.png)
Poviedka 2002
„Dnes k pojmu velikost patří schopnost být vznešený, chtít pro sebe, umět být jiný, stát v ústraní a muset žít na vlastní pěst; a filosof prozradí něco ze svého vlastního ideálu, když vyhlási: Ten budiž největší, kdo dokáže být nejosamělejší, nejodlišnější, člověk mimo dobro a zlo, pán svých cností, člověk překypující vůlí; právě to se má nazývat velikostí: umět být právě tak mnohostranný jakot celistvý, právě tak šírý jako plný.“ Fridrich Nietzsche: Mimo dobro a zlo
Vydavateľ Koloman Kertész Bagala zorganizoval už šiesty ročník literárnej súťaže Poviedka. Táto súťaž je asi svojho druhu nielen najväčšou, ale svojou medializáciou aj najlepšie pripravenou literárnou súťažou na Slovensku. Do súťaže Poviedka ´02 bolo prihlásených 842 príspevkov, základné kritéria splnilo 818, nejaký druh ocenenia získalo 21. Práve tieto najlepšie práce vyšli v zborníku, po jeho prečítaní mi však ostal len pocit rozčarovania, sklamania a dokonca znechutenia. Prezentované poviedky v zborníku nie sú ani podpriemerné; - úroveň prác je doslova mizerná. Čo ma núti takto písať? A hlavne, čo ma k tomu oprávňuje? V tomto texte sa budem zaoberať aj týmito otázkami a predovšetkým zdôraznením paradoxu medzi mizériou poviedok v zborníku v protiklade k veľkej medializácii, ktorej sa jej na Slovensku dostáva a hlavne, že sa jedná o najväčšiu súťaž poviedok na Slovensku.
Na obranu Poviedky 2002 musím konštatovať, že vybrané ocenené práce vzišli z dohovoru, z konsenzu poroty „pestrofarebného vydania“, na čele ktorej stál Vladimír Balla. Na dôvažok, väčšina prítomných autorov zborníka s písaním ešte len začína, čo najelementárnejšie dokumentuje nedostatok literárnej (v zmysle písania) skúsenosti. A preto problém hodnotenia z mojej strany je o to evidentnejší.
Nestaviam sa do pozície literárneho kritika. Dichotomické hodnotenia typu „dobré“ vs. „zlé“ alebo „pravda“ vs. „nepravda“ mi boli vždy podozrivé a nebudem ich používať ani teraz. Nie z alibizmu, ale z neschopnosti pomenovať kritéria, podľa ktorých by som sa mal riadiť. Ide hlavne o tie ustrnuté pravidlá a normy, ktoré sú „mýticky uznávané“ v literatúre, ale aj spoločnosti a na ktoré nás už upozornil Fridrich Nietzsche. Preto stáť „mimo dobro a zlo“ v tomto prípade znamená aj stáť „mimo literárnu spoločnosť“ porotcov, ktorá je každoročne podivuhodne jednotvárna a teší sa dobrému zdraviu. Nietzsche v úvodnom citáte nehovorí nič iné, ako to, že by sme mali pracovať na duševných a telesných predpokladoch našej Inakosti, prostredníctvom zvládnutia techniky „ovládania seba samého“. Avšak monotónni sudcovia literárnej súťaže sa ani len nesnažia o „zrnko“ z toho, o čom Nietzsche v citovanom úryvku píše a tak splodili šedý dav autorov zborníka.
V nasledujúcich riadkoch budem explicitne „iba formulovať myšlienky“ o textoch v zborníku Poviedka 2002. Staviam sa do pozície čitateľa, ktorý nemohol ani len dočítať zborník literárnej súťaže a hľadá príčinu. Budem tým čitateľom, ktorý formuluje svoj prejav na výsosť subjektívne a ktorý sa zrazu začuduje, keď sa počuje hovoriť o mizérii literárnej súťaže Poviedka 2002 (teda, že hodnotím v intenciách „dobré“ vs. „zlé“). Mojím problémom je, že i napriek tomu, že neviem „objektívne“ čo je „dobré“ a čo „zlé“ v literatúre, a že tieto pojmy odmietam pre literárnu kritiku a zvlášť pre kritiku začínajúcich autor, tak si kladiem otázku, ako je možné, že po prečítaní tohto zborníka, zrazu „viem“, že tieto práce sú ZLÉ, že tu nemali byť a že nie je možné, že z 818 príspevkov porota nevybrala LEPŠIE. Avšak vždy budem mať na pamäti dialóg z Kieslowského filmu Tri farby: Červená, medzi modelkou Valentine a sudcom Kermom. Rozhodovať o tom, „čo je dobré“ a „čo zlé“, sa zdá Kermovi s odstupom času, ako nedostatok skromnosti, - márnivosť.
Podíďme priamo k zborníku. Avšak ešte jedna malá okľuka cez Miroslava Petříčka, ktorý poznamenal ku knihe Jána Johanidesa na okraj veľmi zaujímavú myšlienku, ktorá sa však týka literatúry „všeobecne“: „(…) že i tam, kde je literárnost textu akcentována téměř do krajnosti, je posledním kódem, který dovoluje literatuře rozumět, život. I když nevíme, co to je, i když se nám jeho definice stále nedaří a mluvime-li o něm, máme vždy trápny pocit banality“ (Petříček, M.: Recepce zdvojováním. In: OS 2000, č.6). Podobný pocit banality na jazyku mám aj ja, keď chcem vyjadriť „o čom život je“, čo však vychádza zrejme z nedostatku literárnych kvalít. A práve od literatúry, ako jednej z foriem umenia, očakávam, že „budem počuť čosi o živote bez toho, aby som mal trápny pocit banality“ (i keď text môže pojednávať práve o banalitách). Pocit banality sa úplne stráca v dielach napríklad Vladimíra Nabokova, Josefa Jedličku, či Františka Švantnera. Ten istú pocit banality je však prítomný vo svojej hyperbolizovanej a absurdnej podobe v zborníku Poviedka´02. Prečo?
Myslím, že ide predovšetkým o problém a otázku štýlu. Autorom zborníka chýba svojský, individualizovaný rukopis, vďaka ktorému by dokázali písať odľahčene aj o tých najzložitejších témach. To znamená, vďaka čomu by ich výpoveď nevyznela tak banalizovane a redundantne. Svojim verbalizovaním sa približujú slovníku dobre vykonaných slohov alebo hlášok krčmových pitiek. Individuálny rukopis sa stráca a namiesto toho už iba píšem o hladkom, neidentifikovateľnom rukopise masy autorov zborníka Poviedka ´02.
Iná situácie sa nám naskytá pri autoroch už etablovaných ako Tomáš Horváth (Osídla) alebo Michal Hvorecký (Zvestovanie), pretože v ich textoch ide práve o problematizovanie štýlu, rukopisu. Horváth svojou poviedkou Osídla problematizuje slovenskú literárnu históriu, konkrétne obdobie naturizmu a môžem povedať, že si elegantne i dosť mechanicky (ale iste si na tom dal záležať a nebolo to také jednoduché) osvojil tento štýl do detailov, nebyť „Horváthovej signatúry“, ktorú by sme v podobnom komickom kontexte v literatúre naturizmu asi ťažko hľadali: „Ako cent ťažkú ruku hodil na Hriapeľovo zápästie a drvil mu ho. Na moment sa v boji penisy oboch obtreli o seba. Hriapeľ pocítil, že Černák má erekciu. Aj Hriapeľa preniklo zimomrivé vzrušenie, vyčkávajúce na explóziu. Odhodili sa od seba takmer naraz, zacvendžali nože“ (s.70). Horváth zvládol techniku, napokon „zvládol“ aj čitateľa.
Poviedka Michala Hvoreckého Zvestovanie pôsobila tak, akoby vypadla z poslednej autorovej knihy Lovci & zberači, respektíve mal som dojem, že je skôr tým textom, ktorý sa nevtesnal do jeho zbierky a tak si tento hyper-recyklovateľný „odpad“ našiel svoje miesto na „smetisku“ Bagalovej literárnej súťaže. Hvorecký sa doslova prekonal ukážkou toho, čo sa dá spraviť úpravou vlastných predošlých textov. Hvorecký nudí, jeho písanie sa stáva naivné, až detinské: „Sebastien Eudox sa 31. dňa mesiaca poseidaa prebudil presne v okamihu, keď dosiahol osamelý, silný a zdravotne sterilný orgazmus. Divoká syntetická imaginácia mu v myli vytvorila nádhernú despoinu, ktorá spĺňala také množstvo bizarných erotických prianí, až sa mu jej nová verzia zdala takmer legálna“ (s.75). S podobnými (ak nie priam identickými) motívmi sa môžeme stretnúť aj v Hvoreckého poslednej knižke, avšak tu motívy a texty vytvárajú sieť projektu, zatiaľ čo poviedka Zvestovanie je len bohapustou exhibíciou, aj v intenciách k zvolenej tematike (ktorou je literárna súťaž projektovaná do ďalekej budúcnosti).
I ďalší autori, mne i slovenskému publiku viac známi, nevybŕdli z bahna súťaže, čo ma vedie k domnienke, či náhodou autorov prihlásených do tejto literárnej súťaže (a bolo ich dosť, ako som spomínal) nemotivuje len finančná prémia. Rado Olos (Môj otec Marilyn Monroe) svojim nevýrazným textom nevystúpil z tieňa „svojej predošlej leopoldovskej slávy“, a azda Agda Bavi Pain (A čo keď sa na mňa niekto díva) sa mohol lepšie rozhodnúť, do ktorého príbehu „strčí“ ináč veľmi dobre psychologicky prepracovanú postavu Lučkaya. Skvelá postava, mizerný príbeh, ostatne… Laco Kerata (Lazaret duchov motorkárov) vytĺkol čo mohol, teda všetku úbohú situačnú komiku z nemocničného prostredia… vďaka, Pankovčín nám ukázal viac. Autori Peter Krištúfek (Muž, ktorý si dal čistiť topánky) a Tomáš Kríž (Jeden záber) sa pokúsili o „stereoskopickú ilúziu“ jednej jedinej udalosti. Prostredníctvom panoramatického pohľadu cez viaceré postavy sa prezentovali dobrým nápadom, avšak samotná realizácia bola dosť ťažkopádna.
Spomenuté texty pokladám za ako tak znesiteľne, teda stráviteľné. Ostatných autorov by som vôbec nie násilne (a v tom spočíva ich pôvabná stádovitosť) rozdelil do troch skupín: 1. autori píšuci abstraktnú alegóriu končiac bez pointy v hĺbavom filozofickom a moralizujúcom zamyslení (I. Čechovičová, M Halás, M. Kopča, V. Macháčková); 2. autori píšuci anekdoticky len pre samotnú pointu, s vyhroteným záverom vo forme efektu vtipu (V. Drozdík, M. H. Eliáš, P. Novák) a 3. autori píšuci o sexe, onanizme, frustráciách, depresiách, pomáhajúc si veľkou dávkou slangu a vulgarizmov, ktorých zreteľne niečo štve, alebo ich niekto naštval – označím ich nie za postmoderných, ale postpubertálnych (M. Kružičová, K. Labajová, B. Muráriková, H. Prokop, M Puškáš, R. Šuchta).
Skoro by som zabudol spomenúť samotného víťaza „veľkej“ súťaže: slávu na celý rok (a dudky k tomu) získal Benjamín Škreko poviedkou Spomínala. Moja zábudlivosť prirodzene vyplýva z toho, že ani víťaz, od ktorého by sme očakávali inakosť, sa nijako výrazne neodlišuje od hordy útočiacej na Hlavnú cenu EuroTel. Ale predsa len Škreko sa predstavuje pomerne prepracovanou a jasnou kompozíciou textu, jasnou parodizáciou slovenskej histórie a jasným záverom. U Škreka je všetko jasné… našiel sa tak jasný víťaz.
Prostredníctvom týchto kritických poznámok som nechcel „zvoziť“ celý ansámbl okolo literárnej súťaže Poviedka, ale môj zámer je skôr „pomôcť“ tejto prehliadke literárnych prác cez jednoznačné poukázanie na mizernú úroveň súťaže. Ak toto sú najlepšie poviedky, najlepšej súťaže v našej krajine, tak potom sme dopadli na tvrdé dno literárnej situácie na Slovensku. Preto je mi aj ľúto, že také množstvo snahy a energie, ktorú vynakladá vydavateľ Koloman Kertész Bagala, ktorý je v tomto smere na Slovensku „osamelým bežcom“, vychádza na taký pokazený „projekt“.
Samotný projekt nie je vadný, ale jeho konečná realizácia. Iste by tejto súťaži pristalo menej ocenených – dať šiestim cenu je iné ako oceniť viac ako dvadsiatich. Vidíme, že úroveň prác nie je taká vysoká, aby sme si mohli dovoliť oceniť také množstvo autorov. Zároveň by snáď neuškodilo, ak by výber porotcov sa neobmedzoval len na Bratislavskú societu, alebo na „tváre, ktoré sú „IN“ – iste sa nájde dostatok kompetentných na „periférii“ pre zostavenie jury. „Nenormálne“ vysoké číslo prihlásených tiež o niečom svedčí (842 autorov – máme vôbec toľko čitateľov?). „Navrhujem“ sprísniť kritéria vložením ďalších podmienok pre prihlásenie sa do súťaže, aby si tak potenciálny autori rozmysleli, či sa im „oplatí“ písať. Naozaj, ak majú šiesti porotcovia prečítať viac ako 800 textov a ešte k tomu „rozhodovať“, tlačí sa mi na jazyk otázka fyzických a psychických predpokladov ľudského tela… veď „všetko“ má svoje hranice!
Zmení sa niečo v nasledujúcom ročníku Poviedka 2003? Je tu vôbec vôľa k zmene? Prečo šípim, pri formulovaní týchto otázok, vo svojom hlase skôr skepsu?
piatok 28. júna 2002, ALUZE
