.png)
Posledný rozhovor s Milenou Hübschmannovou
HÜBSCHMANNOVÁ: Ilona napísala v osemdesiatych rokoch novelu Žužika, ktorá sa potom vysielala v rozhlase. Text som preložila do češtiny a s mojím mužom, ktorý bol rozhlasový režisér a pani Kroizrovou, dramaturgičkou, sme ju upravili pre rozhlas. Do vlastného textu rozhlasovej hry boli ešte vložené spevy a piesne, ktoré spievali Rusenkovci a súbor Perunos. Hra mala fantastické obsadenie, v hlavných úlohách s Danou Medřickou a Rudolfom Hrušinským, takže nakoniec získala cenu na Prix Bohemia v roku 1988. Teraz ma čaká zredigovanie rómskeho originálu. Je to problém, s ktorým si neviem dať rady, pretože sa neviem rozhodnúť, či mám prekladať jej pôvodný text, ktorý bol pre rozhlas príliš dlhý, alebo mnou upravenú rozhlasovú verziu.
HUDYMAČ: Podobne ste postupovali pri písaní autobiografie Narodila som sa pod šťastnou hviezdou?
HÜBSCHMANNOVÁ: Na rozdiel od Narodila som sa po šťastnou hviezdou Ilona Žužiku skutočne napísala na stroji. Narodila som sa po šťastnou hviezdou je v podstate životopisné rozprávanie zostavené z magnetonových nahrávok. Toto rozprávanie som nahrávala osem rokov. Cestovala som za ňou na východné Slovensko alebo Ilona prišla do Prahy. Vždy som u nej bývala, týždeň alebo neviem ako dlho, podľa potreby, a to sme naozaj husto nahrávali. Keď som mala prvú verziu spracovanú, za komunizmu o to malo záujem vydavateľstvo Mladá fronta. Pani redaktorke Jiskrovej sa ju podarilo horko ťažko prebojovať do edičného plánu, pretože tu bol celý rad vecí, ktoré sa súdruhom nie veľmi páčili. Viem, že som text ešte skracovala, a to sme už mali s Ilonou zmluvu s vydavateľstvom. Nato prišiel rok osemdesiatdeväť a dostali sme sa do absurdnej situácie, pretože milá Mladá fronta našu knihu vyšupla, teda pani Jiskrová, ktorá argumentovala, že je to nekomerčné a že by to nepredali na trhu. Vzala som text naspäť a vtedy oň prejavil záujem pán Krumplhanzl z Triády. Na texte som už nič nemenila, prevzal ho tak ako bol pripravovaný pre Mladú frontu. Aj v tom mojom prvom spracovaní to bol ďaleko ďaleko dlhší text. Myslím si, že škrty nakoniec konečnej verzii prospeli, že je to hutnejšie a dramatickejšie. Ale viete, mne bolo ľúto každej vety.
HUDYMAČ: Konečné slovo ste mali vy alebo Ilona?
HÜBSCHMANNOVÁ: No to sme sa vždy spoločne dohodli, teda ona to nechala na mňa. Môj podiel bol v tom, že som Ilonino rozprávanie nahrala v rómsky, pochopiteľne. Samozrejme z toho obrovského materiálu som predsa len chronologizovala, rozprávanie som dala do časovej postupnosti a tiež som aj veľa vynechávala. Je veľmi zaujímavé, že niektoré epizódy nahrané dva i viackrát sa od seba málinko líšili. Avšak podstatne sa nelíšili nikdy. Ale vždy bola nejaká drobnosť. Napríklad v epizóde, ako sa panstvo bavilo na kopci pri svojom zámku. Rómovia tam prišli, Ilonina babička priniesla pišoty. Ešte predtým, ako babička priniesla pišoty, Rómovia sa tam zabávali a tancovali. Ilona v jednej verzii rozpráva, že tancovala ona a keď som to nahrávala druhýkrát, tak už netancovala ona, ale tancovala jej sestra. Takéto drobné detaily sú iste zaujímavé. Ale nie samozrejme pre bežného čitateľa.
HUDYMAČ: Čím sa podľa vás Žužika a Narodila som sa po šťastnou hviezdou odlišujú?
HÜBSCHMANNOVÁ: Zásadný rozdiel je daný žánrom, jedno je životopisné rozprávanie a to druhé je fabulácia. Je tu však i ďalší zaujímavý problém. Ilona už zo zotrvačnosti písala slovensky, pretože za komunizmu bolo úplne vylúčené, aby jej niečo vyšlo rómsky. Ilonin život bol hrozne zložitý. V osade, v ktorej sa narodila, bola jediná, kto chodieval do meštianky a mala ísť aj na gymnázium. Ilona sa dostala medzi gadžovskú mládež, chodievala i do spevokolu. No v tom prišla druhá svetová vojna, a tak sa ukázalo, že predsa len je „cigánka“, nech sa akokoľvek snažila. Navyše Ilona bola dosť tmavá. Keď som ju na spoznala, pokladala som ju za nádhernú ženu. Ale Ilona mala po celý ten čas zo svojej tmavej farby istý komplex. A to sa s ňou tiahlo po celý život. Po vojne si komunisti z nej zase spravili reprezentatívny idol, opäť sa dostala „hore“ v pomyselnom spoločenskom rebríčku, čo kompenzovalo všetky jej komplexy, ktoré mala – osobné, životné atď. Ilona sa skutočne snažila adoptovať komunistickú ideológiu, ktorá na jednej strane vyhovovala všetkým Rómom, pretože ich platonicky stavala na úroveň „bielych“. Avšak platonicky, pretože v skutočnosti to tak úplne nebolo. Dajme tomu, ale len u tých Rómov, ktorí sa angažovali v strane, tak tí boli naozaj prijatí a akceptovaní väčšinou. Ilona sa teda angažovala v strane, pretože tá ju na jednej strane uchvátila, veľká časť komunistickej ideológie jej vyhovovala a tú časť, ktorá jej nevyhovovala, ako ateizmus, tak to v sebe nejako tutlala.Takto bola na jednej strane vychovaná „červenou knižnicou“, ktorú prelúskala v mladosti, pretože sa k ničomu inému ani nemohla dostať, a na druhej strane po vojne, keď sa stala komunistkou, čítala komunistické brožúrky, pretože stále musela robiť nejaké skúšky a školenia. A tento podivný konglomerát „červenej knižnice“ a marxistickej literatúry sa v nej spojil, ale len v tých veciach, ktoré písala po slovensky. Vravela som jej, preboha píš rómsky, pretože v rómštine ten precedens nebol. V slovenčine sa to spájalo s tým, že zo slovenského jazyka poznala zabehané frázy, prefabrikáty, čo v rómštine neexistovalo. Ilona mala nádhernú rómsku slovnú zásobu, rómsky jazyk. Tak som ju prehovárala, aby písala rómsky a ešte za komunizmu napísala Žužiku. Napísala ešte niekoľko ďalších textov, vo vydavateľstve v Košiciach jej vyšli napríklad rozprávky. Ilona sa v živote dostala niekoľkokrát do tragickej životnej situácie, ale bola to žena, ktorá mala v sebe strašne veľa energie a mala dosť veľa priateľov a známych, takže vždy sa z ťažkej životnej situácie nejako dostala. Bola veľmi optimistická, úžasne životne energická žena.
HUDYMAČ: Snáď najintenzívnejší motív Lackovej rozprávania, ktorý však nie je na povrchu, ale takpovediac „presvetľuje“ jej rozprávanie, je dosť intenzívne napätie medzi na jednej strane Lackovej túžbou realizovať, emancipovať sa a na druhej strane to, že bola žena v patriarchálnej rodine, v tradičnom postavení, ktoré Rómovia veľmi rigorózne udržiavali.
HÜBSCHMANNOVÁ: To bol veľký problém. Obrovský problém. S tým sa musela vyrovnávať neustále a každodenne. Ale s tým sa musel vyrovnať aj on, jej manžel. Na jednej strane i on bol spoločenský činný, pracoval ako hygienik, takže komunisti do neho hučali „rovnoprávnosť“, tiež ho ideologicky spracovávali, no ale na druhej strane to bol obyčajný „cigánsky chlap“, pri ktorom musí byť poslušná žena a tá musí byť doma a musí sa starať o rodinu. Robilo mu strašne dobre, že Ilonka je vyzdvihovaná. V tomto ohľade on na ňu nežiarlil, naopak chválil sa ňou a vážil si ju. Ale sústavne to v ňom bojovalo. Obaja mali čo robiť, aby sa vyrovnali so svojimi pozíciami, úplne inými a novými rolami.
HUDYMAČ: Rómsky jazyk pôvodom vychádza z indických jazykov. V tejto súvislosti by ma zaujímalo, do akej veľkej miery si je podobná rómska literatúra so súčasnou indickou produkciou? Na druhej strane sa nemôžem ubrániť pocitu, že v Lackovej rozprávaní som cítil latinsko-americký esprit, aký poznám z Márguezových Sto rokov samoty...
HÜBSCHMANNOVÁ: Je veľmi ťažké vysledovať presne korene rómskeho jazyka, o to sa vedci dodnes hádajú. V zásade rómsky jazyk je špecifický tým, že zachytáva vývojové štádium, ktoré je novšie ako starodoindické jazyky, prakrty, ktoré sú vývinovo staršie ako novoindické jazyky. Základný slovník je absolútne indický, samozrejme, keď Rómovia opustili Indiu, nové slová prepojili s inými jazykmi. Myslím si, že indická a rómska literatúra sú si podobné v tom, že si autori zvyčajne vyberajú námet z chudobného prostredia. V Indii je spoločenský systém založený na obrovskej nespravodlivosti – na kastovom systéme. Moderná indická literatúra, s ktorou som sa stretla, vždy nejakým spôsobom kritizuje alebo negatívne reaguje na kastové rozdiely. Hrdinovia príbehov sú veľmi často príslušníci nižších kást. Poviedky, ktoré som prekladala z urdčiny, majú v sebe úžasný presah do troch svetov, tá neskutočnosť a rovnako i sentiment, humanistický pátos. To, čo sa zdá byť Európanovi neskutočné a čo je pre Rómov veľmi skutočné, tak to je skutočné i pre Indov. Realita ich sveta je z iného kusu ako tá naša, európska. Je to problém skutočne zaujímavý a na tom mal by niekto pracovať, kto sa zaoberá literárnou vedou a rómskym jazykom. Na druhej strane, ako veľmi správne ste podotkli, je to prítomné i v Márquezových Sto rokov samoty. Skrátka musí tu byť istá univerzálna črta, atmosféra, ktorá je spoločná pre isté kultúry a pre etnických nositeľov týchto kultúr.
HUDYMAČ: Prečo nie je Narodila som sa pod šťastnou hviezdou preložené do slovenčiny?
HÜBSCHMANNOVÁ: Je to tak trochu i moja vina. Viem, že sa text prekladá a chcú odo mňa už asi štyri roky, aby som spätne rekonštruovala pôvodný rómsky originál, pretože chcú Iloninu autobiografiu vydať bilingválne. No ale viete, čo to je prebrať sa tou horou textov a ja som si navyše ani pri prekladaní do češtiny nerobila poznámky, ako som selektovala materiál. Je to zúfalá práca. Teraz som tak asi v polovičke.
HUDYMAČ: Väčšina, ktorá žije v tesnej blízkosti s menšinou má sklon k alergickým reakciám, a to zvlášť na Slovensku a to zvlášť voči Rómom. Slováci si svoj rasizmus vypestovali a hlavne nejako upevnili v minulom 20. storočí. Sme vychovaní na konglomeráte sektársky interpretovanej kresťanskej viery - pričom ľudácke reminiscencie v katolíckej cirkvi sa objavujú dodnes – a doslovne interpretovaného marxisticko-leninského učenia. Obe sa obrňujú pred cudzím a inakosťou. Ako vnímate tento problém?
HÜBSCHMANNOVÁ: K tomu sa viaže celý okruh problémov a otázok. Ide o vec skôr univerzálnu. Rovnako aj Česi sa asi pred storočím opozične vymedzovali voči Nemcom. Nie je to rovnaké? Myslím, že ide o sprievodný jav etno-emancipačného hnutia. I Slováci sa cítia byť snáď saturovaní až po roku deväťdesiatdva, keď si vytvorili vlastný štát. Je to určitý posun. Etno-emancipačné hnutie je vždy sprevádzané zvýšeným patriotizmom, uzatváraním sa. Tým, že sa cítite neustále ohrozovaní a musíte neustále zdôrazňovať svoje pozitívne hodnoty, tak vám nezostane ani priestor ani čas, aby ste sa zaoberali hodnotami iných, nie to ešte menšinou. Je to všeobecný sprievodný jav a netýka sa len Slovákov. Na druhej strane, na Slovensku je najmenej pol milióna Rómov, pričom sa delia na tri hlavné skupiny: slovenskí Rómovia, maďarskí Rómovia a valaskí Rómovia. Ilona patrila k tej najpočetnejšej skupine slovenských Rómov. Ak by ste sa išli pozrieť do nejakej rómskej osady, trebárs do Bystrian, alebo do Rakús, tak uvidíte zúfalú biedu a strašnú sociálnu nespravodlivosť, jednak zo strany Slovákov, verejnosti a jednak zo strany samotného štátu. Šialená nezamestnanosť, ktorá potom ústí do „kriminality“ (drevo z lesa alebo zemiaky z polí), z ktorej sú vždy mechanicky obviňovaní Rómovia. A divíte sa? Predchádzajúce totalitné zriadenie im dalo aspoň prácu. Nie som ekonómka, ale fakt je ten, že Róm, ktorý prešiel z úplne odlišného pracovného tempa, napríklad bol muzikant, kováč alebo košikár, sa preorientoval, dokázal pracovať i vo fabrike. A akonáhle sa preorientovali, totalitný systém krachol, s ním i ekonomika a ako prví boli z práce vyhodení Rómovia. Nemyslím si, že sa situácia vyrieši tým, že by štát dával Rómom sociálne dávky, ale štát by mal nejakým spôsobom zaistiť prácu. Na Slovensku je naozaj veľa rómskych osád, veľké množstvo osád leží pri ceste. Keď som bola v roku 1992 v Žehre, auto zrazilo dve deti. Ja som nevidela na Slovensku jeden jediný prechod pre chodcov pri rómskej osade alebo dopravnú značku. Dokonca je to možno i proti zákonu, proti dopravným predpisom. To nikoho nenapadne, že Rómovia sú tiež ľudia, že tiež majú deti a že môžu prísť o život? Je to symbol ľahostajnosti a toho, že sa v Rómoch nevidia ľudské bytosti. To, čo vám teraz hovorím, nie je podstatné a nevyrieši to životný problém Rómov. Ale správanie sa slovenskej spoločnosti je len symbolický prejav absolútnej neúcty voči Rómom.
MILENA HÜBSCHMANNOVÁ sa narodila 10. 6. 1933. Po maturite na gymnáziu študovala hindštinu a urdštinu na FF UK v Prahe, štúdium ukončila v roku 1956. Od roku 1953 sa zajíma o rómštinu, ktorú sa naučila v rómskych rodinách. Celý život sa venuje zbieraniu rómskeho folklóru, predovšetkým piesní, príbehov, rozprávok a zvykov. V rokoch 1956 až 1967 pracovala v Československom rozhlase a potom v Československé akadémii vied, odkiaľ musela odísť pre nesúhlas s asimilačnou politikou komunistickej strany voči Rómom. Od roku 1982 vyučovala rómštinu na jazykovej škole v Prahe. Od roku 1991 je profesorkou romistiky Indologického ústavu FF UK. Milena Hübschmannová je spoluautorkou Rómsko-českého a česko-rómského slovníka, autorkou mnohých kníh a prekladov z rómštiny, zberateľkou rómskych rozprávok a redaktorkou časopisu romistických štúdií Romano Džaniben.
16.6.2005
pošli do vybrali.sme.sk
