.png)
Kurt Vonnegut | Drážďany, SAAB a aspirín (preklad)
Bol to čistý nezmysel, nonsens, púha deštruktívnosť. Celé mesto vyhorelo a bola to britská ukrutnosť, nie ta naša. Briti sem poslali bombardéri v noci a zásluhou nového druhu zápalných bômb celé mesto zahltil požiar. Všetko živé zhorelo, okrem mojej PoW skupiny. V skutočnosti išlo o vojenský experiment, ktorý mal zistiť, či môže vyhorieť celé mesto, keď naň spadne malá hŕstka bômb nového typu.
Ako vojnoví väzni sme museli pochovávať Nemcov, mnohokrát sme ich vyťahovali zo suterénov a pivníc obytných domov, pretože sa tam udusili a mŕtve telá sme vŕšili na obrovskú zápalnú hranicu. Počul som – nikdy som to nevidel na vlastné oči – že nakoniec sa upustilo od tejto procedúry, pretože to išlo veľmi pomaly a celé mesto začalo nepríjemné páchnuť. Napokon sem poslali chlapíkov s plameňometmi.
Prečo som ja a moji spoluväzni neboli zabití, to neviem dodnes.
Spisovateľom som sa stal v roku 1968. Bol som škrabák. Písal som o čomkoľvek, čo vynášalo. Keď som videl všetko to peklo, rozhodol som sa napísať škrabácku knihu o bombardovaní Drážďan. Niečo na spôsob filmov s Deanom Martinom a Frankom Sinatrom a ostatnými, ktorí by hrali naše roly. Pokúšal som sa písať, ale nešlo mi to. Ostatne stále píšem mizerne.
Tak som išiel za mojim kamarátom Berniem O´ Harom. Pokúšali sme si spomenúť na zábavné historky z časov, keď sme boli vojnoví väzni v Drážďanoch, na drsný spôsob života a hrubé reči, ktoré dávajú ten správny švih dobrému vojnovému filmu. V tom jeho žena, Mary O´ Harová poznamenala: „Ale veď ste neboli ničím iným ako deťmi.“
A toto je pravda o vojakoch. Sú v skutočnosti len deti. Nie sú to žiadne filmové hviezdy, nie sú Dukmi Waynami. A uvedomujúc si, že to je ten správny kľúč, konečne som sa cítil slobodný povedať pravdu. Boli sme deti a Bitúnkok č. 5 som vydal s podtitulom Krížová výprava detí.
Prečo muselo ubehnúť dvadsaťtri rokov aby som sa podelil so svojou drážďanskou skúsenosťou? Všetci prichádzame domov s nejakými historkami a tak či onak, chceme z nich niečo vytĺcť. Marie O´Harová v skutočnosti povedala: „Prečo pre zmenu nepoviete pravdu?“ Myslím, že vojna vo Vietname rozviazala ruky mne a ostatným spisovateľom, aby sme mohli písať o našich vojnových skúsenostiach z druhej svetovej vojny, pretože naplno ukázala, aké bolo naše „vodcovstvo“ a naše pohnútky v podstate hlúpe. Mohli sme konečne hovoriť o niečom veľmi zlom, že sme vytvorili najhorších ľudí, akých si je možné vôbec predstaviť – nacistov. A čo som videl a o čom som musel opísať, urobilo z vojny prostú ohavnosť. Pravda môže byť naozaj takou silnou zbraňou, že to neočakávate, zaskočí vás to.
Samozrejme iným dôvodom nehovoriť o vojnových skúsenostiach je ich neopísateľnosť.
❂❂❂
Kedysi som bol vlastníkom a manažérom automobilovej pobočky v Massachusetts nazvanej Saab Cape Cod. Z biznisu som odišiel pred tridsiatimi troma rokmi. Saab bolo a je švédske auto a verím tomu, že moja chyba ako automobilového dílera môže vysvetľovať jednu veľkú záhadu: prečo mi Švédi nikdy nedali Nobelovu cenu za literatúru. Staré nórske príslovie hovorí: „Švédi majú krátke péra, ale dlhú pamäť.”
Vtedy mal Saab len jeden model auta, podobne ako mal VW svojho chrobáka. Bol to dvojdverový sedan s motorom umiestneným vpredu. Mal rovnako samovražedné dvere, otvárajúce sa oproti prúdiacemu vzduchu. Na rozdiel od ostatných áut, ale podobne ako napríklad sekačka na trávu, namiesto štvortaktového mal iba dvojtaktový motor. Takže dosť často ste museli chodiť na benzinku doplňovať nádrž a rezervy do kanistrov. Ale ak ste urobili tú chybu, že ste do posledného tankovania pridali aj olej, vaše auto sa stalo potenciálnym ohňostrojom.
Vtedajší Saab mal ďaleko od elegancie a sily dnešných áut. Ak chcete, bol to taký „mokrý sen“ inžinierov z továrni na výrobu lietadiel, ktorí nikdy predtým nekonštruovali a nevyrábali autá. Povedal som „mokrý sen“? Tak počúvajte. Na prístrojovej doske auta bol gombík spojený s reťazou zavesenou na kladke v motorovej časti automobilu. Ak ste stlačili gombík rozvinulo sa tienidlo na odpruženom valci za prednou mriežkou. Malo to udržať motor v teple, ak ste si niekde nakrátko odskočili, trebárs len kúpiť noviny či cigarety. Takže keď ste sa vrátili, mohli ste poľahky naštartovať. Ale ak ste náhodou ostali niekde trčať príliš dlho, olej sa oddelil od benzínu a začal klesať ako melasa na dno nádrže. Keď ste sa znova pokúšali naštartovať, spustili sa kúdole dymu ako pri námornej bitke. Takto som zatemnil celé mesto Woods Hole do nepreniknuteľnej noci, keď som nechal svoj Saab na parkovisku viac ako týždeň. Jeden starec sa čudoval, skadiaľ môže ten dym pochádzať, nuž som mu všetko vysvetlil a posťažoval sa na moje auto.
Došiel som k záveru, že ako som škaredo rozprával o švédskych inžinieroch, tak som sám seba pripravil o Nobelovu cenu.
❂❂❂
Ako dieťa som bol najmladší v rodine a ako také najmladšie deti v rodinách bývajú, aj ja som bol šibal a robil som si žarty zo všetkého, z čoho som len mohol, pretože vtip je jediná možná cesta pre dieťa ako vtrhnúť do konverzácie dospelých. Moja sestra bola o päť rokov staršia a môj brat zase o deväť rokov starší ako ja a moji obaja rodičia boli nadmieru utáraní. Pri večeri, keď sme sedeli za stolom, som sa ako decko strašne nudil. Všetci sa rozprávali len o životne dôležitých veciach, čo sa stalo v škole, na univerzite alebo v práci. Takže jediná možnosť ako preniknúť do práve prebiehajúcej konverzácie bola, povedať čosi smiešne. Myslím, že na prvýkrát som musel utrúsiť niečo úplne náhodné, nejakú slovnú hračku, ktorá však zrazu prerušila všeobecnú vravu okolo stola.
Humor je prostriedok, ktorým môžeme odsunúť hrôzy života stranou, chrániť sa pred nimi. Ale nakoniec sa môže stať, že budeme takí unavení, že podľahneme tlaku nových strašných správ a humor už nebude tak účinkovať. Hoci život Marka Twaina bol dosť komplikovaný, snažil sa udržať des a hrôzu života od tela žartovaním. Ale nakoniec to nemohol robiť do nekonečna. Jeho žena, priatelia a dve z jeho dcér zomreli. Ak žijete príliš dlho, vidíte zomierať veľa vašich blízkych, ľudí, ktorých ste celým svojim srdcom milovali.
Všetko, čo som kedy chcel skutočne dosiahnuť, bolo dať ľuďom pocit úľavy smiechom. Humor môže byť úľavou ako aspirín. Zažil som deštrukciu Drážďan. Videl som mesto pred a po nálete. Keď som vyšiel z protileteckého krytu a uvidel som mesto, jedinou mojou odpoveďou bol smiech. Boh vie, že moja duša hľadala nejakú úľavu.
Zatiaľ čo Drážďany boli bombardované, sedeli sme v pivnici chrániac si rukami hlavu pre prípad, že by sa na nás zvalil strop. Jeden z vojakov v tú noc povedal pamätnú vetu, akoby prehovoril nejaký namyslený veľkovojvoda zo svojho zámku uprostred studenej a daždivej noci: „Čudujem sa, čo tí úbožiaci robia vonku tak neskoro večer.“ Nikto sa nezasmial, ale všetci sme mu boli povďační za jeho slová. Prinajmenšom sme vedeli, že sme ešte stále nažive.
Z knihy Kurta Vonneguta A Man Without a Country: A Memoir of Life in George W Bush’s America, ktorá vyšla minulý rok vo vydavateľstve Bloomsbury.
The Guardian, Review, 14. 01. 06, s. 4-6
