.png)
Nabokov | O irónií a ľahostajnosti v tvorbe Vladimíra Nabokova
Vladimír Nabokov sa narodil v roku 1899 v Petrohrade ako prvý z piatich detí. V roku 1919, po nástupe sovietskej moci, musela celá rodina emigrovať. Nabokov tak prichádza do Londýna, kde vďaka vynikajúcej znalosti angličtiny a francúzštiny môže okamžite študovať na Cambridge. Po štúdiách odchádza v roku 1922 do Berlína, kde žije celá jeho rodina. Tu sa datujú prvé Nabokovove spisovateľské začiatky, publikuje pod pseudonymom Sirin. V Berlíne však prichádza o otca, ktorý sa stane obeťou atentátu pravičiarskych radikálov. V roku 1925 sa ožení s Verou Jevsejevnou Slonim, v roku 1934 sa mu narodí jediný syn Dmitrij. V Nemecku po nástupe Hitlera k moci v roku 1936 je Nabokov znovu nútený utiecť a presťahuje sa s celou rodinou do Paríža. Po krátkom pobyte v Paríži Nabokov pochopí, že pred rozširujúcim sa nacistickým terorom nie je v bezpečí ani v Paríži, a tak sa opäť, po tretí krát rozhodne emigrovať – tentoraz do Spojených štátov. Nabokov najprv dostane miesto hosťujúceho profesora ruštiny a vďaka románom, ktoré boli napísané v angličtine sa postupne dostáva do povedomia nového okruhu čitateľov. Učí na Cornellovej univerzite, kde vzbudia veľkú obľubu a ohlas hlavne jeho prednášky o európskom románe. V roku 1945 dostáva americké štátne občianstvo. Nabokov v roku 1955 napíše Lolitu a v roku 1957 román Pnin. Svetovým bestselerom sa stala Lolita, škandalózny príbeh lásky muža stredného veku a dvanásťročného dieťaťa. Po medzinárodnom úspechu Lolity a vyjdení Pnina sa Nabokov rozhodne v roku 1958 opustiť profesorské miesto, je finančne nezávislý a sťahuje sa do Montreaux vo Švajčiarsku. Tu sa môže Nabokov v pokoji venovať svojmu koníčku – motýľom. Veľmi rád vymýšľa tiež šachové úlohy. Spolu so svojim synom Dmitrijom prekladá svoje prvé po rusky písané romány do angličtiny. Samozrejme, že Nabokov vo Švajčiarsku neprestal tvoriť. Práve tu napísal svoje snáď najlepšie romány, Bledý oheň a Ada. Román Obraz Laury však už nestihne dokončiť. Zomiera 2. júla 1977 v Montreaux.
Ako sme už spomínali na začiatku, Nabokov svojim románom Lolita získal nielen slávu a uznanie, ale aj pohŕdanie od „moralistických“ kritikov a spisovateľov. Tí mu najväčšmi vytýkali relativizáciu základných životných hodnôt a to, že sa v jeho románoch nenájde miesto pre etické otázky. Nabokov tieto dohady „moralistov“ akoby chcel potvrdiť svojou definíciou umenia v doslove k Lolite, ktoré identifikuje so spoluprítomnosťou „zvedavosti, nehy, láskavosti a extázy“i Nabokov navonok kladie v umení dôraz na estetický pôžitok a tým akoby zdanlivo etiku vykoľajil do priepasti. Tieto Nabokovove tvrdenia boli pre „moralistických“ kritikov pádnym argumentom, ako Nabokova usvedčiť a ukázať ho v spoločnosti ako nevierohodného a „neslušného“ autora. Aby sme však nehovorili o týchto kritikoch, či moralistoch v príliš abstraktnej rovine. Slovenský spisovateľ Ján Johanides sa svojou tvorbou prezentuje ako autor snažiaci sa zaujať postoj k základným životným stavom v živote človeka. Preto v jeho novelách väčšmi dominuje filozofujúce a etické stanovisko.
O umeleckej alebo estetickej hodnote Johanidesových diel preto radšej pomlčíme. Vo svojej knihe esejí Identita v kríze sa svojím príznačným uhlom pohľadu díva aj na Nabokova. Johanides píše: „Som proti tomu, aby sa glorifikovali títo takzvaní umelci, pretože povyšujú estetiku nad etiku. Možno že by sme rozčúlili Nabokova ,na druhom svete´, keby sme tvrdili, že k nim patrí. A, žiaľ, i tento veľký prozaik a štylista k nim naozaj patrí. Priznávam sa: každé dielo, v ktorom prevažuje estetika nad etikou, mi je podozrivé.“ O niekoľko strán ďalej Ján Johanides pokračuje: „Nabokov, skvelý štylista, široko-ďaleko známy obdivovateľ Gogoľa, Dostojevského v podstate pokladal za pisárika, za pisateľa obyčajných krimirománov pre bulvár. Vo všetkých Nabokovových súvahách cítime temperamentnú a uštipačnú nenávisť k Dostojevskému chápaniu života. Autor Lolity, ktorého naozaj vzrušovali nedospelé dievčatká, poslúžil bulváru stotisíc ráz väčšmi ako Dostojevskij.“ii Domnievame sa, že z Johanidesových slov možno vycítiť rovnakú nenávisť voči Nabokovovi, aj keď tu ide o slová „Veľkého Etika“. Ale hlavne Johanides hrubo dezinterpretoval román Lolita, kde rozprávača a zároveň hlavnú postavu Humberta Humberta stotožnil s autorom, teda s Vladimírom Nabokovom. Je len na škodu veci, že si Ján Johanides neprečítal Nabokovov doslov k Lolite pod názvom O knihe s názvom Lolita, kde Nabokov píše: „Je detinské čítať beletristické dielo s úmyslom získať informácie o krajine, o spoločenskej vrstve alebo o autorovi.“iii
Závažnejší je však fakt, ktorý si zrejme Ján Johanides neuvedomil pri čítaní románu Lolita. V závere románu, po úteku Lolity, ju Humbert o tri roky neskôr nachádza už vydatú a tehotnú žiť vo veľmi biednych pomeroch. Ponúka jej pomoc, ponúka Lolite, aby sa vrátila k nemu. Lolita to však odmieta. Pre nás je dôležité to, že práve vtedy, pri pohľade už na mladú ženu, tehotnú a špinavú a ustarostenú mladú ženu, práve vtedy si Humbert uvedomí, že miluje Lolitu viac ako kedykoľvek predtým. Teraz môžeme povedať, že Humbert „v skutočnosti“ nikdy nebol „na dievčatká“, ale len si to namýšľal. To, že miloval Lolitu, nebolo preto, že mala dvanásť rokov. Miloval Lolitu ako Lolitu. Miloval jedného človeka až tak, že sa správal nevedome kruto voči svojmu okoliu. Vidíme, že Vladimír Nabokov v románe Lolita netematizuje žiadnu škandalóznu pedofíliu, ale tú najstaršiu tému v dejinách románu, ktorou je láska.Z uvedenej Nabokovovej definície umenia rozvádza diamentrálne odlišný postoj a myšlienky americký filozof pragmantizmu, respektíve neopragmatizmu, Richard Rorty. Richard Rorty vo svojej knihe Kontingencia, irónia a solidarita stotožňuje u Nabokova estetické s morálnym. Rorty píše: „Ak sú zvedavosť a neha znakmi umelca, ak je oboje neoddeliteľné od extázy – čo značí, že tam, kde chýbajú, nie je možný žiaden estetický pôžitok – nakoniec teda nie je rozdiel medzi estetickým a morálnym. Dilema liberálneho estéta je rozriešená. Všetko, čo je potrebné na správne konanie, je, aby umelci robili to, v čom sú dobrí – aby si všímali veci, ktoré si väčšina ľudí nevšíma, aby sa čudovali nad tým, čo väčšine pripadá samozrejmé, aby videli efemérnu dúhovú premenlivosť a nie len základnú formálnu štruktúru. Zvedavý, senzitívny umelec bude paradigmou morálky, pretože je ten, čo si vždy všetko všimne.“iv Pre Rortyho je Nabokov umelcom, ktorý si predovšetkým všíma priehľadné veci, teda veci, ktoré zvyknú byť priehľadné aj pre čitateľa. Takto môže byť aj etická otázka v Nabokovových dielach ukrytá – číra priehľadnosť. Rorty na základe svoje interpretácie Lolity napokon poukazuje na špecifickú formu krutosti, ktorú nachádza aj v ostatných Nabokovových dielach, a ktorej sa aj samotný Nabokov obával najviac – ľahostajnosť (incuriosity).
Naozaj, ak si všimneme napríklad romány Lužinova obrana alebo román Zúfalstvo, tak vo veľkej miere tieto romány tématizujú etický problém ľahostajnosti. Ľahostajnosť ako pojem je číra priehľadnosť, kde sú jednotlivé postavy románov voči sebe ľahostajné, teda prehliadajú sa. Postavy Nabokovových románov sú voči sebe ľahostajné, t.j. v zmysle Rortyho definície pojmu ľahostajnosti, postavy v dôsledku posadnutia istej obsesie nie sú „dosť zvedavé“ voči tomu, čo nespadá do rámca ich obsesie. Tak napríklad Humbertova posadnutosť Lolitou v Lolite spôsobuje jeho „nezvedavosť“ voči svoje manželke Haze, alebo voči táraniu kasbeamskeho holiča. Alebo Lužinova posadnutosť šachom v Lužinovej obrane má za následok jeho nezvedavosť, teda ľahostajnosť voči čomukoľvek inému. Rovnaké je to pri postave Hermanna zo Zúfalstva, ktorý je posadnutý svojim dvojníkom. A takto by sme mohli vo vyratúvaní pokračovať ďalej. Avšak pojem ľahostajnosti je priehľadný aj z inej pozície. Nabokov zobrazuje tento etický motív takým štylistickým majstrovstvom, že ľahostajnosť ako etický problém zostáva utajený aj pre čitateľa. Čitateľ tento motív prehliada, teda možno naozaj povedať, že estetické sa tu kryje s morálnym. Možno aj preto bol Nabokov dlhý čas považovaný za číreho estéta, a etická zložka bola u neho nespozorovaná, teda prehliadaná. Náš sledovaný problém napokon kondenzovane sumarizuje poľský literárny vedec Leszek Engelking v knihe Vladimír Nabokov. Podivuhodný podvodník slovami: „V jeho estetike však je, a to je potrebné jasne povedať, zakotvená i jeho etika a jeho metafyzika.“v
V nasledujúcej úvahe sa pokúsime „skromne“ podoprieť pozíciu Richarda Rortyho, konkrétne sa budeme snažiť rozvinúť jeho pojem ľahostajnosti.
Pokúsime sa na pozadí Nabokovho románu Pnin na jednej strane poukázať na estetickú zložku, ktorú by mal zastupovať pojem irónie a na druhej strane etickú zložku, ktorú by mal reprezentovať pojem ľahostajnosti. Najprv si priblížime Nabokovovu estetiku a potom sa dostaneme k jeho etike.
Vladimír Nabokov sa na poli estetiky prezentuje vo svojich predovšetkým ako skvelý štylista. Nabokovove texty majú starostlivo prepracovaný detail, vysoký stupeň jazykovej organizácie, nechýba tu technika leitmotívov a predovšetkým hra s čitateľom, ktorému sú ako v šachovej úlohe podstrčené falošné riešenia. Český literárny vedec, znalec ruskej literatúry a tiež tvorby Vladimíra Nabokova, Vladimír Svatoň, vytyčuje vo svojich štúdiách základné motívy Nabokovových románov. Týmito opakujúcimi sa motívmi sú predovšetkým: motív spomienky, zrkadlenia sa a motív dvojníka. My si budeme tieto „estetické“ motívy všímať na pozadí románu Pnin, pričom si musíme uvedomiť, že za všetkými týmito motívmi je základný postoj Vladimíra Nabokova a to postoj ironický.
Nabokovov román Pnin z roku 1957 je v poradí štvrtým anglicky písaným románom. Pre začiatok nám musí postačiť, že Nabokov v tomto románe rozvíja príbeh ruského emigranta prichádzajúceho do amerického akademického prostredia. Vysokoškolský učiteľ – Timofej Pavlovič Pnin – je v novom prostredí vykreslený značne komicky a to vďaka jeho ťažkopádnej angličtine a taktiež zásluhou jeho značnej dávky roztržitosti a paradoxne i európskej pedantnosti. No ale nechajme prehovoriť rozprávača, aby sme si urobili vlastnú predstavu o tomto milom profesorovi. Ja len upozorním váženého poslucháča, aby sa jeho pozornosť uprela hlavne na záver ukážky:
V nasledujúcej úvahe sa pokúsime „skromne“ podoprieť pozíciu Richarda Rortyho, konkrétne sa budeme snažiť rozvinúť jeho pojem ľahostajnosti.
Pokúsime sa na pozadí Nabokovho románu Pnin na jednej strane poukázať na estetickú zložku, ktorú by mal zastupovať pojem irónie a na druhej strane etickú zložku, ktorú by mal reprezentovať pojem ľahostajnosti. Najprv si priblížime Nabokovovu estetiku a potom sa dostaneme k jeho etike.
Vladimír Nabokov sa na poli estetiky prezentuje vo svojich predovšetkým ako skvelý štylista. Nabokovove texty majú starostlivo prepracovaný detail, vysoký stupeň jazykovej organizácie, nechýba tu technika leitmotívov a predovšetkým hra s čitateľom, ktorému sú ako v šachovej úlohe podstrčené falošné riešenia. Český literárny vedec, znalec ruskej literatúry a tiež tvorby Vladimíra Nabokova, Vladimír Svatoň, vytyčuje vo svojich štúdiách základné motívy Nabokovových románov. Týmito opakujúcimi sa motívmi sú predovšetkým: motív spomienky, zrkadlenia sa a motív dvojníka. My si budeme tieto „estetické“ motívy všímať na pozadí románu Pnin, pričom si musíme uvedomiť, že za všetkými týmito motívmi je základný postoj Vladimíra Nabokova a to postoj ironický.
Nabokovov román Pnin z roku 1957 je v poradí štvrtým anglicky písaným románom. Pre začiatok nám musí postačiť, že Nabokov v tomto románe rozvíja príbeh ruského emigranta prichádzajúceho do amerického akademického prostredia. Vysokoškolský učiteľ – Timofej Pavlovič Pnin – je v novom prostredí vykreslený značne komicky a to vďaka jeho ťažkopádnej angličtine a taktiež zásluhou jeho značnej dávky roztržitosti a paradoxne i európskej pedantnosti. No ale nechajme prehovoriť rozprávača, aby sme si urobili vlastnú predstavu o tomto milom profesorovi. Ja len upozorním váženého poslucháča, aby sa jeho pozornosť uprela hlavne na záver ukážky:
„Postarší cestujúci, sediaci pri obloku na severnej strane neúprosne napredujúceho železničného vozňa, vedľa neho prázdne miesto a dve neobsadené oproti nemu, nebol nikto iný ako profesor Timofej Pnin. Celkom plešivý, opálený a hladko oholený, začínal sa pomerne impozantne veľkou hnedou kupolou, okuliarmi z korytnačiny (maskujúcimi infantilnú neprítomnosť obočia), opičou hornou perou, tučným krkom a pôsobivou hornou časťou tela v tesnom tvídovom saku, ale akosi neočakávane sa končil chudými nožičkami (momentálne zaodetými do flanelových nohavíc a preloženými jednu cez druhú) a na pohľad krehkými, takmer ženskými chodidlami. Zošmyknuté vlnené ponožky šarlátovej farby s fialovými kosoštvorcami; čierne konzervatívne oxfordské topánky ho prišli asi na toľko ako celé ostatné oblečenie (zahrnujúc do toho aj nápadnú farebnú kravatu). Až do začiatku štyridsiatych rokov, v období, keď žil v Európe, nosil vždy dlhé spodky, zastrčené do jemných hodvábnych ponožiek, vždy v triezvych farbách s výšivkou na členku, ktoré mu vďaka podväzku držali na lýtkach zaodetých do bavlny. V tých časoch by čo len letmé odhalenie týchto bielych spodkov – trebárs preto, že si človek vytiahol nohavicu priveľmi vysoko – pripadalo Pninovi rovnako nemravné, ako predstúpiť pred dámy bez goliera a kravaty; lebo dokonca aj vtedy, ak uvädnutá madam Rouxová, správkyňa zanedbaného činžiaka v šestnástom parížskom obvode, kde po úteku z leninizovaného Ruska a po ukončení vysokoškolských štúdií v Prahe prežil pätnásť rokov, náhodou prišla po nájomné a on bom bez svojho faux col, zakryl si puritánsky Pnin asketickou rukou gombíček na košeli. To všetko sa zmenilo v opojnej atmosfére Nového sveta. Dnes ako päťdesiatdvaročný bol posadnutý slnečnými lúčmi, obliekal si športové košele a nohavice, a keď si preložil nohu cez nohu, pedantne, zámerne a nehanebne vystavoval na obdiv riadny kus holého lýtka. Tak sa mohol javiť spolucestujúcemu; no okrem spiaceho vojaka na jednom konci a dvoch žien baviacich sa s dieťaťom na druhom mal Pnin celý vagón pre seba. Teraz musíme prezradiť jedno tajomstvo. Profesor Pnin nastúpil do nesprávneho vlaku. Nevšimol si to rovnako ako sprievodca, ktorý si už razil cestu k Pninovmu vozňu. V podstate sa Pnin v tej chvíli cítil celkom spokojný sám so sebou.“vi
V uvedenej ukážke nám bol podaný opis hlavnej postavy, profesora Pnina, dá sa povedať akoby od objektívneho, vševediaceho rozprávača. To až do chvíle, pokiaľ sa neprihovorí čitateľovi, totiž, že nám musí povedať isté tajomstvo. Tu už rozprávač predstupuje pred čitateľa akoby tvárou tvár, celkom priateľsky a zostupujúc zo svojho vševediaceho hľadiska i partnersky, nás zastavuje a so štipkou škodoradosti nám oznamuje medzi rečou, že profesor Pnin sedí v nesprávnom vlaku. Zaiste nás poteší, že nám ako čitateľom bolo od rozprávača zverené „také veľké tajomstvo“. Avšak toto ironické gesto rozprávača je v skutočnosti dvojitým gestom. Už na prvý pohľad je zrejmé, že rozprávač príbehu pristupuje k Pninovi s istou dávkou irónie, ktorá sa zdôrazní vypovedaním tajomstva. Táto irónia voči profesorovi je však paradoxne láskavou iróniu. Na druhej strane rozprávač je ironický aj voči nám, čitateľom. Zveruje nám tajomstvo, cennú informáciu, teda chce v nás vzbudiť dôveru, že všetko to, čo nám rozpráva je pravda a nič iné než pravda. Môžeme povedať, že rozprávačovi sa to darí znamenite. Postava vysokoškolského profesora Timofeja Pnina má podobné životné osudy ako autor knihy Vladimír Nabokov. Rovnako ako Nabokov uteká z boľševického Ruska, cez Berlín a Paríž sa napokon dostáva do Spojených štátov, kde jeho akademická kariéra vyzerá byť dosť neistá. Skutočne čitateľ má dojem, že číta autobiografický román. Avšak aké veľké prekvapenie sa núka čitateľovi na koniec románu. Čitateľ mysliac si, že Pnin je Nabokovovou autobiografickou postavou, že Pninové životné osudy v mnohých bodoch analogické s Nabokovovými, nám niečo môžu povedať niečo o autorovi. Nabokov si vedomí takéhoto fatálneho čitateľského omylu, v ktorom sa stotožní hlavná postava textu s autorom, napokon rozprávača v závere textu odtajňuje. My, čitatelia zároveň sme svedkami premeny vševediaceho rozprávača na rozprávača v prvej osobe, ktorá je jednou z mnohých postáv textu. Týmto rozprávačom, alebo postavou je profesor Vladimír Vladimirovič, ktorý má vystriedať Pnina na univerzite. Ja len už prezradím, že týmto Vladimírom Vladimirovičom je samotný Nabokov. To je to falošné riešenie podstrčené čitateľovi, to je to Nabokovove ironické gesto voči čitateľovi.
Nabokov sa ešte ironicky vsúva do jazyka postáv textu iným spôsobom. A to vtedy, keď dochádza k debate o ruskej literatúre medzi Pninovými známymi. Náhodne tam padne meno Sirin a my už vieme, že Sirin bolo Nabokovov pseudonym.
Teda irónia voči postavám textu ale hlavne voči čitateľovi vytvára estetický rámec Nabokovových textov. Irónia sa prezentuje ako hra s čitateľom založená na štylistike, ktorému je na začiatku podvrhnuté falošné riešenie. Neskôr čitateľ, ak pristúpi na hru, ktorá mu bola ponúknutá autorom, musí hľadať princíp ukrytý pod povrchom textu. Väčšinou tak nachádzame elegantné riešenie, ktoré nám umožní rozlúštiť tajomstvo diela.
Iróniu v oveľa zjemnenej podobe nachádzame aj v Nabokovových charakteristických motívoch spomienky, zrkadlenia sa a dvojníka.
V románe Pnin spomienka je základným kamienkom kompozície textu. Profesor Pnin cíti vlastnú nezakorenenosť s novým americkým prostredím. Ustavične žije v spomienkach na rodné Rusko a tak sa stáva svet reminiscencie preň dokonalým avšak nedosiahnuteľným svetom. Pnin je európskou vzorkou , ktorá sa ocitla na pozadí americkej látky. Jean Baudrillard vo svojej knihe Amerikavii píše, že európska kultúra je kultúrou premiešanosti, ktorá plodí korektné správanie a strojenosť. Naproti tomu o americkej kultúre Baudrillard tvrdí, že je to demokratická kultúra priestoru. Európania sú slobodní po stránke ducha, avšak Američania sú slobodní v komunikácii a v jednaní. Takto Vladimír Nabokov zobrazil v románe Lolita nekonečný americký priestor prostredníctvom roadmovie s náhodnými motelmi. V románe Pnin je profesor Pnin ozajstnou vtelenou európskou strojenosťou a prenosnou bankou slobodného ducha paradoxne uväzneného v ruských spomienkach. Práve v americkom spôsobe komunikácie Pnin „stráca body“ a stáva sa nemotornou figúrkou, ktorú nám zobrazuje láskavý ale zároveň ironický pohľad rozprávača, z úvodnej vlakovej scénky.
Ako sme už hovorili, v tvorbe Vladimíra Nabokova predstavuje spomienka, obsah spomienky akúsi vyššiu, dokonalú skutočnosť. Spomienka je akoby vyčlenenie z bežných životných situácii a prostredníctvom spomienky tak môžu postavy zahliadnuť svet akoby v prvý deň stvorenia. U Nabokova spomienka je tesne prepojená s aktuálnym psychickým životom postavy. My si teraz vyberieme na ukážku scénu, keď Pnin prekonáva srdcovú príhodu v parku, teda zažíva maximálnu hraničnú situáciu a pritom spomína na svoje detstvo. Práve vykreslená spomienka je dvojitým deformovaným obrazom, pretože Pnin spomína na detstvo a na chorobu. Sami dokážeme dedukovať, že deformovaný obraz spomienky je ešte deformovaný obrazom vzniknutý v štádiu choroby. Vtedy si zvykneme všímať banálne maličkosti, detaily, a nefunkčné veci získavajú pre nás nesmiernu cenu. Ja len znovu upozorním na záver ukážky, kde si môžeme všimnúť plynulý prechod zo spomienky do aktuálneho diania v príbehu, kde zhliadneme rozrušeného Pnina sediaceho na lavičke v parku:
Pnin však musí bojovať s objektívnou skutočnosťou amerického prostredia. Spomienky sa tak stávajú akýmsi predĺženým priestorom, neohraničeným priestorom, dávajúcim Pninovi voľnosť i slobodu. No Pninovi sa napriek všetkému podarí adaptovať sa na americké podmienky života.
S motívom spomienky u Nabokova úzko súvisí aj motív zrkadlenia sa. Pohľad do zrkadla je pohľad, v ktorom sa predmety nášho okolia ocitnú v neskutočnom prostredí. Predmety sa stanú farebnejšie a výraznejšie, než ako sa nám núkajú pri pohľade za praktickými potrebami. Takto je v románe vykreslená krajina, ktorá sa zrkadlí na karosérii auta:
Interpretované motívy spomienky, zrkadlenia sa a motív dvojníka sú v románe Pnin navzájom popreplietané a spoločne na pozadí precíznej Nabokovovej štylistiky vytvárajú estetický rámec kde dominuje pojem irónie – tak k postavám ako aj k čitateľovi.
Druhou (prehliadanou) stranou mince u Nabokova je etika, kde si budeme všímať pojem ľahostajnosti.
Ako sme už skôr spomínali, profesor Pnin je ruský emigrant zvykajúci si na novú, americkú kultúru. Človek ako predovšetkým sociálny tvor sa vždy snaží čo najskôr adaptovať „na život“ prostredníctvom iných ľudí. Človek, podľa mňa, nikdy nechce byť sám. Teraz nemyslím na to naše občasné utiekanie sa do samoty, keď „nikoho nechceme ani vidieť“. Človek trvalo žijúci v samote je v častých prípadoch poznačený istou traumou. Pnin je zas typom človeka, ktorý za každú cenu „nechce byť sám“. Pnin sa tak mohol spoločensky angažovať predovšetkým prostredníctvom rodiny a neskôr prostredníctvom svojich kolegov na univerzite.
Profesor Pnin ešte skôr pred príchodom do Spojených štátov, žije v Európe so svojou manželkou Lízou. Táto ženská postava je v románe vykreslená ako reprezentantka cynickosti všetkých ostatných postáv románu. Líza nemiluje svojho manžela, Líza svojho manžela len „potrebuje“. Tak sa dostáva prostredníctvom Pnina-manžela do Spojených štátov, kde sa s ním rozvedie a vydá sa za Erica Winda, s ktorým má neskôr dieťa – Viktora. Manželia Windovci v románe Pnin prezentujú typickú americkú rodinu posadnutou prácou. Nabokov cez tento „vyumelkovaný“ manželský pár zobrazuje vtedajšiu Ameriku posadnutú feminizmom a psychoanalýzou. Naozaj, tu si Nabokov prišiel na svoje, pri vykreslení kontúr postáv psychológov Lízi a Erica Winda, a to hlavne vtedy, keď si uvedomíme, ako veľmi Nabokov nenávidel psychoanalýzu.
Pre našu úvahu a sledovanie problému ľahostajnosti ostane dôležité aktuálne dianie v románe. Líza prichádza za svojim bývalým manželom profesorom Pninom so žiadosťou, či by sa neujal jej syna Viktora cez prázdniny. Líza, ktorá už skôr „odložila“ svojho syna do internátnej školy, teraz prichádza za Pninom a s úplnou a otvorenou cynickosťou „odkladá“ svojho syna u „cudzieho človeka“. A napriek tomu, že medzi chlapcom a profesorom nie je žiadne pokrvné príbuzenstvo, medzi Pninom a Viktorom dochádza k vzájomnému porozumeniu a pochopeniu.
Dá sa povedať, že rovnaký neúspech „slávy“ Pnin na akademickej pôde medzi kolegami. Pre nich je Pnin stelesnením ťažkopádnej a zároveň komickej strojenosti. Ak sa Pninovi kolegovia z univerzity o neho zaujímajú, je to len vtedy, ak sa ho chcú zbaviť, alebo ak sa chcú na ňom pobaviť. Pnin ako človek so svojim vnútorným svetom pre nich neexistuje. Tento fakt je zvlášť plasticky zobrazený v spolužití Pnina s Joan a Laurenceom Clementsovcami, Pninových kolegov, u ktorých žije v podnájme. Teraz sa dostávame k ukážke, kde môžeme zhliadnuť profesora Pnina po návšteve jeho bývalej manželky Lízy, a kde si zároveň môžeme všimnúť ten nedostatok „zvedavosti“, teda ľahostajnosti:
Profesor Pnin čelí nedostatku „zvedavosti“ voči svojej osobe zo strany iných, nedostatku empatie a teda nevšímavosti a to bez toho, aby sa vôbec dožadoval pozornosti u niekoho. Tak nevydarené manželstvo ako aj ľahostajnosť Pninových kolegov nepriamo vyháňajú Pnina na záver románu z mestečka.
Ak sme sa pokúšali rozvinúť Rortyho pojem ľahostajnosti v tvorbe Vladimíra Nabokova, tak sme zašli aj mimo Rortyho zámer. Rorty vidí v ľahostajnosti k druhému vlastne nedostatok zvedavosti voči druhému. My by sme mohli tento pojem v rámci románu Pnin rozviesť aj inak. Ľahostajnosť voči druhému človeku značí aj nevšímavosť, nezáujem o toho druhého. Myslím hlavne na to, že druhého vo svojej blízkosti prehliadame.
Zaiste ste nejakú knihu čítali i viackrát, pričom sa vám zdala vždy iná. Totiž, vždy ste ku knihe pristupovali so špecifického uhla pohľadu. Vaša naladenosť, intencionalita, či zameranie pri čítaní tej knihy, sa upierala vždy na niečo iné. Vaša aktuálne čítanie vlastne odrážalo váš aktuálny stav mysle, toho, o čo sa práve zaujímate a ako vám je. Pri čítaní tej istej knihy ste si vždy všímali niečo iné, čo záviselo od vášho aktuálneho postoja. To neznamená, že to, čo ste našli pri druhom čítaní a nenašli ste to pri prvom, tak to pri prvom čítaní nebolo, alebo že ste boli nepozorní, že ste to nevideli. Aj pri prvom čítaní ste to videli, avšak ste to prehliadali. Nevšimli ste si to, pretože ste boli zaujatí niečím iným. Tento fakt vyplýva z jednoduchého vysvetlenia, totiž že človek nemôže obsiahnuť celé spektrum, celý horizont naraz, jedným pohľadom. Človek sa stavia a musí stavať k veciam selektívne a vždy sa sústreďuje len na niekoľko bodov na horizonte.
Avšak človek nie je vec ani kniha. Ak by sme sa nechali inšpirovať etikou ako metafyzikou francúzskeho filozofa Emmanuela Lévinasa, môžeme povedať, že druhý človek vystupuje voči mne ako absolútne iný a to prostredníctvom tváre. K druhému človeku ma púta túžba a udržiavam s ním vzťah, ktorý je založený na nezrušiteľnej dištancii. Vzťah k druhému človeku je iný, aký máme k veciam. Vzťah k veciam je vzťahom potreby. Túžba po veci je založená na potrebe, pričom inakosť tejto veci rušíme vo chvíli, keď túto vec vlastníme. Naproti tomu, iný človek sa mi ukazuje ako tvár druhého, bližného. Som s ním vo vzťahu ako rovnaké a iné. Druhý človek vždy musí ostať pre mňa istým spôsobom cudzí a to tým, že si udržiavame vzájomnú dištanciu od seba. Druhého človeka nemožno vlastniť. Situácia, keď stojím tvárou v tvár je u Lévinasa mravnou situáciou. Tu vystupujem zo svojho egoizmu, snažím sa osloviť druhého človeka, čím mu priznávam právo na egoizmus a súčasne sa snažím ospravedlniť svoj vlastný egoizmus. Vzťah k inému človeku je tak prekračovaním k inému človeku. Ak nemôžeme zrakom obsiahnuť celý horizont, celú totalitu, môžeme túto totalitu prelomiť, alebo prekročiť a to smerom k absolútne inému a to v zjavení tváre iného.xii Práve v tvári iného človeka sa mi zračí nekonečno a len prostredníctvom tváre mám s nekonečnom skúsenosť. Je to úplne iná situácia ako s vecami, ktoré sa mi ukazovali na horizonte. Tu naopak ja samotný sa vyčleňujem pred druhým a som postavený voči druhému tvárou v tvár, takže nemôžem pred tvárou ani uhnúť ani ju prehliadať. No robíme to. „Nakladáme“ s ľuďmi ako s vecami. Pre našu úvahu bude dôležitý posun v pojme ľahostajnosti, tak ako ho chápe Emmanuel Lévinas. Ja ako existujúci na tomto svete mám starosť o seba. Avšak táto starosť o seba sa mnohokrát civilizuje a obracia sa v ľahostajnosť a v anonymitu. Ľahostajnosť trvá v egoizme spásy hľadanej za svetom, ale bez ohľadu k druhým.xiii
Tento krátky exkurz do Lévinasovej filozofie mal nám ukázať, že ak sa pozeráme na človeka nevidíme celok, teda totalitu, všeobecnosť, ale vidíme predovšetkým tvár ako nekonečno, ako nezrušiteľnú individualitu druhého človeka. Práve Vladimír Nabokov bol autor, ktorý sa pokúšal problematiku toho druhého človeka vo svojich dielach neustále rozvíjať. Nabokov zobrazoval práve tú špecifickú formu krutosti, ktorú zvykneme dosť často páchať na svojich bližných, keď zabudneme na ich tvár a jednáme s nimi ako s vecami, ktoré vlastníme, alebo ktoré rušíme. Robíme to hlavne vtedy, ak sa naše hľadanie východiska upriami len na vlastné ego, bez ohľadu na toho druhého, čím vlastne toho druhého prehliadame.
Dostávame sa k poslednej ukážke nášho malého putovania cez román Pnin. V tejto ukážke uvidíme osamelého Pnina v nočnej a tmavej kuchynke ako umýva riad. Profesor Pnin usporiadal večierok pre svojich známych a kolegov z dôvodu získania stáleho miesta na univerzite. Po večierku a odchode hostí ostane u Pnina ešte profesor Hagen, ktorý mu v podstate oznamuje, že pre Pnina paradoxne nie je miesto na univerzite. Hagen má pre Pnina len ľútosť. V nasledujúcej scénke tak bude Pnina so životom spájať na okamih už iba kryštálová misa, ktorú dostal od Lízinho syna Viktora, teda od chlapca, ktorým si snáď najviac porozumel. Milí poslucháči, vychutnajte si tento sugestívny obraz:
Nabokov sa ešte ironicky vsúva do jazyka postáv textu iným spôsobom. A to vtedy, keď dochádza k debate o ruskej literatúre medzi Pninovými známymi. Náhodne tam padne meno Sirin a my už vieme, že Sirin bolo Nabokovov pseudonym.
Teda irónia voči postavám textu ale hlavne voči čitateľovi vytvára estetický rámec Nabokovových textov. Irónia sa prezentuje ako hra s čitateľom založená na štylistike, ktorému je na začiatku podvrhnuté falošné riešenie. Neskôr čitateľ, ak pristúpi na hru, ktorá mu bola ponúknutá autorom, musí hľadať princíp ukrytý pod povrchom textu. Väčšinou tak nachádzame elegantné riešenie, ktoré nám umožní rozlúštiť tajomstvo diela.
Iróniu v oveľa zjemnenej podobe nachádzame aj v Nabokovových charakteristických motívoch spomienky, zrkadlenia sa a dvojníka.
V románe Pnin spomienka je základným kamienkom kompozície textu. Profesor Pnin cíti vlastnú nezakorenenosť s novým americkým prostredím. Ustavične žije v spomienkach na rodné Rusko a tak sa stáva svet reminiscencie preň dokonalým avšak nedosiahnuteľným svetom. Pnin je európskou vzorkou , ktorá sa ocitla na pozadí americkej látky. Jean Baudrillard vo svojej knihe Amerikavii píše, že európska kultúra je kultúrou premiešanosti, ktorá plodí korektné správanie a strojenosť. Naproti tomu o americkej kultúre Baudrillard tvrdí, že je to demokratická kultúra priestoru. Európania sú slobodní po stránke ducha, avšak Američania sú slobodní v komunikácii a v jednaní. Takto Vladimír Nabokov zobrazil v románe Lolita nekonečný americký priestor prostredníctvom roadmovie s náhodnými motelmi. V románe Pnin je profesor Pnin ozajstnou vtelenou európskou strojenosťou a prenosnou bankou slobodného ducha paradoxne uväzneného v ruských spomienkach. Práve v americkom spôsobe komunikácie Pnin „stráca body“ a stáva sa nemotornou figúrkou, ktorú nám zobrazuje láskavý ale zároveň ironický pohľad rozprávača, z úvodnej vlakovej scénky.
Ako sme už hovorili, v tvorbe Vladimíra Nabokova predstavuje spomienka, obsah spomienky akúsi vyššiu, dokonalú skutočnosť. Spomienka je akoby vyčlenenie z bežných životných situácii a prostredníctvom spomienky tak môžu postavy zahliadnuť svet akoby v prvý deň stvorenia. U Nabokova spomienka je tesne prepojená s aktuálnym psychickým životom postavy. My si teraz vyberieme na ukážku scénu, keď Pnin prekonáva srdcovú príhodu v parku, teda zažíva maximálnu hraničnú situáciu a pritom spomína na svoje detstvo. Práve vykreslená spomienka je dvojitým deformovaným obrazom, pretože Pnin spomína na detstvo a na chorobu. Sami dokážeme dedukovať, že deformovaný obraz spomienky je ešte deformovaný obrazom vzniknutý v štádiu choroby. Vtedy si zvykneme všímať banálne maličkosti, detaily, a nefunkčné veci získavajú pre nás nesmiernu cenu. Ja len znovu upozorním na záver ukážky, kde si môžeme všimnúť plynulý prechod zo spomienky do aktuálneho diania v príbehu, kde zhliadneme rozrušeného Pnina sediaceho na lavičke v parku:
„Timoša (Tim) ako úbohá zababušená bábika ležal pod kopou ďalších prikrývok; no ani tie nevládali zastaviť šíriaci sa chlad , ktorý sa pomaly plazil po rebrách z oboch strán jeho meravejúceho chrbta. Nemal síl ani zatvoriť oči, lebo viečka ho stále štípali. Jeho zrak sa stal súvislým oválom bolesti so šikmými bodajúcimi svetelnými ihlami; známe tvary sa zmenili na semeniská zlovestných halucinácií. Vedľa jeho postele stála štvorhranná španielska stena s lešteného dreva s vypaľovanými obrázkami zobrazujúcimi úzky chodník ako plsťou vystlaný opadaným lístím, rybník s leknami, starčeka zhrbeného na lavičke a veveričku držiacu v predných labkách nejaký červený predmet. Timoša ako posledné dieťa sa často pokúšal zistiť, čo by to asi mohlo byť (orech? Borovicová šiška?) a teraz, keď mal čo robiť, dal si za úlohu vyriešiť túto nudnú hádanku, no horúčka, čo mu hučala v hlave, utopila v panickej bolesti každé jedno úsilie. Ešte deprimujúcejší bol jeho zápas s tapetami. Vždy si všímal, že kombinácia zostavená vo vertikálnom smere z troch rozličných kytičiek purpurových kvietkov a zo siedmich rozličných dubových lístkov sa opakovala niekoľko ráz s uspokojujúcou pravidelnosťou; no teraz ho trápil neodbytný fakt, že nevládal zistiť, aký systém spojení a rozpojení vládol v horizontálnom smere vzoru, že tento systém existoval, potvrdzovalo aj to, že tu i tam rozoznal po celej dĺžke steny od postele ku skrini a od piecky ku dverám opakovane taký alebo onaký prvok zo série; keď sa však pokúsil zacestovať doprava alebo doľava od ľubovoľne vybranej skupiny troch rozkvitnutých kytičiek a siedmich lístkov, v tej chvíli sa zamotal v nezmyselnom bludisku rododendróna a duba. Bolo očividné, že ak ten zlomyselný návrhár – ničiteľ zdravého rozumu a spolupáchateľ horúčky – zatajil kľúč ku vzoru s takým obludným úsilím, musí byť ten kľúč rovnako vzácny ako sám život, a ak sa ho podarí nájsť, Timofej Pnin získa späť svoje zdravie, svoj každodenný svet; a táto jasná – chvalabohu až priveľmi jasná – myšlienka ho nútila, aby v zápase vytrval. Pocit, že sa oneskorí na nejaké stretnutie, rovnako nenávidené a nevyhnutné ako škola, obed alebo čas ísť spať, ho nútili ťarbavo sa ponáhľať, čo ešte väčšmi sťažovalo hľadanie, ktoré sa vystupňovalo do delíria. Zdalo sa, akoby sa lístie a kvety, nenarušiac pritom svoj zložitý prepletenec, oddelili v jednom zvlnenom celku od bledomodrého pozadia, ktoré istým spôsobom prestalo byť plochým papierom a prehĺbilo sa, zatiaľ čo divákovi sa srdce rozširovalo tak, že mu išlo puknúť. Cez jednotlivé girlandy vládal ešte rozoznať niektoré stále živé detaily detskej izby – napríklad lakovanú španielsku stenu , trblet pohára, mosadzné gule na posteli, no tie boli ešte menšou prekážkou pre dubové listy a bohato rozkvitnuté kvety, než odraz predmetu na vnútornej strane obločného skla, za ktorým vnímame vonkajšiu scenériu. A tak hoci svedok aj obeť týchto prízrakov ležala prikrytá v posteli, v zhode s dvojitou podstatou svojho okolia sedela súčasne aj na lavičke v zeleno-fialovom parku. V jednom okamihu pocítil, že drží ten kľúč, ktorý hľadal; no odkiaľsi zďaleka prichádzajúci šelestivý vietor, čo mäkko silnel podľa toho, ako rozhojdával koruny rododendrónov – teraz už odkvitnutých, slepých – narušil racionálny vzor, ktorý kedysi obklopoval Timofeja Pnina. Bol nažive a to stačilo. Operadlo lavičky, na ktorej sa ešte rozvaľoval, bolo natoľko reálne ako jeho šaty alebo peňaženka, alebo dátum Veľkého požiaru Moskvy – 1812.“viiiVidíme, že spomienka je tu zvlášť prepojená s aktuálnou situáciou v deji. Dieťa Pnin zo spomienky hľadá kľúč ako rozšifrovať obrazec tapety, ktorý je v tej chvíli preň životne dôležitý. V tejto spomienke prostredníctvom pohľadu chorého dieťaťa vidíme veci v prvotnej sviežosti, zachytávame holá zrakový vnem očistený od navyknutých vzťahov a je včlenený do nových vzťahov, kde sa javí vizuálne pitoreskne. Rovnako Pnin profesor hľadá kľúč ako zvládnuť nápor vyplývajúci zo života v novom prostredí, hľadá kľúč, ktorý by ho oslobodil od samoty. Spomienka sa nám tu prezentuje v úplnej nehybnosti, akoby sa čas skondenzoval do jedného jediného bodu. V tomto bode sa nám predstavuje ideálny a nekonečný svet spomienky, ktorý dáva Pninovi slobodu. Tento svet spomienky, kde dominuje detstvo a teda aj domovina - Rusko, približuje Pnina k dokonalejším formám skutočnosti.
Pnin však musí bojovať s objektívnou skutočnosťou amerického prostredia. Spomienky sa tak stávajú akýmsi predĺženým priestorom, neohraničeným priestorom, dávajúcim Pninovi voľnosť i slobodu. No Pninovi sa napriek všetkému podarí adaptovať sa na americké podmienky života.
S motívom spomienky u Nabokova úzko súvisí aj motív zrkadlenia sa. Pohľad do zrkadla je pohľad, v ktorom sa predmety nášho okolia ocitnú v neskutočnom prostredí. Predmety sa stanú farebnejšie a výraznejšie, než ako sa nám núkajú pri pohľade za praktickými potrebami. Takto je v románe vykreslená krajina, ktorá sa zrkadlí na karosérii auta:
„Jeden spôsob, akým by sa to dalo urobiť, by bol ten, že by automobilom prestupovala okolitá krajina. Na to by sa hodil čierny vyleštený sedan, navyše zaparkovaný na mieste, kde sa ulica husto vysadená stromami stretáva s oceľovoťažkým jarným horizontom, na ktorom napuchnuté sivé oblaky a amébovité modrasté škvrny vyzerajú omnoho hmatateľnejšie než mlčanlivé bresty a do diaľky unikajúca dlažba. Teraz treba karosériu auta rozložiť na jednotlivé ploché a zaoblené časti a potom ich zasa dať dokopy podľa zákonov reflexie. Tie budú pri každej časti iné: na streche sa budú odrážať obrátené stromy s rozmazanými vetvami vrastajúcimi ako korene do vodnatej fotografie oblohy, kde práve pláva okolo dom ponášajúci sa na obrovskú veľrybu – dodatočný architektonický výmysel; jeden bok plášťa bude pokrývať vrstva hustého nebeského kobaltu jemnučký vzor čiernych vetvičiek sa bude odrážať zvonku na zadnom obloku a mimoriadne nehostinná krajina – vzdialený horizont – s ďaleko stojacim domom tuto a osamelým stromom tamto sa bude ťahať po blatníku.“ixPosledným nami sledovaným motívom je motív dvojníka, tak častý v tvorbe Vladimíra Nabokova. Aj v románe Pnin sa stretávame s týmto charakteristickým motívom a to hneď v dvoch podobách. Na jednej strane profesor Pnin nadobúda pocit, že na univerzite má dvojníka. Snaží sa naň dívať akoby na seba, ale pohľadom ktorý by bol „nezaiteresovaný“. Pnin sa snaží na chodbách vyhnúť sa tomuto človeku, ale zákonmi dvojníctva, je mu natoľko podobný, že chodí vždy rovnakými chodbami univerzity ako Pnin. Podobnosť medzi nim však vidí len Pnin, podobnosť nie je spozorovaná okolím. Takto rozvíjaný problém dvojníctva nájdeme aj v románe Zúfalstvo. Vypočujme si Pninovu upachtenosť dvojníkmi:
„Časom sa takpovediac zmenil na niekoho iného, koho Pnin nepoznal po mene, no pokrstil ho ako cudzinec so sklonom ku kalambúrom na Dvojnického. Môj priateľ a rodák sa rýchlo dovtípil, že nikdy nebude schopný povedať naozaj, či tento uponáhľaný človek , čo sa ponášal na výra a s ktorým si každý deň kríži cesty na rozličných miestach pri svojich pochôdzkach medzi kabinetom a triedou, medzi triedou a schodmi, medzi fontánkou s pitnou vodou a toaletami, bol jeho náhodný známy ornitológ., ktorého keď prechádzal okolo, sa cítil povinný pozdraviť, alebo išlo o neznámeho človeka, čo sa na Vojnického ponášal a odpovedal na tie jeho jednotvárne pozdravy presne s tou istou bezmyšlienkovitou láskavosťou, s akou by to urobil aj hocktorý iný náhodný známy. Samo stretnutie bývalo zvyčajne veľmi krátke, lebo aj Pnin, aj Vojnickij (alebo Dvojnickij) chodili rýchlo; po čase Pnin , aby sa vyhol tejto výmene úctivých šteknutí, tváril sa, že idúcky číta list, alebo vystihol vhodnú chvíľu a zdúchol pred rýchlo sa približujúcim kolegom a mučiteľom tak, že zabočil na schodisko a pokračoval svojím smerom po chodbe na nižšom poschodí; no ešte sa ani nestihol poriadne potešiť nad duchaplnosťou svojho fígľa, keď raz, vzápätí ako ho použil sa dobreže nezrazil s Dvojnickým (alebo Vojnickým), ktorý ťažkými krokmi meral chodbu na nižšom poschodí. Keď sa začal nový jesenný semester (pre Pnina desiaty), trápnosť celej situácie sa ešte znásobila tým, že Pninovi zmenili rozvrh, a tak mu zrušili niektoré trasy, na ktorých plánoval uniknúť Vojnickému alebo tomu, kto sa zaň vydával. Už to vyzeralo tak, že sa s tým bude musieť navždy zmieriť. Pospomínal si na niektoré ďalšie podoby , ku ktorým došlo v minulosti, keď ho rozrušili dvojníci, čo zbadal len on sám, a ustarostený Pnin nepochyboval o tom, že by nemalo význam žiadať nestranných, aby mu pomohli vyznať sa v týchto dvoch T. D. Vojnických.“xNa druhej strane je samotný Pnin prenasledovaný celou škálou dvojníkov, a to svojimi imitátormi. Jeden z nich, pán Cockerell , ktorý imituje Pnina snáď najdlhšie, sa začne napokon pri imitácii v závere románu až priveľmi nápadne podobať Pninovi.
Interpretované motívy spomienky, zrkadlenia sa a motív dvojníka sú v románe Pnin navzájom popreplietané a spoločne na pozadí precíznej Nabokovovej štylistiky vytvárajú estetický rámec kde dominuje pojem irónie – tak k postavám ako aj k čitateľovi.
Druhou (prehliadanou) stranou mince u Nabokova je etika, kde si budeme všímať pojem ľahostajnosti.
Ako sme už skôr spomínali, profesor Pnin je ruský emigrant zvykajúci si na novú, americkú kultúru. Človek ako predovšetkým sociálny tvor sa vždy snaží čo najskôr adaptovať „na život“ prostredníctvom iných ľudí. Človek, podľa mňa, nikdy nechce byť sám. Teraz nemyslím na to naše občasné utiekanie sa do samoty, keď „nikoho nechceme ani vidieť“. Človek trvalo žijúci v samote je v častých prípadoch poznačený istou traumou. Pnin je zas typom človeka, ktorý za každú cenu „nechce byť sám“. Pnin sa tak mohol spoločensky angažovať predovšetkým prostredníctvom rodiny a neskôr prostredníctvom svojich kolegov na univerzite.
Profesor Pnin ešte skôr pred príchodom do Spojených štátov, žije v Európe so svojou manželkou Lízou. Táto ženská postava je v románe vykreslená ako reprezentantka cynickosti všetkých ostatných postáv románu. Líza nemiluje svojho manžela, Líza svojho manžela len „potrebuje“. Tak sa dostáva prostredníctvom Pnina-manžela do Spojených štátov, kde sa s ním rozvedie a vydá sa za Erica Winda, s ktorým má neskôr dieťa – Viktora. Manželia Windovci v románe Pnin prezentujú typickú americkú rodinu posadnutou prácou. Nabokov cez tento „vyumelkovaný“ manželský pár zobrazuje vtedajšiu Ameriku posadnutú feminizmom a psychoanalýzou. Naozaj, tu si Nabokov prišiel na svoje, pri vykreslení kontúr postáv psychológov Lízi a Erica Winda, a to hlavne vtedy, keď si uvedomíme, ako veľmi Nabokov nenávidel psychoanalýzu.
Pre našu úvahu a sledovanie problému ľahostajnosti ostane dôležité aktuálne dianie v románe. Líza prichádza za svojim bývalým manželom profesorom Pninom so žiadosťou, či by sa neujal jej syna Viktora cez prázdniny. Líza, ktorá už skôr „odložila“ svojho syna do internátnej školy, teraz prichádza za Pninom a s úplnou a otvorenou cynickosťou „odkladá“ svojho syna u „cudzieho človeka“. A napriek tomu, že medzi chlapcom a profesorom nie je žiadne pokrvné príbuzenstvo, medzi Pninom a Viktorom dochádza k vzájomnému porozumeniu a pochopeniu.
Dá sa povedať, že rovnaký neúspech „slávy“ Pnin na akademickej pôde medzi kolegami. Pre nich je Pnin stelesnením ťažkopádnej a zároveň komickej strojenosti. Ak sa Pninovi kolegovia z univerzity o neho zaujímajú, je to len vtedy, ak sa ho chcú zbaviť, alebo ak sa chcú na ňom pobaviť. Pnin ako človek so svojim vnútorným svetom pre nich neexistuje. Tento fakt je zvlášť plasticky zobrazený v spolužití Pnina s Joan a Laurenceom Clementsovcami, Pninových kolegov, u ktorých žije v podnájme. Teraz sa dostávame k ukážke, kde môžeme zhliadnuť profesora Pnina po návšteve jeho bývalej manželky Lízy, a kde si zároveň môžeme všimnúť ten nedostatok „zvedavosti“, teda ľahostajnosti:
„Keď sa Joana o štvrť na šesť vrátila domov s taškou plnou zásob, dvoma časopismi a troma balíčkami, našla v schránke na verande expres, letecky poslaný list od svojej dcéry. Už prešli viac ako tri týždne, čo im Isabela krátko napísala, že po svadobnej ceste v Arizone sa v poriadku dostala do mužovho rodného mesta. Joane sa podarilo roztrhnúť obálku za žonglovania s balíkmi. Z listu priam vanulo nadšenie a šťastie, prečítala ho jedným dychom, pričom sa jej od úľavy všetko pred očami trocha zahmlilo. Náhle sa začudovala, lebo z vonkajšej strany vchodových dverí najprv zacítila a potom aj zbadala Pninove kľúče, ktoré viseli spolu s koženým puzdrom zo zámky ako vzácne vnútornosti; otvorila si dvere a iba čo vošlo dnu, začula odkiaľsi z komory silný, anarchistický buchot – ktosi jednu za druhou otváral a zatváral skrinky. Položila si tašku na kredenec v kuchyni a spýtala sa smerom ku komore: ,Čo hľadáte, Timofej?´ Vyšiel z komory s divým výzorom v purpurovej tvári; vyľakala sa, keď zbadala, že ju má plnú nezotretých sĺz. ,Joana, hľadám whisky a minerálku´, priznal skľúčene. ,Vyzerá to, že minerálku nemáme´, odvetila mu pokojne, ovládajúc sa ako pravá Angličanka. ,Zato whisky je v obývačke v bare, koľko len hrdlo ráči. Hoci ja by som skôr navrhla, aby sme si dali namiesto nej šálku dobrého čaju.´ Urobil ruské gesto ,vzdávam sa´. ,Nie, ja v podstate nič nechcem´, povedal a sadol si s tragickým povzdychom za kuchynský stôl. Prisadla si k nemu a otvorila jeden z časopisov, čo kúpila. ,Pozrite, aké sú tu obrázky, Timofej.´ ,Nenamáhajte sa, Joana. Veď viete, že nerozoznám, čo je inzerát a čo nie.´ ,Len sa upokojte, Timofej, a ja vám to vysvetlím. Aha, pozrite – tento sa mi páči. Aký je duchaplný. Máme tu kombináciu dvoch ideí – pustý ostrov a Imaginárna Dievčina. No tak, Timofej, pozrite sa, prosím´. Neochotne si založil okuliare na čítanie. ,Toto tu je pustý ostrov s osamelou palmou, tu je úlomok z plte, tuto stroskotaný námorník a hentam zasa mačka, ktorú zachránili z lode, a na tejto skale vpredu…´. ,Nemožné´, zamiešal sa Pnin. ,Taký malý ostrov a ešte aj s palmou nemôže v takom veľkom mori vôbec existovať´. ,No ale tu existuje´. ,Taká izolácia je nemožná´, trval na svojom Pnin. ,Áno, ale… Timofej, vy nehráte fér. Dobre viete a napokon ste sa na tom zhodli s Loreom, že myslenie je založené na kompromise s logikou…´. ,Ale s výhradami´, nedal sa Pnin. ,Po prvé, sama logika…´. ,Tak dobre, dobre. Vidí sa mi, že odbiehame od nášho obrázku. Tak sa naň pozrite. Takže tuto máme námorníka, hentam mačku a tu sa presúša akási mierne roztúžená morská panna, no a teraz sa pozrite na tie obláčiky priamo nad hlavou námorníka a mačičky´. ,Výbuch atómovej bomby´, skomentoval smutne Pnin. ,Ale nie, vôbec nie. Je to niečo omnoho zábavnejšie. V týchto okrúhlych obláčikoch sa akoby premietajú ich myšlienky. A teraz sa konečne dostávame k tomu vtipu. Námorník si predstavuje morskú pannu s nohami a mačka zasa ako normálnu rybu´. ,Lermontovovi´, vyhlásil Pnin, natrčiac dva prsty, ,stačili dve básne, aby povedal o morských pannách všetko. Ja jednoducho nie som schopný pochopiť americký humor, ani keď som šťastný a musím povedať…´ Zložil si trasúcimi sa rukami okuliare, lakťom odsunul časopis nabok, oprel si hlavou ruku a začal tlmene vzlykať. Joana začula, ako sa otvorili a zatvorili vchodové dvere a za okamih Laurence, tajnostkársky sa zakrádajúc, nakukol do kuchyne. Joana mu pravou rukou naznačila, aby odišiel ľavou mu ukázala na obálku s dúhovým rámčekom položenú na balíčkoch. Zvláštny, pokojný úsmev, ktorý sa jej mihol na tvári, naznačil v skratke obsah Isabelinho listu; Laurence ho rýchlo schytil a opäť po špičkách, no teraz už bez náznaku humoru, vycupkal von. Pninove nezmyselne široké plecia sa neprestávali triasť. Joana rozložila časopis a chvíľu študovala obrázok na obálke: hravé, veselé školáčky, Isabela a Hagenovie dcérky, tienisté stromy, pod ktorými zatiaľ nikto nededí, biely hrot kostolnej veže, waindellské zvony. ,Nechce sa vrátiť späť?´ spýtala sa ohľaduplne Joana. Pnin s hlavou ešte stále položenou na ohybe lakťa začal slabo zaťatou päsťou búchať do stola. ,Nemám nič´, stonal medzi hlasnými, vlhkými vzlykmi. ,Nemám nič, nemám nikoho´.“xiAj tu sme si mohli všimnúť Nabokovove kompozičné majstrovstvo, keď Pninovú izoláciu a samotu vykreslil jednak comiksovým podobenstvom opusteného ostrova s palmou a na druhej strane prostredníctvom Joaninej nevšímavosti, či lepšie nedostatku empatie či zvedavosti, pričom Joana sa zmohla len na jednu banálnu a dosť zbytočnú otázku.
Profesor Pnin čelí nedostatku „zvedavosti“ voči svojej osobe zo strany iných, nedostatku empatie a teda nevšímavosti a to bez toho, aby sa vôbec dožadoval pozornosti u niekoho. Tak nevydarené manželstvo ako aj ľahostajnosť Pninových kolegov nepriamo vyháňajú Pnina na záver románu z mestečka.
Ak sme sa pokúšali rozvinúť Rortyho pojem ľahostajnosti v tvorbe Vladimíra Nabokova, tak sme zašli aj mimo Rortyho zámer. Rorty vidí v ľahostajnosti k druhému vlastne nedostatok zvedavosti voči druhému. My by sme mohli tento pojem v rámci románu Pnin rozviesť aj inak. Ľahostajnosť voči druhému človeku značí aj nevšímavosť, nezáujem o toho druhého. Myslím hlavne na to, že druhého vo svojej blízkosti prehliadame.
Zaiste ste nejakú knihu čítali i viackrát, pričom sa vám zdala vždy iná. Totiž, vždy ste ku knihe pristupovali so špecifického uhla pohľadu. Vaša naladenosť, intencionalita, či zameranie pri čítaní tej knihy, sa upierala vždy na niečo iné. Vaša aktuálne čítanie vlastne odrážalo váš aktuálny stav mysle, toho, o čo sa práve zaujímate a ako vám je. Pri čítaní tej istej knihy ste si vždy všímali niečo iné, čo záviselo od vášho aktuálneho postoja. To neznamená, že to, čo ste našli pri druhom čítaní a nenašli ste to pri prvom, tak to pri prvom čítaní nebolo, alebo že ste boli nepozorní, že ste to nevideli. Aj pri prvom čítaní ste to videli, avšak ste to prehliadali. Nevšimli ste si to, pretože ste boli zaujatí niečím iným. Tento fakt vyplýva z jednoduchého vysvetlenia, totiž že človek nemôže obsiahnuť celé spektrum, celý horizont naraz, jedným pohľadom. Človek sa stavia a musí stavať k veciam selektívne a vždy sa sústreďuje len na niekoľko bodov na horizonte.
Avšak človek nie je vec ani kniha. Ak by sme sa nechali inšpirovať etikou ako metafyzikou francúzskeho filozofa Emmanuela Lévinasa, môžeme povedať, že druhý človek vystupuje voči mne ako absolútne iný a to prostredníctvom tváre. K druhému človeku ma púta túžba a udržiavam s ním vzťah, ktorý je založený na nezrušiteľnej dištancii. Vzťah k druhému človeku je iný, aký máme k veciam. Vzťah k veciam je vzťahom potreby. Túžba po veci je založená na potrebe, pričom inakosť tejto veci rušíme vo chvíli, keď túto vec vlastníme. Naproti tomu, iný človek sa mi ukazuje ako tvár druhého, bližného. Som s ním vo vzťahu ako rovnaké a iné. Druhý človek vždy musí ostať pre mňa istým spôsobom cudzí a to tým, že si udržiavame vzájomnú dištanciu od seba. Druhého človeka nemožno vlastniť. Situácia, keď stojím tvárou v tvár je u Lévinasa mravnou situáciou. Tu vystupujem zo svojho egoizmu, snažím sa osloviť druhého človeka, čím mu priznávam právo na egoizmus a súčasne sa snažím ospravedlniť svoj vlastný egoizmus. Vzťah k inému človeku je tak prekračovaním k inému človeku. Ak nemôžeme zrakom obsiahnuť celý horizont, celú totalitu, môžeme túto totalitu prelomiť, alebo prekročiť a to smerom k absolútne inému a to v zjavení tváre iného.xii Práve v tvári iného človeka sa mi zračí nekonečno a len prostredníctvom tváre mám s nekonečnom skúsenosť. Je to úplne iná situácia ako s vecami, ktoré sa mi ukazovali na horizonte. Tu naopak ja samotný sa vyčleňujem pred druhým a som postavený voči druhému tvárou v tvár, takže nemôžem pred tvárou ani uhnúť ani ju prehliadať. No robíme to. „Nakladáme“ s ľuďmi ako s vecami. Pre našu úvahu bude dôležitý posun v pojme ľahostajnosti, tak ako ho chápe Emmanuel Lévinas. Ja ako existujúci na tomto svete mám starosť o seba. Avšak táto starosť o seba sa mnohokrát civilizuje a obracia sa v ľahostajnosť a v anonymitu. Ľahostajnosť trvá v egoizme spásy hľadanej za svetom, ale bez ohľadu k druhým.xiii
Tento krátky exkurz do Lévinasovej filozofie mal nám ukázať, že ak sa pozeráme na človeka nevidíme celok, teda totalitu, všeobecnosť, ale vidíme predovšetkým tvár ako nekonečno, ako nezrušiteľnú individualitu druhého človeka. Práve Vladimír Nabokov bol autor, ktorý sa pokúšal problematiku toho druhého človeka vo svojich dielach neustále rozvíjať. Nabokov zobrazoval práve tú špecifickú formu krutosti, ktorú zvykneme dosť často páchať na svojich bližných, keď zabudneme na ich tvár a jednáme s nimi ako s vecami, ktoré vlastníme, alebo ktoré rušíme. Robíme to hlavne vtedy, ak sa naše hľadanie východiska upriami len na vlastné ego, bez ohľadu na toho druhého, čím vlastne toho druhého prehliadame.
Dostávame sa k poslednej ukážke nášho malého putovania cez román Pnin. V tejto ukážke uvidíme osamelého Pnina v nočnej a tmavej kuchynke ako umýva riad. Profesor Pnin usporiadal večierok pre svojich známych a kolegov z dôvodu získania stáleho miesta na univerzite. Po večierku a odchode hostí ostane u Pnina ešte profesor Hagen, ktorý mu v podstate oznamuje, že pre Pnina paradoxne nie je miesto na univerzite. Hagen má pre Pnina len ľútosť. V nasledujúcej scénke tak bude Pnina so životom spájať na okamih už iba kryštálová misa, ktorú dostal od Lízinho syna Viktora, teda od chlapca, ktorým si snáď najviac porozumel. Milí poslucháči, vychutnajte si tento sugestívny obraz:
„V kuchyni sa Pnin pripravil na umývanie riadu. Zobliekol si hodvábny kabátik, kravatu a vybral zuby. Aby si nezamočil košeľu a smokingové nohavice, uviazal si nápadnú bodkovanú zásteru. Z tanierikov zoškrabal do hnedého papierového vrecúška zvyšky jedál, aby ich mohol príležitostne dať prašivému bielemu psíčkovi s ružovými škvrnami na chrbte, ktorý ho z času na čas prichádzal podvečer navštíviť – ľudské nešťastie nesmie obrať psíka o radosť. Vo výlevke pripravil bublinkový kúpeľ na riad, sklo a stolové striebro a s nečakanou opatrnosťou ponoril do teplej peny akvamarínovú čašu. Keď už celkom zmizla pod vodou, rezonujúci anglický krištáľ, z ktorého bola vyrobená , vydal tlmený melodický zvuk. Opláchol pod tečúcou vodou jantárové poháre a striebro a ponoril ich do taj istej peny. Potom vylovil nože, vidličky a lyžičky, opláchol ich a začal utierať. Robil to veľmi pomaly, s akýmsi neprítomným výrazom v tvári, ktorý by sme u menej metodického človeka mohli pokladať za nádych roztržitosti. Vzal utreté lyžičky jako kyticu a postavil ich do džbána, ktorý vymyl, ale zabudol utrieť, takže vzápätí ich odtiaľ po jednej vyťahoval a nanovo utieral. Tápal v bublinkách okolo pohárov a čaše vyludzujúcej hudbu, či tam ešte náhodou nezostali strieborné príbory, a vytiahol odtiaľ luskáčik na orechy. Pedantný Pnin ho poumýval a už aj začal utierať, keď sa mu tieto dlhonohé kliešte záhadne vyšmykli z utierky a padli tak, jako padá člověk zo strechy. Skoro sa mu ich podarilo na polceste zachytiť, dokonca sa ich aj končekmi prstov dotkol, no to iba urýchlilo ich pád do peny vo výlevke ukrývajúcej poklad nesmiernej ceny, skadiaľ sa vzápätí ozvalo neznesiteľné zachrapčanie. Pnin šmaril utierku do kúta, odvrátil sa iným smerom a chvíľu zízal do temnoty rozprestierajúcej sa za prahom roztvorených dverí. Malá zelená muška s čipkovanými krídelkami nehlučne krúžila v oslepujúcom svetle silnej žiarovky nad Pninovou ligotavou hlavou. Vyzeral veľmi starý s tými bezzubými, otvorenými ústami a závojom sĺz zahmlievajúcich jeho prázdny, meravý pohľad. Potom v mučivej predtuche zastonal, vrátil sa k výlevke a s vypätím všetkých síl ponoril ruku hlboko do peny. Pichol sa o črepinu. Opatrne vytiahol rozbitý pohár. Nádherná čaša bola celá. Zobral si čistú utierku a opäť sa pustil do roboty.“xivSnažili sme sa v našej úvahe ukázať, že napriek presvedčeniam mnohých moralistov kritizujúcich Nabokova, je v skutočnosti Nabokov autorom, u ktorého je morálne zmiešané s estetickým. Pokúsili sme sa ukázať, že na jednej strane cez estetický pojem irónie a na druhej strane cez etický pojem ľahostajnosti, Nabokov zobrazil vo svojom románe Pnin svoju vlastnú metafyziku. Láskavý profesor Pnin je síce zobrazený cez komický a ironický pohľad rozprávača, ale zároveň tento smiech sprevádza mrazivý pocit. Pocit vyvolaný z pohľadu na nás samých.
štvrtok 27. decembra 2001
Slovenský rozhlas
i Nabokov, V.: O knihe s názvom Lolita. In: Nabokov, V.: Lolita. Bratislava, Tatran 1991, s.302
ii Johanides, J.: Identita v kríze. Senica, Arkus 1996, s.8 a s.76
iii Nabokov, V.: O knihe s názvom Lolita. s. 302
iv Rorty, R.: Kontingencia, irónia a solidarita. In: Výber z esejí. Prešov, Pro Philosophia 1997, s. 119
v Engelking, L.: Vladimir Nabokov. Podivuhodný podvodník. Olomouc, Votobia 1997, s.158
vi Nabokov, V.: Pnin. Zúfalstvo. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1991, s.7 a s.8
vii Baudrillard, J.: Amerika. Praha, Dauphin 2000, s.116
viii Nabokov, V.: Pnin, s.20 a s.21
ix Ibid., s.84
x Ibid., s.129 a s.130
xi Ibid., s.50 až s.53
xii Lévinas, E.: Totalita a nekonečno. Praha, Oikoymenh 1997, s.25, s.28, s.29, s.59
xiii Lévinas, E.: Existence a ten, kdo existuje. Praha, Oikoymenh 1997, s.11
xiv Nabokov, V.: Pnin, s.149 až s.151
