.png)
Taragel | Bicykel
Titul nášho príspevku znie – K poetike postavy – pričom samotná štúdia pojem postavy problematizuje. Ale čo s pojmom poetika? Pojem poetika budeme chápať v tom zmysle, ako ho načrtla Daniela Hodrová v knihe …na okraji chaosu…: „Kromě toho však pro nás slovo ,poetika´ znamená – systém rysů, aspektů, postupů a struktur, které zakladají a charakterizují literární dílo, individuální, dobový a jiný styl, žánr (druh), literární období, literaturu jako celek.“[1]
Budeme sa pohybovať zväčša po synchrónnej osi, teda dôležitým bude pre nás systém, štruktúra rozprávania v ponímaní Tzvetana Todorova[2] a Rolanda Barthesa[3]. No napriek tomu by sme chceli poukázať ak nie na dobový jav, tak aspoň na tendenciu v slovenskej literatúre 90. rokov. Postava sa stáva difúznou, efemérnou a mechanickou, rozpadá sa na rad funkcii. Neistý záchvev existencie sa odohráva v stávaní, v letmej a náhodnej udalosti.
Nakoniec, implicitne sa pokúsime poukázať na hranice štrukturálnej analýzy[4], kde po nej nastupuje interpretácia snažiaca sa pomenovať zmysel skúmaného textu[5]. Uvidíme, že ani interpretácia nebude pre nás dostatočná. Po interpretácii nastúpi experimentovanie.
Budeme čítať poviedku Dušana Taragela Bicykel (úryvok)[6].
Text sa formálne člení do šestnástich krátkych kapitol označených číslicou. Kapitoly, teda kapitolky sú naozaj krátke. Pozostávajú zväčša z jednej, maximálne zo štyroch sekvencii. Pod pojmom sekvencia rozumieme relatívne otvorený či zatvorený člen textu, ktorý obsahuje dominantný motív, funkciu – jadro. Zreťazenie, logický sled jadier v jednotlivých sekvenciách textu vytvára na syntagmatickej osi armatúru, osnovu príbehu. V príbehu Dušana Taragela na syntagmatickej osi týmto dominantným prvkom je práve bicykel – ktorý však zatiaľ nie je našou hľadanou postavou (v terminológii štrukturálnej analýzy – aktantom) v naratívnej štruktúre. Prečo?
1. V príbehu Dušana Taragela na horizontálnej línii sa postupne zoznamujeme cez jednotlivé sekvencie s „hlavným protagonistom“ - bicyklom. Najprv sledujeme jeho zhotovenie, konštruovanie, presunutie do obchodu, kde je následne kúpený Jozefom Šarkézym (tento nominačný rad zároveň označuje úvodné sekvencie príbehu), kde v rodine Šarkézyovcov „vykonáva, čo má vykonávať“ až do konca príbehu, kde dostane druhý defekt.
Už incipit príbehu nám prezrádza pasívnu rolu bicykla na syntagmatickej osi narácie. Bicykel sa stáva objektom narácie, v značne neosobnom tvare: „Dotýkali sa ho ruky. Boli teplé, zamastené od vazelíny a oleja. Otáčali ho rôznymi smermi a zručnými presnými pohybmi naň montovali ďalšie a ďalšie súčiastky. (…) Prevrátili ho. Namontovali mu sedadlo, zvonček, reflektor s dynamom a brzdu. (…) Tak sa dostal do obchodu“ (s.23).
Bicykel sa nevymyká od toho, „čo označujeme“ pod pojmom „bicykel“. Od toho sa neodlišuje ani jeho kvalitatívna charakteristika: „Bicykel sa mu páčil: bol veľký, pevný a spoľahlivý. (…) Stál pri bicykli a obzeral si ho. Páčil sa mu ešte viac. Tmavomodrá farba, solídna konštrukcia. Päť rokov si odkladal peniaze a teraz ho mal, bol jeho a už nič viac nepotreboval“ (s.24). Výrazným charakteristickým znakom bicykla je jeho každodenná spätosť so Šarkézyho králikmi, s dvanástimi divokými zurvalcami s červenými očami a dupotajúcimi nohami. S tým je spojená aj časová charakteristika. Šarkézy využíva v letnom období bicykel pragmaticky: vozieva sa na ňom do práce a preváža na ňom trávu pre králiky. V zime je bicykel zatvorený v šope, práve s nazbieraným senom pre králiky. Inde, v čase sťahovania sa rodiny Šarkézyovcov, sa preváža v poslednej várke bicykel rovnako s králikmi. Napriek tomu, že bicykel „robí to, čo má robiť“, teda preváža ľudí z jedného miesta na iné, tak si zachováva pozdĺž celej osnovy príbehu pasívnu rolu, ktorá sa explikuje so stretnutím so psom a vrcholí prvým defektom, ktorého vinníkom je Jozef Šarkézy: „Bicykel stál opretý o studňu. Prišiel k nemu pes; oňuchal ho a vymočil sa na zadné koleso. Potom si sadol a pozoroval sliepky“ (s.26). „V tichu bolo počuť blížiaci sa vlak a syčanie pneumatiky. Šarkézy zahrešil. Zliezol z bicykla a zlostne kopol do kolesa“ (s.27).
Na syntagmatickej osi bicykel nie je v zmysle štrukturálnej analýzy rozprávania postavou, ale funkciou, motívom, ktorý je v „službách“ príbehu. Bicykel je naratívnou funkciou, ktorá sa „vyskytuje“ v každej sekvencii príbehu ako člen distributívnej korelácie. Bicykel ako funkcia je očkom v každej sekvencii, cez ktoré je natiahnutá niť, osnova príbehu. Tu je bicykel zobrazený v pasívnej úlohe, ako účastník istej činnosti. Túto činnosť „vykonáva, pretože ju má vykonávať“: bicykel je charakterizovaný atribútmi a nie predikátmi. Môžeme povedať, že bicykel ako funkcia je na syntagmatickej osi aktérom príbehu.
Syntagma (horizontála):
Subjekt objekt predikát atribút
Šarkézy sa na ňom vozieval do práce a na trávu pre králiky.
2. Na paradigmatickej osi, vo vertikálnom smere už nemôžeme hovoriť o aktérovi príbehu (účastník istej činnosti). Bicykel sa stáva aktantom (činiteľom istej činnosti). Bicykel je však stále bicyklom: aktant nie je charakterizovaný psychologicky, ale svojou participáciou, podielom na určitej sfére konania. Postava, aktant bicykel je rozvíjaný v dvoch postupných krokoch. Najprv nám rozprávač cez svoju optiku, pohľad evokuje personifikované atribúty bicykla a neskôr je sám bicykel činiteľom udalostí v príbehu.
Avšak bicykel zostáva po celý čas bicyklom: personifikované atribúty a činnosť bicykla vychádzajú predovšetkým zo zvláštnej optiky rozprávača a z kompozície textu.
a) Optika rozprávača, jeho pohľad má od úvodných viet tendenciu pozerať sa na bicykel ako na živú bytosť, avšak tento manéver je prevedený dosť nenápadne. Narátorov pohľad je personifikujúci, ale bicykel si túto personifikáciu neprivlastňuje – ostáva vecou a preto i my ostaneme u poetike veci. Konštruovanie bicykla získava kontúry obrazu pohlavného aktu „Kov narážal o kov, kľúč doťahoval matice a nastavoval potrebnú vôľu medzi jednotlivými časťami“ (s.23), inde pri zhotovení bicykla panuje popôrodný zmätok: „Bicykel bol hotový. Potom nastal zmätok: hrboľatá dlažba nádvoria a prítmie skladu. Neustále trieskajúca plechová brána, hlasy svetlo, tma a ruky dávajúce mu definitívnu podobu“ (s.23).
Narátorov personifikujúci pohľad je snáď najvýraznejší pri vnímaní. Ľudské zmysly sú prítomné aj tam, kde by sme to nečakali, kde ostáva bicykel sám, osamote – až sa môžeme pýtať, kto takto vníma? Takáto je scénka zatvárajúceho sa obchodu „Omnoho neskôr svetlo za oknami zoslablo: ľudia sa začali vytrácať. Muž v modrom plášti pokropil dlážku a začal ju zametať. Vzadu sa ktosi zasmial. Plechové predmety sa nehybne leskli. Nastalo ticho. Zhaslo svetlo“ (s.23, zvýraz. M. H.), alebo scenéria malej železničnej stanice „Bicykel stával opretý o múr staničnej budovy. V tichu cvakali výhybky a bzučali drôty. Celá stanica bola ponorená do chvejúceho sa vzduchu, zapĺňajúceho krajinu v hustých vrstvách“ (s.28).
b) Pristúpme k druhému kroku pri opise bicykla ako aktanta. Ak hovoríme o bicykli ako o aktantovi musíme ho odlíšiť od bicykla aktéra, ktorý „robí to, čo má robiť“ – teda prevážať ľudí z miesta na miesto. Bicykel ako aktant, ako konateľ istej činnosti bude postavou, ktorá na vertikálnej osi bude v zástupnej úlohe prostredníka a bude v tomto smere agensom udalostí. Bicykel ako aktant je v príbehu najvýraznejšie spätý s postavou Šarkézyho dcéry – s Annou. Aktant je charakterizovaný indexami a informantami: je tu radikálna polarita v čase, medzi zimným a letným obdobím. Táto polarita času však chápeme priestorovo, ako polaritu v priestore, vo vertikálnom i horizontálnom smere. V zime je bicykel zatvorený v šope, po presťahovaní sa Šarkézyho rodiny do malomesta je zatvorený v pivnici. Zima ako čas, obdobie stráca svoju časovosť. Zima je priestorovou charakteristikou hĺbky. Označuje pocit, atmosféru, ktorá predstavuje pre bicykel čas spánku, ponoru, na rovine konania čas oddychu: „Čas vtedy neexistoval. Vazelína v ložiskách stuhla a vzduch z pneumatík pomaly unikal cez riedku gumu. Všetko znehybnelo v tichu a chlade“ (s.25). (Naopak, ako uvidíme, leto bude pre bicykel ako prostredníka najaktívnejším časom, teda priestorom vôbec.)
Po presťahovaní sa do malomesta je pivnica so svojou vlastnou hĺbkou aj nebezpečným miestom. Tu sa stretávame po prvý krát explicitnejšie s bicykelom ako aktantom a to v zápase so Šarkézyho susedom, starcom, ktorého by sme mohli označiť za škodcu: „Starec zišiel zo schodov a pridržiavajúc sa zábradlia, zamieril do pivnice. Bicykel mu stál v ceste. Starec ho neznášal. Kým tu Šarkézy nebýval, žiadny bicykel tu nestával. Začal hundrať. Narazil do bicykla plechovým vedrom. Čo tu stojíš? – povedal.. Potom zmizol v tme na konci chodby. Prievan priniesol vlhkosť a pach starých klíčiacich zemiakov. Opäť buchli dvere. Starec sa vracal. Bicykel ešte vždy stál opretý o stenu chodby. Starec doňho nemotorne kopol. Však ty tu nebudeš dlho stáť, povedal. Bicykel sa posunul, riadidlá sa mu pootočili a potom s rachotom spadol. Starec zostal prekvapene stáť. Dvere na Šarkézyho byte sa otvorili a zjavila sa v nich postava. Čo sa stalo, - spýtala sa Šarkézyho žena. Bicykel spadol, povedal starec. Pudlo od nohavíc mal kdesi pod kolenami. Sám od seba? Šarkézyho žena zvýšila hlas. Tak Sám od seba, prisvedčil starec. Šiel som okolo a on spadol. Z ničoho nič. Načo tu stojí. Môžu ho ukradnúť. Starec prešľapoval na mieste“ (s.27, zvýraz. M. H.).
Starec sa bicyklu prihovára a príslovka ešte (Bicykel ešte vždy stál opretý o stenu chodby) akoby zdôrazňovala, že sa od bicykla očakáva, aby sa „spratal starcovi z cesty“. Následné spadnutie bicykla, jeho lomoz, a starcovo prekvapenie je akousi odozvou, akoby sa bicykel bránil. Starcova argumentácia pred Šarkézyho ženou sa nevymyká z rámca neosobného prehovoru v podobných situáciách (spojenie „bicykel spadol“ a obdobné spojenia „pohár sa rozbil“, „auto prekročilo rýchlosť“), avšak vo vzťahu k predošlým starcovým prihováraniam sa (Čo tu stojíš?) alebo k príslovke ešte je spojenie Šiel som okolo a on spadol. Z ničoho nič. logickým, nadväzujúcim korelátom:
Aktanty: Starec -> Bicykel -> Starec -> Bicykel
Koreláty: Čo tu stojíš? Ešte vždy stál opretý Však ty tu nebudeš dlho stáť Spadol. Z ničoho nič
Konania: (útok) (obrana) (útok) (obrana)
Bicykel je na rovine konania najaktívnejší v lete. Leto je priestorovo označením pre povrch – či už piesku, jazierka, alebo pokožky. Bicykel si požičiava Šarkézyho šestnásťročná dcéra Anna, ktorá sa chodí kúpať do blízkeho jazierka: „Ďaleko od trete v hlbokom poraste objavila malé jazierko, ktoré vzniklo bagrovaním piesku. Tam vždy zastala, vyzliekla sa a vošla do vlažnej vody plnej žiab. Potom ležala na nízkom brehu, mala zatvorené oči a počúvala bzukot hmyzu. Jej telo postupne hnedlo, dlane mala vždy suché a horúce. Pedálov sa často dotýkala bosými nohami“ (s.28).
Vetou Pedálov sa často dotýkala bosými nohami postupne graduje rozprávačov erotizujúci pohľad. Anna sa zoznámi s chlapcom: „Ak chceš odveziem ťa, povedala Anna a ponúkla mu miesto na železnom nosiči za sebou. Chlapec vysadol a chytil ju okolo bokov. Pod tenkou látkou šiat ucítil horúcu pokožku. Na opálených stehnách stláčajúcich pedále sa mihali tiene. Cesta sa kľukatila v poraste a kolesá bicykla sa zabárali do piesku“ (s.28).
Tu sa zreteľne môžeme pocítiť diferenciu bicykla ako aktéra a ako aktanta. Bicykel-aktér je prostredníkom v tom, že „robí to, čo má robiť“: je sprostredkovateľom medzi Annou a jazierkom, alebo medzi Annou a chlapcom.
Iný prípad je bicykel-aktant: ako prostredník nie je len účastníkom istej činnosti, ale už ako činiteľ túto činnosť posúva ďalej. Všimnime si dve rozdielne udalosti – milovanie sa Anny s chlapcom pri jazierku a druhý defekt bicykla: „Dievča sa otočilo a stiahla chlapca na seba. Opäť zápasili. Ich tela boli nemotorné; prebudil sa v nich vášnivý pohyb, svalstvo a pokožky sa dotýkali, jemných nárazoch a pridusených vzdychoch. „Bicykel ležal v tráve. Slnko sa presunulo. Vzduch v pneumatikách sa zahrieval a zväčšoval svoj objem. Narastal tlak. Zvonček bol rozpálený do biela. Spod plášťa vyliezla ako veľká bublina gumená duša, nafúkla sa a praskla“ (s. 29).
Prvá udalosť milovania nachádza svoj významový korelát v prasknutí duše bicykla, ktorá rovnako nachádza svoj korelát „v nevyslovenej udalosti“, pre milencov evokuje situáciu dosť nepríjemnú (prasknutie prezervatívu – „gumy“). Prasknutý plášť, tento metúci moment, zároveň konotuje „nevyslovený kontext“ – totiž zavŕšenie pohlavného aktu - a touto udalosťou posúva príbeh práve do tohto kontextu a teda ho i zviditeľňuje. Nami uvedené súvislosti potvrdzuje aj chlapcova preľaknutá reakcia. Udalosť a zároveň celá poviedka sa po dešifrovaní falošného kódu prasknutého plášťa bicykla končí smiechom dievčaťa: „Chlapec vyľakane vyskočil. Oči sa mu horúčkovito leskli, stoporený úd sa mu v kŕčovitých pulzoch pomykával. Ozvalo sa syčanie vzduchu. Dievča sa rozosmialo“ (s.29).
Paradigma (vertikála):
Aktanti: Chlapec a dievča Bicykel
Koreláty: Jemné nárazy a pridusené vzdychy Vzduch v pneumatikách sa zahrieval a zväčšoval svoj objem
Konania: (milovanie + „-----„) („------„ + prasknutie plášťa)
3. Záverečné zhrnutie: Poviedka Dušana Taragela Bicykel (úryvok) ako sme videli je značne roztrieštená. Text má podtitul „úryvok“, akoby sme čítali len torzo z Veľkého príbehu ku ktorému nemáme prístup, alebo, možno, ktorý tu už naozaj nie je. Zároveň samotná poviedka je neúmerne rozdelená na kapitoly, takže text sa potom javí ako zdrap, fragment. Taragel v texte výrazne pracuje z motívom každodennosti, ktorý je tak veľmi príznačný pre poetiku literárneho diela 20. storočia. Táto každodennosť však nie je len jednoduchým pozadím pre výnimočnú udalosť, náhodu. Nechceme sa pohybovať na hrane hodnotenia, v ktorých ustrnuli klasické opozície, v tomto prípade každodennosť/výnimočnosť. Difúzne prvky udalosti sú rozosiate po celom texte; vpletené do každodennosti kráčajú vedľa seba, križujú sa, vytvárajú mätúce momenty a ktoré končia zdanlivo jasným náznakom. V Taragelovej poviedke sme svedkami diania zmyslu, ktorý napokon našou interpretáciou/a analýzou môže byť rovnako ne-zmyslom: pohybujeme sa plne v intenciách poetiky diela súčasnosti: „Tento proces bezprostředně spjatý s ,děním smyslu´, není přitom přímočarý: významy přeskakují jako jiskry, v různych místech textu jsou navazovány vztahy k různym jiným místům a celým vrstvám textu, které čtenář pochopitelně vnímá v závislosti na své kompetenci a situaci v rozličné úplnosti a s nestejnou intenzitou. (…) Tam, ve vědomí čtenáře, se každá nesouvislost v textu, záměrná i nezáměrná, skutečná i domnělá, jeví jako překážka, retardace, matoucí moment, někdy přímo znemožňuje interpretaci, a tedy i smysluplné sjednocení.“[7]
Prostredníctvom teórie štrukturálnej analýzy rozprávania sme sa pokúsili predviesť dve podoby hlavného protagonistu príbehu – bicykla. Tieto dve podoby sú vo vzťahu k sebe navzájom v paradoxnom a nezlučiteľnom vzťahu. Bicykel ako aktér príbehu dominuje v každej sekvencii textu, je naratívnou funkciou vytvárajúcou tak osnovu textu a preto nemôže byť postavou textu. Narátor nám ho predstavuje v značne neosobnom tvare, je objektom prehovoru, ale i činnosti. Bicykel-aktér je účastníkom istej činnosti a to pasívnym – ničím nás nemôže prekvapiť „robí to, čo má robiť“. Bicykel ostáva pasívnym i napriek tomu, že jeho atribútmi sú pohyb, cesta, leto. Bicykel-aktér je pozadím (background) pre príbeh.
Bicykel ako aktant je „v pravom slova zmysle“ postavou textu, ktorá dáva aj meno poviedke Dušana Taragela. Bicykel-aktant je marginalitou, objavuje sa v texte ako záblesk (rachot v pivnici; rozpálený zvonček) – zjaví sa náhodne a nečakane (prekvapený starec; vyľakaný chlapec). Bicykel-aktant svojou náhodnosťou, jedinečnosťou a zvláštnosťou „prekrýva pozadie“ (bicykel-aktér). Uprostred udalosti sa stáva postavou, „nadobúda telo“ a oči rozprávača ho nebadane „oživujú“.
Summary:
Prostredníctvom teórie štrukturálnej analýzy rozprávania sme sa pokúsili predviesť dve podoby hlavného protagonistu príbehu – bicykla. Tieto dve podoby sú vo vzťahu k sebe navzájom v paradoxnom a nezlučiteľnom vzťahu. Bicykel ako aktér príbehu dominuje v každej sekvencii textu, je naratívnou funkciou vytvárajúcou tak osnovu textu a preto nemôže byť postavou textu. Narátor nám ho predstavuje v značne neosobnom tvare, je objektom prehovoru, ale i činnosti. Bicykel-aktér je účastníkom istej činnosti a to pasívnym – ničím nás nemôže prekvapiť „robí to, čo má robiť“. Bicykel ostáva pasívnym i napriek tomu, že jeho atribútmi sú pohyb, cesta, leto. Bicykel-aktér je pozadím (background) pre príbeh.
Bicykel ako aktant je „v pravom slova zmysle“ postavou textu, ktorá dáva aj meno poviedke Dušana Taragela. Bicykel-aktant je marginalitou, objavuje sa v texte ako záblesk (rachot v pivnici; rozpálený zvonček) – zjaví sa náhodne a nečakane (prekvapený starec; vyľakaný chlapec). Bicykel-aktant svojou náhodnosťou, jedinečnosťou a zvláštnosťou „prekrýva pozadie“ (bicykel-aktér). Uprostred udalosti sa stáva postavou, „nadobúda telo“ a oči rozprávača ho nebadane „oživujú“.
piatok 26. apríla 2002
[2] TODOROV, T.: Poetika. in: Poetika prózy. Praha, Triáda 2000, s.7 – s.94.
TODOROV, T.: Kategorie literárního vyprávění. in: Znak, struktura, vyprávění. Výbor z prací francouzského strukturalismu. Brno, Host 2002, s.142 – s.179.
[3] BARTHES, R.: Úvod do strukturální analýzy vyprávění. in: Text, 1994, č.1, s.70 – s.96, preklad Miroslav Petříček.
BARTHES, R.: Úvod do strukturální analýzy vyprávění. in: Znak, struktura, vyprávění. Výbor z prací francouzského strukturalismu. Brno, Host 2002, s.7 –s. 43, preklad Jaroslav Fryčer.
[4] Na hranice štrukturálnej analýzy poukázal PAUL RICOEUR v prácach: Teória interpretácie: Diskurz a prebytok významu. Bratislava, Archa 1997, s.108 – s.118. ; Struktura a hermeneutika. in: Znak struktura, vyprávění. Výbor z prací francouzského strukturalismu. Brno, Host 21002, s.272 – s.304.
[5] TODOROV, T.: Poetika. in: Poetika prózy. Praha, Triáda 2000, s.12.
[6] TARAGEL, D.: Bicykel (úryvok). in: RAK, 1999, č.6, s. 23 – s. 29.
[7] HODROVÁ, D. a kolektív: … na okraji chaosu … . Poetika literárního díla 20. století. Praha Torst 2001, s.176.
