práveže preto, že je to každodenné, neuvedomuje si jej hodnotu. Ak si to počas dňa uvedomíme, tvár sa pred nami doslova zjaví („V električke oproti mne potom sedela žena. Bola krásna. V očiach mala celý život a na hlave hnedú baretku.“ 2).
Francúzsky filozof Emmanuel Lévinas začlenil pojem tváre do svojho filozofického systému, vytvárajúc tak etiku ako metafyziku. Vo svojej fundamentálne práci Totalita a nekonečno3 kritizuje vzťah k človeku prostredníctvom dejín a ontológie a ukazuje, prostredníctvom pojmov vojny a totality - uzavretého celku, ako strácajú odlišnosti a jednotlivosti zmysel. Jedinečnosť je obetovaná univerzálnemu celku totality4. Ako protiklad totality Lévinas kladie metafyziku. Metafyziku chápe ako túžbu, ktorá smeruje k niečomu, čo je úplne iné. Je to túžba po absolútne Inom, po Druhom. Vo vzťahu k tomu druhému nie som v totalite. Tento vzťah nie je možný v totalite, pretože tam sa stráca všetka inakosť. Totalitu musím prelomiť, musím ju transcendovať. Náš vzťah nie je vnútri totality – je to vonkajšie prekračovanie totality – je to radikálna exteriorita. Vzťah k Druhému sa deje separovane a v dištancii – Druhého nemôžem vlastniť, môžem po ňom len túžiť. Vlastne túžiť po túžbe. Náš vzťah je asymetrický – druhý ku mne pristupuje a ja k nemu ako k nekonečnu. Práve keď vidíme tvár toho Druhého, zisťujem, že sa nám rúca svet, ktorý by mohol byť pre nás spoločný. V tvári Druhého totalita stráca silu a priestor je zrazu naplnený diferenciu, inakosťou.
Ak sme si vo videu The Long road všimli neprítomnosť alebo nedostatok tváre, malo to za následok, že takto tvár svojou neprítomnosťou na seba ukazovala. Tvár tu bola vlastne neustále prítomná -, ale ako nedostatok, ako „čosi čo chýba“. Preto nás video ako text tak znepokojovalo: uvedomili sme si, že cez nedostatok
„Druhý mi čelí svou tváří, problematizuje mne a svou podstatou mne jakožto nekonečno zavazuje.“5
Tá nekonečne dlhá cesta a dopravná značka s nápisom YIELD: vo význame tohoto slova to nie je ani rezignácia a ani revolta. Mohli by sme to nazvať váhaním? Alebo nevedením? Alebo pokorou pred týmto nevedením? Isté je, že naozaj čo nás čaká na tejto dlhej ceste,
„nevíme, kde přijde smrt. Co příjde? Čím mi hrozí smrt? Nicotou, anebo novým počátkem? Nevím. V této nemožnosti poznat to, co je po mé smrti, záleží podstata posledního okamžiku.“6
Ako sa zdá, cieľ cesty, tejto dlhej cesty je v nepatrnom, malom okamihu.
Nevieme čo bude… až. Celým (trošku klišéovitým) textom Eddieho Veddera prestupuje motív spomienky. Spomienka je tu naozaj dominujúci motív textu. Chcel by som o tomto Vedderovom texte napísať čo najviac. Rovnako by som chcel napísať čo najviac aj o motíve spomienky. Ale akosi nemôžem – cítim neschopnosť, ktorá vyplýva z nedostatku odstupu a-, keď vidím ako brilantne píše Lévinas o spomienke a zároveň jeho písanie vynikajúco vystihuje Vedderov text Dlhá cesta. Emmanuel Lévinas píše:
„Vzpomínka se totiž naopak zakládá na této nezničitelnosti minulého, na tomto navracení já k sobě. Nedává však vzpomínka, která se vynořuje v každém novém okamžiku, tomu, co již minulo nový smysl? A nebylo by pak třeba říci, že není s minulostí sepnuta, nýbrž že minulost opravuje? V tomto návratu nového okamžiku ke starému okamžiku totiž tkví spásný ráz posloupnosti. Avšak tento návrat doléhá na přítomný okamžik, ,obtížený vším minulým´, třebaže je těhotný celou budoucností. Jeho stáří omezuje jeho schopnosti a otevírá je pro hrozivou blízkost smrti.7
Text Eddieho Veddera vystihuje okamih: navracanie sa spomienok, a zároveň nemožnosť ostať a následný krok k „tehotnej“ budúcnosti až k tomu cieľovému okamihu po dlhej ceste, po ktorej ideme všetci. No najkrutejšie fakt vyplýva zo zistenia, že aj keby som mal toho Druhého pri sebe, vedľa seba – tak každý deň, hoci neviem ako by som si to mohol želať čo najviac – po tejto dlhej ceste pôjdem osamotený. Nik nebude zdieľať spolu so mnou moju cestu a všetko, čo táto cesta so sebou prinesie. Avšak práve a len v prelamovaní totality a zachovávaní si dištancie od Druhého sa deje náš slobodný život naplnený túžbou.
Záver štúdie o textoch Tomáša Horvátha ostal otvorený, pretože sme si položili otázku, ale neodpovedali sme si na ňu. Nuž ešte raz: Môžeme hovoriť o tvári, keď postava je viacnásobným agentom, teda že je začlenená do procesu transformácií – postava, ktorá sa mení, stává? Ak sa jej tvár mení, ako zistíme, že ide o tú istú postavu, o identickú postavu?
Medzi Horváthovými štúdiami a prózami nie je prakticky žiaden rozdiel. Jeden je druhému predĺženým priestorom, ktorý ponúka inú „pôdu“ a „nástroje“ pre formulovanie tých istých problémov. Ak sme hovorili o základnom pohybe v Horváthových textoch ako o transformáciách, malo to aj niekoľko fatálnych dôsledkov. Proces transformácii odoprel postavám ich súkromný priestor, takže postavy sú zbavené súkromia ako čohosi, čo tvorí ich „ľudskosť“ a prirodzenú potrebu. Postavy nemajú svoj súkromný priestor, žijú v neistote a tým pádom svoju identitu/diferenciu nadobúdajú len v krátky intervaloch niekoľkých náhlych konfigurácii. Môžeme si predbežne odpovedať: postavy nenadobúdajú vlastnú pravú tvár. To, čo vždy vidia ako tvár, je maska, za ktorou sa skrýva ďalšia maska atď – ad absurdum - atď.
Ďalším dôsledkom je, že Horváthova štrukturácia textu neprodukuje objektívny zmyslel, texty neoznačujú nejaký vonkajší predmet, neprodukujú posolstvá. Horváthove písanie bezprostredne poukazuje na svoj vlastný pohyb písania, na pohyb transformácií, teda poukazuje na formu, ako je text vystavaný. Avšak neexistuje nejaká pevná, masívna stavba, ktorú by sme mohli opísať. Každé nové čítanie je re-konštrukciou minulého čítania a sledovania pohybu písania. Preto sledovať re-konštrukcie nepredpokladá interpretovanie, teda nachádzanie zmyslu, ale experimentovanie s textom. Každé nové čítanie rozostavuje inú sieť tkaniva konfigurácii a preto sme konfrontovaní vždy s jedinečnou udalosťou, ktorá nás môže zasiahnuť/dotknúť sa nás. Z toho vyplýva odpoveď na našu druhú otázku: postava nikdy nie je identická, teda nemá „niečo“, čo by sme mohli označiť ako identitu. Postava sa deje, stáva sa v neúprosnom procese transformácii.
Čitateľ by mohol teraz, na záver našej práce, očakávať, že mu predložíme výsledky, alebo zhrnutie, či malý pokus o syntézu. Takže: výsledky práce nie sú žiadne. Tento text je skôr pohybom ako produktom; z jednej fázy neistoty sme prešli do inej fázy neistoty. Naša práca bola naplnená potešením a radosťou z čítania a z písania textov (v lete mi do izby svietilo slnko a teplo i v zime nočné cestovanie vlakom mi cvičilo zmysly). Stretnutia s priateľmi vystriedali stretnutia so školiteľmi, a všetci moji priatelia sa zrazu zmenili na mojich učiteľov.
Robiť syntézu by znamenalo tvoriť totalitu a tým by sme zničili diferenciu medzi textami a metódami jednotlivých štúdií, o ktoré nám predovšetkým išlo. Je nutné zdôrazňovať čitateľovi rôznosť metód čítania textov, ktoré sme použili v jednotlivých štúdiách (Nabokov: formalizmus; Kafka: interpretácia/close reading; Horváth: dekonštrukcia; Pearl jam/Jeremy: štrukturálna analýza), - a že to súvisí s rozmanitosťou šírky pohľadu na literárny text a špecificky na problém literárnej postavy? Je potrebné totalizovať naše výsledky pri analýze pojmov: tvár, kompozícia a zápas? Domnievame sa, že nie. Jednotlivé zhrnutia nájde čitateľ v závere jednotlivých štúdii. Pohyb týchto pojmov, pohyb literárnej postavy môže sledovať implicitne, bez toho, aby sme čitateľa podcenili. Napokon, odpoveď na otázky súvisiace s textami Tomáša Horvátha, ktoré podnietili písanie tejto práce a tiahli sa týmto textom ako hmla z Baker Street, čitateľ nájde práve v tejto kapitole Dlhá cesta. Sú to otázky súvisiace s problémom literárnej postavy, jej procesom stávania, transformáciami a zmenami v dobe, v ktorej žijem aj ja.
To, čo sa zmenilo, som „asi“ ja - mh - : a literatúra zostane mojim spoločníkom i naďalej: snáď mi pomôže aspoň trošku pochopiť zmeny, čo sa dejú vo mne.
Post Scriptum (sobota 2. marca 2002):
Dnes som „už inde“ a „je to prirodzené“ a „stáva sa to“. Keď som práve robil korektúry mojej práce Druhý: v tvojom nadpise udivilo ma, ako veľmi mi je táto práca cudzia: akoby ju napísal niekto úplne iný. Ten, kto stojí v pozadí a zároveň je neustále na povrchu jednotlivých štúdii, je rozprávač, ktorý je mi neuveriteľne vzdialený, až ma to prekvapuje. Veľmi by som si prial vidieť v tomto rozprávačovi detektíva, ktorý sa snažil pristupovať k práci poctivo. Možno to tak len chcem vidieť, pretože tým rozprávačom som bol ja. A preto musím túto myšlienku sformulovať inak. Veľmi by som si želal uvidieť literárneho vedca, či literárneho kritika, alebo úplne obyčajného čitateľa v role detektíva Phila Marlowa. Raymond Chandler napísal skvelé detektívky a jeho postava – Phil Marlow – je prototypom neskutočnej poctivosti. Slová Raymonda Chandlera píšuceho o svojej postave v eseji Prosté umenie vraždy, by sme mohli pokojne vztiahnuť na literárneho kritika. Domnievam sa, že na to nepotrebujeme zvlášť bujnú fantáziu:
„Musí to být člověk, a přitom obyčejný člověk, a přesto neobvyklý člověk. Musí to být, abychom užili omšelého epiteta, muž čestný, instinktivně, nevyhnutelně čestný, ktorý o cti nepřemýšlí a který o ní rozhodně vůbec nemluví. Musí to bít nejlepší člověk svého světa a dost dobrý člověk pro každý svět. O jeho soukromí život se příliš nestarám: není to ani eunuch, ani satyr; nemyslím, že by dokázal svést vévodkyni, a vím jistě, že by neskazil pannu; jestli je to čestný člověk v některých věcech, je čestný ve všem. Je to relativně chudý člověk, protože jinak by vůbec nebyl detektivem. Je to obyčejný člověk, protože by se jinak nemohl pohybovat mezi prostými lidmi. Má jistý smysl pro lidskou povahu, protože by se jinak nevyznal ve svém řemesle. Od nikoho nepříjme nepoctivé peníze a od nikoho si nedá líbit drzost, aniž se mu za to chladně a bez vášní pomstí. Je to osamělý muž… mluví jako lidé jeho doby, s hrubým humorem, s živým smyslem pro grotesku, s nechutí k falši a s opovržením pro malichernosti. Příběh knihy je příběhem jeho dobrodružství při hledání skryté pravdy, a nebylo by to dobrodružství, kdyby se nedálo člověku schopnému dobrodružství… Kdyby bylo dost takových lidí, jako je on, žilo by se, myslím, na světé velice bezpečně, a přitom by svět nebyl příliš nudný na to, aby stálo zato v něm žit.8
a Pavel Grym dodáva:
„Oč vlastně Marlowovi jde, nemůže-li zgruntu předělat svět, ve kterém musí žít? Jde mu o to, aby zůstal čistý aspoň sám před sebou. Aby sám před sebou nestratil úctu. Jeho hnací silou je drsná ušlechtilost, snaha potírat zlo je přirozenou součástí jeho osobnosti. Dokonce ani zisk není rozhodující. Plat detektiva, který dennodenně nastavuje krk, je spíš almužnou a často se Marlow uznání nedočká vůbec. (…) Chandler vytvořil svého hrdinu nejen v souladu se základním zákonem detektivky, ale také ve vášnivé víře, že takový hrdina prostě musí existovat. Že ho svět potřebuje.9
1 Pearl jam: Merkinball. (I Got id; The Long road). Preložil Ján Gavura.
2 Kirschner, J.: Môj deň. In: Domino fórum. 2002/č.7, s.20.
3 Lévinas, E.: Totalita a nekonečno. Praha, Oikoymenh 1997.
4 Samozrejme, v tejto krátkej úvahe nemôžeme obsiahnuť všetky detaily Lévinasovej filozofie a preto sa zameriame len na dominujúce motívy spomínanej práce. No napriek tomu, musíme upozorniť, že pojem totality má u Lénvinasa aj „pozitívnejší“ zmysel. V totalite sa deje naša každodenná existencia: náš pobyt vo svete, naša práca a ekonómia. V inej, rannej práci – Existencia, a ten kto existuje (Praha, Oikoymenh 1997) – Lévinas vysvetľuje prostredníctvom pojmov bdenie a nespavosť, úplnú legitimitu totality. Ako ukazuje Lévinas potom v prednáškach Čas a Iné (Praha, Dauphin 1997), človek nie je schopný pobývať na tomto svete v permanentnom stave k Druhému a k vlastnej existencii, teda heideggerovsky povedané v „autentickom moduse bytia“. Lévinas celkom zreteľne kritizuje Heideggerovu filozofiu „neautentického modusu bytia“, ktorý Heidegger označil v živote človeka za negatívum a upadnutie. Lévinas sa tak vracia späť k Martinovi Buberovi a jeho práci Ja a Ty, kde Buber legitimizoval vzťah človeka k Druhému na fázy aktualizácie a latencie, ako čosi v živote človeka prirodzené. Nemôžeme byť vo vzťahu k Druhému permanentne aktuálny (autentický). Túto fázu strieda fáza latencie, keď na horizonte mojich záujmov je moje ego – práca, ekonómia. No Lévinas sa dištancoval aj od Bubera. V prednáškach Čas a Iné kritizuje Bubera za to, že vzťah medzi Ja a ty je založený na reciprocite. Lévinas v práci Totalita a nekonečno ukazuje, že jeho vzťah medzi Rovnakým a Iným je založený na asymetrii. K Druhému pristupujem ako k nekonečnu, k absolútne Inému.
5 Lévinas, E.: Totalita a nekonečno. Praha, Oikomenh 1997, s. 183.
6 Ibid., s.210.
7 Ibid., s.253.
8 Josef Škvorecký: Umění odhadnout svůj talent. In: Raymond Chandler: Dáma v jezeře. Praha, Mladá fronta 1967, s. 210.
9 Grym, P.: Sherlock Holmes & ti druzí. Čtení o detektivech a detektivkách. Praha, Vyšehrad 1988, s.138-s.139.
