Prof. PhDr. Oľga Sisáková, CSc.: Oponentský posudok na diplomovú prácu Martina Hudymača

Predmetom analýzy je prednáška J. Derridu "Différance", problémom je stratégia prednášky i jej témy, teda hra, presnejšie, pred-bežný pojem "hry" - ako to graficky konotuje diplomant. Názov práce i jej podtitul sú súčasťou koncepcie v tom zmysle, že analýza sa vedie v odstupe od témy a nesľubuje riešenie - čo diplomant explicitne vyjadruje v úvode i svojím naznačovaním ironického postoja.

Ako oponentka nepristupujem k textu natoľko z hľadiska môjho "súkromného slovníka" /čo si vo väčšej miere môže nárokovať diplomant/, ale zohľadňujem aj analiticko-kritické hodnoty prác M. Franka Čo je štrukturalizmus?, J. Habermasa Filozofický diskurz moderny, Ch. Norrisa Dekonštrukcia proti postmodernizmu a i., ktoré pokladám za významné pre doplnenie názorového spektra k prácam Rortyho.

Derridovu prednášku kompozične v diplomovej práci rámcuje expozícia ďalších dvoch textov - románu L. Sacher-Masocha Venuša v kožuchu a fabuly poviedky K. Čapka Šlápěj. Obidva literárne texty sú starostlivo vybraté a demonštrujú východisko Derridovej koncepcie prednášky i konečnú pointu textu.

Diplomová práca nás uvádza do diskusií, v ktorých sa filozofia druhej polovice 20. stor. vyrovnávala s problémami novovekej metafyziky - logocentrizmom, vedomím /Ja/, subjektom /predovšetkým identitou cogito a metafyzikou prítomnosti/, zmyslom, kauzalitou, teleologizmom a všetkými hodnotami, ktoré začal prehodnocovať už Nietzsche. Diplomant charakterizuje túto diskusiu ako kontext francúzskeho postštrukturalizmu 60. a 70. rokov. Vytvára si tým východisko pre výklad jednej z alternatívnych ciest, na ktorej filozofia chcela postihnúť hlbkové štruktúry - jazyka, myslenia /presunom pozornosti na nevedomie a afektívne štruktúry/, slobody a moci /síl/. Po jednej z ciest ide Derrida /o.i. po stope Barthesovho "člena in absentia"/ vytvorením "prázdneho miesta", mlčanlivého différance. Známy je význam inšpirácií v týchto diskusiách F. de Saussurom i zdôrazňovanie odlíšností od neho. Predovšetkým chápanie štruktúry ako organizovanej okolo centrálneho bodu, ktorým o.i. môže byť aj prítomnosť konštituujúca teraz-identitu ego, alebo počiatok, ku ktorému smeruje /ako to demaskuje Derrida/ Heideggerova interpretácia Zlomku Anaximandra. Derrida na rozdiel od Saussura, ale predovšetkým od totalizujúcich typov organizácie štruktúry, presadzuje autoreferenčnú alternatívu, kde centrum štruktúry má nahradiť slobodnejší spôsob "organizácie" prázdneho miesta, a to hra, ktorá rozohráva štruktúru bez vonkajších a vnútorných determinácií, stabilít a poistiek zmyslu alebo predzjednaných opozít. Centrum, ktoré umožňuje hru, zároveň funguje, je rozohrávané tak, že nepripúšťa nové prvky, ale konštelácia, ktorá vzniká rozohrávaním síl, vytvára nový druh identity, inakosť, nesúmerateľnosť. Diplomant nám tento typ štruktúry demonštruje literárnou expozíciou románu Venuša v kožuchu, príbehom, ktorý nie je ornamentom, ale zakódovanou erotickou koncepciou/intrigou/hrou Severina, kde erotické je zahalené v "kožuchu" slov hovorenia o erotickom, a tento diskurz je aj súčasťou zmluvy, t.j. pravidiel hry, ktoré určujú aj hranicu, ale ktoré priebeh hry, dianie, vír udalostí nakoniec naruší a erotická skúsenosť sa dostáva do dimenzie, ktorú pravidlá nepredpokladali. Hra, ktorá vťahuje aktérov, vytvára singulárne pocity, udalosti atď.

Ďalej je známe, že od Saussurovho chápania sémantiky slov ako výsledku fonetických diferencií sa Derrida dištancuje písmenom, ktoré je odlíšiteľné nie foneticky, ale v písme /preto je différance mlčanlivé/. Filozofické konzekvencie tohoto lingvistického odlíšenia diplomant precízne sleduje analýzou Derridovej prednášky Différance. Derridovo rozdvojenie formy /grafického a fonetického/ umožnilo uvoľnenie štruktúry, ktorá má už charakter hry prvkov, ktoré nielen odkazujú na seba, diferujú, ale aj nechávajú stopy. V Derridovej hre - ako na s.25 píše diplomant, pôsobí jedine sila /force/, alebo lepšie, sú-hra síl - "logika suplementu"".

Výklad Derridovho textu je podriadený ponoru do náročných filozofických problémov. Diplomant Derridovu koncepciu hry konfrontuje s fenomenologickým a transcendentálnym Finkovým vymedzením. Vyjadruje sa k Derridovým interpretáciám - v relevantných súvislostiach - Nietzscheho, Freuda, Lévinasa a prednostne Heideggera. Pozorne analyzuje Problém ontologickej diferencie u Heideggera a možnosť konceptuality, vytvárania pojmu a systémov pojmov vo fungovaní jazyka /u Saussura i v Derridových transgresiách/. Ontologická diferencia je tu preverovaná koncepciou différance ako hry, sú-hry, procesuality zachovávania /stopy/ a prijímania /vryp/. Tu osobitne v prípade interpretácie Freuda sa mi zdá, že ak dekonštrukcia nemá byť iba metóda, tak tu sa ponúkala bazálnejšia štruktúra života a podľa mňa jedna z dôležitých charakteristík Derridovej filozofie, t.j. že ide o filozofiu života. V tejto súvislosti súhlasím s diplomantom v tom, že účinky stôp /odročených túžob/ nie je možné opísať jazykom fenomenológie.

Diplomant položil dôraz na hlavnú filozofickú implikáciu Derridovho textu, na demaskáciu Heideggerovej snahy odhaliť počiatok, z ktorého by nahliadol pravdu, celok bytia. Derrida sa vedome vzdáva takéhoto stabilného referenta /celku, jednotného výkladu sveta atď./. Hlavný akcent diplomovej práce je smerovaný na Derridov dôkaz, že Heideggerovské konštatovanie metafyzického sebazabudnutia bytia, diferencie medzi bytím a súcnom, je konštatovaním zániku stopy, "raneho slova bytia" - túto pointu podčiarkuje obraz z Čapkovej poviedky, kde stopu, ktorá sa vyskytla mimo racionálnej trasy šľapají, zasype sneh /náš jazyk, kon-text metafyziky, dobové pojmové inventáre atď./. Poznamenávam, že v posudku zámerne vynechávam semiotické detaily, ktorými sa práca zaoberá.

Autor sa prikláňa k stratégii hrového, afirmatívneho riešenia situácií stretnutia s inakosťou, nejednoznačnosťou, absenciou, alteritou, tajomstvom, nakoniec aj s poznaním, že Heideggerovi hra nevyšla.

Diplomová práca je vypracovaná starostlivo, prejavuje sa v nej detailná orientácia v základnom texte i v širších filozofických súvislostiach problémov i dobových kontextov. Pozoruhodná a premyslená je kompozícia. Predovšetkým dramatickosť práce a elegantne vylaďovaná pointa. Od rázne formulovaných pravidiel v úvode je čitateľovi jasné, že diplomová práca je hra, do víru ktorej sa diplomant nebojí zatiahnuť aj ten najzložitejší filozofický problém, naopak, hra ho strháva, a do hry nasadzuje súvislosti, ktoré diplomová práca štandardne nepredpokladá. Miestami sa zdá, že hra autora prerastá v tom zmysle, že naopak, brilantnosť by umocnila istá textová redukcia, vzdanie sa radu detailov /pretože v orientácii v nich niet pochýb/, nátlaku na čitateľa, uplatnenie väčšieho odstupu či deklarovaného postoja ironika. Štýlovejšia by bola aj voľnejšia štruktúra a stručnejšie zhrnutia. Zámer a výstavba sú natoľko jasné, že skrátená verzia by všetky členenia ani nemusela mať.

Záverom konštatujem, že práca kompozične pozoruhodným a analyticky profesionálnym spôsobom uchopenia náročnej filozofickej problematiky prezentuje úroveň, ktorá ju zaraďuje na obhajobu s predbežným hodnotením výborne.

Prešov 16.5.2003 prof. PhDr. Oľga Sisáková, CSc.