.png)
V Klementíne
Prvýkrát som bol v študovni Klementína spolu s Jozefom. Sadli sme si vedľa seba, Jozef sa dal do čítania a ja som sa rozhliadal po novom mieste. Študovňa je veľký obdĺžnikový priestor, s vysoko posadeným podnebím stropu, na ktorom sú maľby a predovšetkým sochy. Na prednej a zadnej stene sa rozprestierajú obrovské nástenné maľby, vpravo je rozľahlý pult výpožičiek a vľavo zas štíhle a vysoké okná. Pohľad cez okenné tabule vedie do átria a na susedné steny budovy, obrastené vinnou révou, zimolezom a popínavým brečtanom. Priestor študovne je vyplnený lavicami, ktoré sú usporiadané tak, že študujúci sediaci v lavici, či už spredu, zozadu alebo zľava, sú tvárou otočení k pultu výpožičiek. Nad týmto aristokraticky usporiadaným miestom však vládnu demokratické slová filozofa Voltaira, umiestnené nad pultom výpožičiek: Nesouhlasím s tím, co říkáte, ale až do smrti budu bránit vaše právo říkat to.
Naozaj veľmi rýchlo som objavil kúzlo nového priestoru. Vôbec mi neprekážalo, že tu so mnou v "miestnosti" sedia desiatky iných ľudí. Čítal som s pôžitkom a čoskoro som si našiel istý rytmus čítania. Vždy, keď som prišiel do Klementína spokojný a vyrovnaný po dobrom obede a sadol som si ku knihám, hneď ma premáhal spánok. Povedal som si, že sa mu nebudem brániť, veď aj tak nemá cenu takto nepozorne študovať a navyše krátky polhodinový výpadok je aj vynikajúci relax. Ale keď som sa vtedy prebudil, už tu prvýkrát som si uvedomil, že niečo sa medzitým stalo. Rozhliadol som sa po priestore študovne a cítil som, že čosi nie je v poriadku, čosi sa zmenilo, ale nevedel som čo. Môj rytmus čítania ďalej zahŕňa krátku prestávku, počas ktorej si dovolím kávu z automatu a čokoládovú tyčinku. Nie, nefajčím. Obmedzil som fajčenie počas uplynulého roka, ale aj tak si dám cigaretu alebo dobrý tabak pri pive. Jednu, dve maximálne tri cigarety za večer. Fakt! Ale vráťme sa do študovne.
Keď som sa potom vracal z prestávky naspäť do miestnosti, musel som sa najprv rozpomenúť, kde to vlastne sedím. Prišlo mi podozrivé, že práve tu alebo hentam, i keď bol by som prisahal, že som sedel pri okne. Na dôvažok vracajúc sa k svojmu stolu, poniektorí spolusediaci, ktorých som vyrušil svojou chôdzou, na mňa úpenlivo hľadeli, akoby mi chceli čosi povedať. Ak som im potom vrátil dlhší pohľad, ich tváre sa rýchlo odvracali. Myslel som si, že z ostychu. Ale nebola to hanba. Dnes už viem, že to bol strach.
Môj rytmus čítania má aj iný spôsob relaxácie. Keď ma už začínajú bolieť oči od čítania, opriem som sa o operadlo drevenej stoličky a začnem pozorovať študujúce dievčatá alebo lepšie povedané, študentky, ktoré už nie sú viacej dievčatá, ale ešte nie sú ani ženy. Skláňajú sa nad knihami, dlhé vlasy im padajú na stránky kníh, niektoré majú svoje telá v rôznych pokrútených polohách ako sa mrvia na stoličke. Najradšej pozorujem tie erotické udalosti, keď sa žena nakláňa za niečím, a pritom sa jej na chrbátiku zablysne poodhalená pokožka medzi tričkom a nohavicami, pričom sa odhalí i tenký prúžok/pásik začínajúcich nohavičiek, presne tak, ako to opisuje Roland Barthes: Vari nie je najerotickejšie miesto na tele to, kde je odev odchlipnutý? V perverzite (ktorá je pôstom od textového potešenia) nie sú "erotogénne oblasti" (čo je napokon dosť otravný výraz); práve prerušenie, ako to správne konštatovala psychoanalýza, je erotické - keď sa zablysne pokožka medzi dvoma súčasťami odevu (medzi nohavicami a svetríkom), medzi dvoma okrajmi (poodhalená košeľa, rukavička a rukáv); práve tie záblesky zvádzajú, , alebo ináč: nainscenované objavenie sa - zmiznutie. Ak si vedľa mňa sadne žena, takmer vždy ku mne zavanie vôňa jej parfému, ktorá je pre mňa ako balzam, v presýtenom a dusnom vzduchu študovne. Viac ako kedykoľvek predtým pociťujem v tom okamihu túžbu pocítiť i vôňu jej pokožky, ale našťastie sa o to ani radšej nikdy nepokúšam, iste by to bolo z mojej strany viac ako trápne správanie.
Moje počiatočné tušenie, že čosi sa v Klementíne deje, napokon vyvrcholili našou poslednou spoločnou návštevou študovne. Keď sa teraz rozpomínam na tú desivú udalosť, áno, bolo to naposledy, od toho času som Jozefa Kovalčika už nevidel. Stalo sa to tak, že sme si sadli dozadu pod obrovskú nástennú maľbu. Zahĺbil som sa do deja teoretickej Heterocosmici. Keď som sa neskôr vynoril z fikčného sveta literárnej teórie, bol už večer, vonku zimná tma a všade svietili lampy. Chcel som zapnúť aj tú svoju, keď som spozoroval, že miesto na ktorom sedel Jozef, je prázdne. Najprv som ostal ohúrený, prinútil som sa racionálne rozmýšľať, až napokon som si uvedomil, že Jozef možno už odišiel späť na internát, že mi možno i pozdravil na rozlúčku, ale ja som ho ponorený v knihe ani nevnímal. Ale to všetko sa hneď zvrátilo, keď som zdvihol hlavu a videl som, že na mňa v tesnej blízkosti hľadí knihovníčka sediaca za pultom výpožičiek. Viem si predstaviť, ako na ňu musel komicky zapôsobiť môj prihlúpy pohľad. Vôbec som nechápal, ako som sa ocitol v lavici vpredu, keď sme si predsa sadli úplne dozadu!
Keď som potom cestou na internát rozoberal, čo sa stalo, napadla mi jedna hypotéza. Vždy som Jozefa upodozrieval, že nie je tým, ktorým sa akože tvári byť. Myslel som si, že Jozef Kovalčik je tajný agent, ba dokonca dvojitý agent, ktorý sa so mnou kamaráti len preto, že mám za školiteľa ministra Rudolfa Ch., pričom sa snaží odo mňa ťahať všelijaké rozumy. Tiež som si všimol, že v poslednom čase naše priateľstvo akosi ochablo, akoby ma už ani nepotreboval. Stávali sa i "náhodné" nebezpečné udalosti. Napríklad cestou na obed zrazu Jozef zmenil smer našej každodennej trasy okolo divadla Na zábradlí a navrhol, aby sme išli dosť tesnou uličkou, navyše zabarikádovanou rozostavaným lešením. Jozef šiel prvý, ja za ním, a akonáhle prešiel koridorom, lešenie sa dalo do pohybu a mal som čo robiť, podobne ako môj priateľ Lucas Corso -námezdný vojak bibliofílie a lovec kníh na cudzí účet, aby som smrtonosnej kope železa unikol. Domnieval som sa, že Jozef chodieva do Klementína ani nie tak študovať, pretože som si myslel, že v skutočnosti je Klementínum tajnou konšpiračnou bunkou v samotnom srdci Prahy. Veľmi dobre si viem predstaviť, čo sa môže ukrývať za múrmi a stenami starej budovy. Túto hypotézu som napokon vylúčil ďalšími návštevami študovne.
Už som si dával lepší pozor, príliš som sa neponáral do deja románov a rôznych teórií a začal som postupne prichádzať veci na koreň. Po každom zdvihnutí hlavy od knihy, som si všimol, že už napríklad nesedím vľavo pri okne, ale vpredu pod nástennou maľbou. Postrehol som, ako sa pozmenilo rozostavenie stolov a konfigurácia študentov. Rozostavenie lavíc a ľudí sa menilo medzi jednotlivými mojimi zdvihnutiami hlavy od knihy presne tak, ako sa mení rozostúpenie šachových figúrok na šachovnici medzi jednotlivými ťahmi. Sympatická žena sediaca oproti mne, na ktorú som sa zvykol pozerať v čase relaxácie, zrazu sedela vedľa mňa a zhovorčivý Arab, ktorý ma stále vyrušoval a dýchal mi na krk, až sedel na opačnom konci miestnosti a otravoval iných ľudí. Pomaly som si zvykal sa toto magické premiestňovanie, ale i na to, že keď som si už zapamätal tváre niektorých študentov, ktorí chodili do Klementína pravidelne, potom som ich už nikdy viac nestretol ani ich nevidel.
Neprišiel som veci na koreň, pretože žiadne vysvetlenie neexistuje. Veci a ľudia sa premiestňujú a strácajú a miznú a pomaly ale iste zisťujem, že ja nad tým všetkým nemám žiadnu moc ovplyvniť to. Chodievam do študovne i naďalej prežívať svoj čarovný rytmus čítania, a keď sa ma niekto opýta kam idem, ja len rýchlo a ospalo odpovedám, že do Klementína, že čosi si ešte musím pozrieť a tak. No v skutočnosti sa ponáhľam a "pravý" dôvod tajím. Veď kto by mi to všetko uveril! Ešte by ma považovali za blázna, ktorý nemá "všetkých svojich päť pokope"!
