.png)
Eribon | Foucault
Písať o živote Iného človeka predpokladá aspoň dva nevyhnutné kroky: vziať do ruky nietzscheovské kladivo na modly a potom ihlice na pletenie, aby sa tak jemnou prácou naznačili možné súvislosti a kontexty. Didier Eribon touto remeselníckou prácou napísal knihu o francúzskom filozofovi Michelovi Foucaultovi, pričom „výsledný obraz“ nám predstavuje celkom obyčajného človeka. Povedané s postavou Juliette Binoche z Kieslowského filmu Trois couleurs: Bleu, vidíme človeka, ktorý sa hnevá, alebo odpočíva, ktorý sa potí a ktorému sa kazia zuby.
Kniha Didiera Eribona Michel Foucault 1926-1984 (1989) je biografiou a teda nie štúdiou o Foucaultovom diele. Kniha je vzácna predovšetkým svojou dokumentárnou hodnotou. Pri zostavovaní knihy autor vychádzal z prameňov „z prvej ruky“. Na záver knihy, v poďakovaní sa nachádza celkovo 226 mien ľudí, ktorí pomohli Eribonovi cennými svedectvami a radami (nechýbajú tu také mená ako Veyne, Derrida, Deleuze, Blanchot, Dumézil, C. Lévi-Strauss, Klossowski, Bourdieu, Rabinow…). Eribonova kniha nie je v pravom zmysle slova len o jednom človeku, ale skôr príbehom spoločenstva ľudí.
Na pozadí autorovho rozprávania zreteľne rozoznávame os Foucaultovej akademickej dráhy (École normale supérieure - Uppsale, Varšava, Hamburg – Clermond-Ferrand – Tunis – Vincennes – Collège de France). Krivka príbehu však nie je lineárna, ale pulzačná, teda problémová. Kniha sa kompozične člení do troch častí, do troch krízových bodov v živote Michela Foucaulta : 1. Povojnové roky na École normale supérieure na Ulmskej ulici (Foucaultov záujem o psychológiu, práca na Dejinách šialenstva); 2. Francúzska literatúra v 60. rokoch – spor o štrukturalizmus (úspech Slov a vecí, polemika so Sartrom); 3. Prostredie krajnej ľavice po roku 1968 – Foucault na Collège de France (demonštrácie za práva väzňov, za poľskú Solidaritu, Foucaultova angažovanosť v Iránskej revolúcii, práca na Dozerať a trestať, úspech Vôli k vedeniu, následná Foucaltova tvorivá „kríza“ až do vytlačenia ostatných zväzkov Dejín sexuality).
Eribonove rozprávačské majstrovstvo (to sú tie ihlice na pletenie) sa zakladá na predstave efemérnosti času (stretnutí). Foucaultova osobnosť nadobúda celkom „ľudské“ kontúry (to je to kladivo na modly). Foucaultov portrét na začiatku štúdii je poznačený na jednej strane prílišnou ostýchavosťou, vyhľadávaním samoty a častým pokusom o samovraždu. Na druhej strane Foucault je „konfliktný typ“, nástojčivo upútava na seba pozornosť, vyvoláva napätie a hádky, uťahuje si zo svojich spolužiakov. V neskorších rokoch sa Foucault vnútorne upokojuje, dostáva sa do tvorivej pohody, ale vždy ostane „neposedným“ a „angažovaným“. Na Collège de France bude samotu pociťovať už negatívne a jeho cesty do Štátov budú naplnené hľadaním nových priateľstiev a spoločenstiev.
Ďalšie udalosti sa mihotajú ako sled fotografii: Foucaultov jaguár v Uppsale („Jeho jaguár se stal legendárním pro všechny, kdo ho v Uppsale znali. A všichni se také pamatují, že jezdil jako blázen. Dumézil si vzpomíná, jak s ním jednoho dne skončil v příkopu“ s.95), alebo Foucault v slnečnom Tunise bývajúci v hranatom bielom dome s modrými okenicami („Nic se o něm nevědělo, jen to, že má ve zvyku sedět od časného rána ve svém domě u oken obrácených k zálivu a pracovat, a že miluje život a slunce“ s.191).
Eribon venuje dostatok priestoru významným Foucaultovým polemikám ako je polemika so svojim žiakom Jacquesom Derridom (pri Dejinách šialenstva) alebo s Jeanom-Paulom Sartrom (pri Slovách a veciach). S týmito sa Foucault zmieri (Foucault intervenoval za Derridu, ktorého zatkla v Československu tajná služba za „prechovávanie narkotích“; so Sartrom sa zblíži na demonštrácii „proti rasizmu“), s inými si nemá čo veľmi povedať (prípad Ricouer v Tunise), no a s ďalšími sa zas „neformálne“ rozíde (prestane sa stýkať s Deleuzom, ale budú o sebe vedieť na diaľku, prostredníctvom svojich diel - a bol to práve Deleuze, ktorého požiadali, aby prehovoril na Foucaultovom pohrebe).
Aj keď ide o biografiu, autor sa prirodzene nevyhol vyhnúť ani krátkym, ale zato hutným a výstižným komentárom pri dôležitých Foucaultových dielach. Občas prenechá pri komentovaní hlas Foucaultovi, alebo ťažko dostupným úradným listinám.
Azda najpútavejšie je Eribonovo rozprávanie o Foucaultovom pôsobení na Collège de France a o Foucaultovej „angažovanosti“ v politických a sociálnych otázkach („Na významné osobnosti se sice policesté chrání sáhnout, ale protože se Foucault a Caude Mauriac stále znovu snaží vyrvat jim některé zadržené z rukou, dopadnou nakonec jako ostatní. Spolu s Jeanem Genetem sklidí výprask, nadávky, všichni tři jsou násilím nacpáni do antonu a odvezeni na ustředí v Beaujonu k ověření totožnosti“ s.246). Pulz Eribonovej narácie sa tu zrýchľuje, obrazy sa v nesúvislých prestrihoch prekrývajú a zároveň striedajú – udalosti sa mihotajú jedna za druhou. Keď si predstavíme auly nabité študentmi, ktorí sú zvedaví a cítia vnútorný nepokoj, diskutujú, tvoria pracovné krúžky a počúvajú rovnako nepokojného a zvedavého učiteľa, môžeme snáď len závidieť („Když vejde Foucault do arény, rychle, střemhlav jako skokan, který se vrhá do vody, musí cestou ke katedře překračovat těla; (…) Míst je tři sta, ale tlačí se tu pět set lidí. Nepropadl by ani špendlík“ s.226).
Dokument Didiera Eriborna je predovšetkým komplexným (nezarámovaným) obrazom vzťahov vo vnútri spoločenstva ľudí prostredníctvom sledovania jednej línie – a to osobnosti Michela Foucaulta. Eribonova kniha implicitne poukazuje na nepatrný detail: toto spoločenstvo vždy zaujíma skeptický postoj voči tomu, čo „sa javí“ ako prirodzené, samozrejmé, evidentné, teda voči tomu, čo je výplodom „zdravého ľudského rozumu“. Neničia ani neprevracajú, ale pohybujú sa po hranici a tak ukazujú, povedané slovami Michela Foucaulta, „že myšlení je neustálá praxe, že to je určitý způsob uvádění v chod ne-filosofie, při němž ale zůstáváme stále v její blízkosti, kde začíná existence“ (s.36).
utorok, 26. marca 2002
