.png)
Harold Bloom | Úvaha nad súmračnou krajinou (preklad)
Uvažoval som o Huey Longovi, keď som naposledy počúval prejav prezidenta Georga W. Busha adresovaný vojnovým veteránom v Salt Lake City v Utahu. Mal som tak osoh z Murdochovej Fox TV, ktorá je hlasom Bushovho demokratického ťaženia, veľmi podobného na spôsobom ako ho predstavil Kingfish. Práve keď Bush vyzdvihuje svoje iracké dobrodružstvo, jeho režim dennodenne stále viac spája navzájom tesne vedľa seba prvky oligarchie, plutokracie a teokracie.
Mám sedemdesiatpäť rokov a bol by som veľmi prekvapený, ak by sa Demokratická strana znova dostala do prezidentského kresla a ovládla by Kongres ešte počas môjho života. Nie som optimistom, pretože ako sme videli, naši súčasní vládcovia, kontrolujúci i Najvyšší súd, dostatočne jasne demonštrovali svoju obratnosť na voľbách na Floride a v Ohiou.
Všetko je tak mimoriadne očividné, že to už Američanov ani nezaujíma; sú tak otupení, neschopní čítať, myslieť a spomínať, že sú len vhodnými spoločníkmi pre prezidenta, ktorý s nim zdieľa rovnaké intelektuálne obmedzenia. Ako mrzutý a starý Demokrat som si všimol na mojich priateľoch, že náš imperátor sa stal sám o sebe najlepším príkladom pre dômyselných dizajnérov počiatku; súčasnú teokraciu nahrádza to, čo sa kedysi nazývalo kreacionizmom. Sigmund Freud by sa možno v hrobe obracal, keby zistil, že sa tu naňho už zabudlo, že súčasným satanom pre americkú spoločnosť je Charles Darwin. Prezident Bush, ktorý povedal, že Ježiš je jeho „najobľúbenejší filozof“, naposledy vydal nariadenie vo vzťahu k stvoreniu sveta a k evolúcii: „Obe náuky by sa mali patrične vyučovať.“
Od päťdesiateho prvého roku učím na Yalskej univerzite americkú literatúru. Nijako zvlášť nie som zainteresovaný v politike, nemám žiaden zvláštny kľúč, ktorým by sme mohli pochopiť súčasný americký pocit nepokoja. Ale som študentom toho, čo som sa naučil nazývať „Americké náboženstvo“, ktoré má len máločo spoločné s európskym kresťanstvom. Americký Ježiš je jeho paródiou, je typom republikána, ktorý odcudzuje dane, ktorý rozšíril očko ihly až tak, že nielen ťavy, ale aj boháči ľahko prejdú rovno do neba. Máme rovnako aj amerického svätého ducha, utešiteľa rašiacej chudoby, ktorá sa týmto neobťažuje k volebným urnám. Americká svätá trojica je prakticky kompletná až s imperiálnym vojnovým Bohom, ktorý okolo seba šliape s bázňou a hrôzou.
Tieto dni som si znovu prečítal spisovateľov, ktorí najlepšie definujú Ameriku: medzi mnohými inými hlavne Emersona, Hawthorna, Whitmana, Melvilla, Marka Twaina a Faulknera. V ich dielach som hľadal a pokúšal som sa nájsť niečo, čo by mohlo dostatočne jasne vysvetliť našu národnú sebadeštruktívnosť. D. H. Lawrence vo svojich Štúdiách klasickej Americkej literatúry sa kriticky vysporiadal s Waltom Whitmanom a Hermanom Melvillom, čo považujem s odstupom času stále za najsilnejší výklad diel uvedených autorov.
Čo definuje Ameriku? „Demokracia“ je zvyčajná odpoveď, avšak je to už znivočené slovo v rétorike americkej politiky v dnešných časoch. Ak Hamlet a Don Quijote vystihujú obraz Európanov, tak potom kapitán Acháb a „Walt Whitman“ (nie persona, ale lyrický subjekt básní) poskytujú veľmi odlišný obraz „Ja“ od toho európskeho. Acháb je síce shakespearovký, miltonovský, ba dokonca byron-schelleyovský, ale jeho „Ja“ je viac zosobnené v jeho monomaniakálnom hľadaní, ktoré je tiež reakciou na emersonovské „Ja“, rovnako ako na Hawthorna, ktorého miloval, aj ho nenávidel. Whitman je viac pozitívnym emersonovcom, potvrdzuje to, čo Mudrc harmónie nazýval sebadôverou, autentickým americký náboženstvom, nie jeho bushovskou paródiou. Aj keď G. W. Bush vlastní vo svojej zbierke titul BA z Yalu a čestné doktoráty, nášho prezidenta vystihuje najlepšie jeho pologramontnosť. Raz sa dokonca pochválil, že nikdy cez to všetko nečítal knihy, dokonca ani na Yale. Henry James sa urazil, keď sa stretol s prezidentom Theodorom Rooseveltom; ako by reagoval, keby sa stretol s Georgeom W. Bushom?
Emerson založil americké hľadisko na sebadôvere, ktorá je doktrínou osamelosti. Whitman, ako persona aj ako poetická maska, ako jeho orgovány, rozkvitol do jedinečnosti, ktorá sa stará nielen o seba, ale i druhých. Ale Emersonovo vedomie chce príliš často zakvitnúť, ako Hamlet, do individuality, ktorá je ľahostajná ako k sebe, tak aj k ostatným. Spojené štáty od čias Emersona sa rozdelili medzi to, čo by sme mohli nazvať „stranou nádeje“ a „stranou pamäte“. Naša intelektuálna ľavica i pravica považuje Emersona za svojho predchodcu.
Čo predstavuje „sebadôvera“ v roku 2005? Môžem rozoznať tri hlavné črty „Amerického náboženstva“: kým spirituálna sloboda je osamelá, tak duša stretávajúc sa s božským (Ježiš, Duch svätý, Otec) je priamo a osobne – a čo je rozhodujúce, a najlepšie a najstaršie na „Americkom náboženstve“, stále sa z času na čas vracajúc – časťou alebo kúskom samotného Boha. Každý druhú rok prebiehajúci Gallupov prieskum verejnej mienky týkajúci sa náboženstva uviedol, že 93 percent z nás verí v Boha, pritom 89 percent z nás sú presvedčení, že Boh ich miluje na osobnostnom základe. A 45 percent z nás tvrdí, že Zem vznikla presne tak, ako to opisuje kniha Genesis a teda, že je iba o máločo deväťtisíc rokov stará. Možnože dômyselní dizajnéri počiatku a stvorenia sveta, vedení Georgom W. Bushom, nám dajú do Evanjelia konečne aj dinosaurov, aj keď tomu veľmi neverím, keď ich vidím, ako zaujato nafukujú bublinu, že vzdelávanie nemožno napádať.
Súčasná Amerika je v príliš veľkom nebezpečenstve, než aby sme veci zľahčovali a preto sa obraciam na jej najsilnejších spisovateľov s úmyslom zistiť, či náš obraz o sebe samých ostal dostatočne ucelený na to, aby sme sa dokázali pochopiť i cez imaginatívnosť. Niektorí moji priatelia a študenti navrhli, že Bushov Irak by mohol predstavovať veľrybu, ale náš líder je absurdne ďaleko od estetickej dôstojnosti obrazu kapitána Achába. Bushovým náprotivkom by mohol byť skôr Pequod. Ako povedal Lawrence: „Amerika! To je posádka. Renegáti, stroskotanci, kanibali, Ishmaelovia, kvakeri“, aj juhomorskí ostrovania, domorodí Američania, Afričania, Peržania, muži z ostrova Man, čo len budeš chcieť. Tisíce našich žoldnierov v Iraku, nazývaných aj „bezpečnostní zamestnanci“, či „dodávatelia“ akoby nanovo konštituovali túto pestrú zmes; sú však zmiešaní z pôvodných amerických špeciálnych síl, Gurkhov, Búrov, Chorvátov, z kohokoľvek, kto je kvalifikovaný a je po ruke. Čo im chýba, je kapitán Acháb, ktorý by im mohol dať metafyzický rozmer.
Acháb sa stará nielen o seba, ale o celú svoju posádku (okrem Ishmaela) až do víťaznej katastrofy, zatiaľ čo si biela veľryba pláva ďalej preč, bytosť nezničiteľná ako Leviatan z Knihy Jób. Motív posadnutosti kapitána Achába by sa mohol zdanlivo vysvetliť pomstou, pretože ho biela veľryba predtým zmrzačila. Ale jeho pravdivejšou túžbou je udrieť skrz masku univerza; dokázať, že zatiaľ čo viditeľný svet mohol byť sformovaný láskou, tak neviditeľné sféry stvoril des. Na otázku Boha, ktorý sa rétoricky opýtal Jóba: „Si schopný natiahnuť Leviatana na hák?“, by Acháb odpovedal: „Udrel by som aj na slnko, ak by ma urazilo!“
Sila, ktorá poháňa Busha a Blaira je nenásytnosť, ale v pozadí toho je tu niečo, čo má bližšie k Jagovej pyrománii. Čo sa stalo s Americkou imagináciou, že sme sa stali paródiou na Rímske impérium? Ak sme toľkí hlasovali proti zjavným ekonomickým záujmom politikov a namiesto toho sme si vybrali „hodnoty“, potom americký sen nahradil americký pocit nepokoja a tiesne.
Whitman, stále nedocenený ako poet, vo vzťahu k jeho prekvapivej estetickej sile, ostal nepretržitým prorokom našej „strany nádeje“. Zdá sa to byť ironické v mnohých smeroch. Rozhodujúcou udalosťou vo Whitmanovom živote bola naša občianska vojna. David S. Reynolds, snáď najinformovanejší človek o Whitmanovom živote, vystihuje, že Whitmanova poézia medzi rokmi 1855-60 bola stvárňovaná za cieľom pomôcť udržať Úniu pokope. Až básňou Keď neskoré orgovány v záhrade kvitli, teda v roku 1865 sa otvorene postavil na stranu Abraháma Lincolna a niečo vnútorné vo Whitmanovej poézii navždy zhaslo, niečo z identity poézie barda Stebiel trávy sa stratilo. Deň po dni, niekoľko rokov, sám vyčerpaný, vo vojenských nemocniciach vo Washingtone obväzoval rany, čítal a písal listy za zmrzačených a chorých, pre ktorých bola smrť útechou. Je to akoby obetoval svoju vlastnú imagináciu na oltár týchto martýrov, ako Lincoln, spojenú vo veci zjednotenia a emancipácie. Je tu však zvláštny rozpor v poetovi Stebiel tráv, medzi tým, čo možno nazvať dušou a jeho „skutočným Ja“, entitou, odlišnou od jeho persóny, „Walta Whitmana, jedného z hrubých Američanov“:
Verím v teba, moja duša,/iný, ktorým som, nemusí sa pokoriť/pred tebou./A ty nemusíš byť pokorená/pred iným.
Hrubý Walt je tu ako Ja, a bol vytvorený zmierením sa medzi jeho „charakterom“ alebo „dušou“ a jeho skutočným „Ja“ alebo „osobnosťou“. Obávam sa, že práve toto je nepretržite americké, priepasť medzi „charakterom“ a „osobnosťou“. Vzájomné poníženie „duše“ a „Ja“ ničí každý individuálny celok. Moji spoluobčania, ktorí volili za „hodnoty“, proti svojim vlastným potrebám, manifestujú niečo z tejto dilemy.
Shelley nosil zvonec, na ktorom bolo vyryté motto: Dobré čase prídu. Ministerka zahraničných veci Condoleezze Riceová akoby ho citovala, keď v septembri v kostole vo Whistleri v Alabame povedala: Pán Ježiš Kristus práve prichádza, stačí, ak len chvíľku počkáme.
Harold Bloom napísal knihy Úzkosť z vplyvu, Mapa nesprávneho čítania, Poézia a represia, Kánon západnej literatúry
The Guardian, 17. 12. 2005, Review, s. 4-5.
