.png)
Frank | Co je neostrukturalismus?
„Dusseldorfským studentům na rozloučenou a ženevským na uvítanou.“ (s.10), týmto venovaním nás nemecký filozof Manfred Frank uvádza do čítania 27. prednášok venovaných problematike neoštrukturalizmu. Kniha Co je neostrukturalismus?, vychádzajúca v preklade Miroslava Petříčka j.r., sa tak zaraďuje do širšieho kon-textu písaní o štrukturalizme a neoštrukturalizme alebo ak chcete o postštrukturalizme. Frankov text sa ocitá vedľa klasických úvodov sledujúcich líniu štruktúry (Michalovič-Minár: Úvod do štrukturalizmu a postštrukturalizmu), vedľa textov podávajúcich správu o istom časovom období iného (V. Descombes: Stejné a jiné), alebo vedľa tkanín sledujúcich zdanlivo len jednu jedinú niť uvedenej problematiky (J. Culler: On deconstruction). Aj Manferd Frank zaujíma špecifický postoj voči neoštrukturalizmu a to postoj hermeneutika, ktorý kladie neoštrukturalizmu tri problematické otázky. Svojráznou interpretáciou jednotlivých neoštrukturalistických textov (problémov), sa Manfred Frank pokúša odpovedať na stanovené otázky. Už samotný nielen metafyzický ale aj ironický titul knihy predznamenáva, že odpovede na dané problémy, či už chceme alebo nechceme, budú späté s tradíciou, na ktorej vyrástla nielen hermeneutika ale napokon aj neoštruktutalizmus: je to myslenie Západu, ktoré nás „núti“ myslieť „takto“ a nie „inak“.
Text Manfreda Franka to je predovšetkým hľadanie definície neoštrukturalizmu. Avšak hľadanie je proces a nie stav, a tak Manred Frank nachádza vždy „len“ predbežné definície neoštrukturalizmu: „Tímto označením shrnuji teoretické koncepce, jejichž počátky lze zčásti přesně datovat (tvořily předehru máje 68); tyto koncepce určily tvářnost intelektuální Francie do té míry, že o jejich autorech bylo za hranicemi ( např. v Německu) možno mluvit ve zkratce jako o nových Francouzích.“ (s.19) S touto definíciou sa Frank neuspokojuje a text delí do dvoch častí. V prvom rozsahovo kratšom celku bude i naďalej hľadať predbežnú definíciu neoštrukturalizmu. Prvý celok tvorí akýsi úvod zachádzajúci k počiatkom štrukturalizmu a teda k Saussurovi, k jeho ortodoxnému nasledovníkovi Claudeovi Lévimu-Strausseovi a prechádza k „lámaniu“ štruktúry v myšlienke ne-uzatvorenej a de-centrovanej štruktúry u Derridu, kde Manfred Frank tvrdí, že „tímto posledním důsledkem je překonán jak strukturální model Saussurova Kursu, tak transformační model, o který sa opíra Lévi-Strauss. Stojíme na půde neostrukturalizmu.“(s.69)
Druhú rozsiahlu časť začínajú tri problematické otázky, ktorých odpovede tvoria gro celej knihy: „Tři otázky adresované neostrukturalismu z perspektivy hermeneutiky: 1. Jaký je jeho vztah k fenoménu dějinnosti? Jak se staví k fenoménu subjektivity? Jak vykládá smysl a značení?.“ (s.5)
1. Odpoveď na otázku venujúcej sa „dejinnosti“ je postavená a vysvetľovaná takmer výhradne na interpretácií Foucaultových Slov a vecí (slov. prekl. 1987, 2000). Frankovú interpretáciu Slov a vecí pokladám z celej knihy za najvydarenejšiu. Oboznamuje nás nielen s kultúrnym a spoločenským kon-textom v ktorom vznikala Foucaultova kniha (polemika so Sartrom, polemika so „štrukturalizmom“, polemika s „antropológiou“), ale zaujíma aj kritický postoj, poukazuje na ruptúry foucaultovho textu (s.138), prípadne ako si Foucault sám v texte protirečí (s.141) a zisťuje, že „dějiny, jež archeologie zkoumá, nejsou dějiny kontinuity ve službě ducha zakladajíciho subjekt, nýbrž je to žada kontigentně propojených vrstev diskursů.“ (s. 170)
2. Skúmať fenomén „subjektivity“ u neoštrukturalistov, znamená pre Manfreda Franka najprv zísť k Nietzschemu a jeho vôli k moci, poukázať na Heideggerovú kritiku subjektu a napokon dostať sa k Linguistic turn ako k spoločnej základni hermeneutiky, analytickej filozofie a neoštrukturalizmu, prostredníctvom ktorého neoštrukturalizmus prekonáva subjekt klasickej filozofie. Prirodzene, Frank (hermeneutika) interpretuje Derridov text Hlas a fenomén ( Texty k dekonstrukci, 1993), na pozadí ktorého Derrida (pôvodne fenomenológ) dekonštruuje Husserlové texty (fenomenológia). Derrida tvrdí ako píše Frank, že zmysel sa utvára len v jazyku a že jazyk vytvára svoje významy diferenciáciou výrazov, čím sa táto myšlienka vzťahuje nielen na vedomie ale aj seba-vedomie (s.233). Preto sa do popredia Derridovej filozofie dostáva myšlienka diferencie, ktorá predchádza jednotu subjektu, diferencia, ktorá má byť princípom výkladu seba-vedomia: „Pokud tedy onu différance formulujeme tímto způsobem, pak se zdá být zároveň základem jednoty (určitosti) i non-identity (přesunů) významu termínů.“ (s.257) Podľa Manfreda Franka, identita a non-identita „Ja“ vedie Derridu k založeniu transcendentálnej filozofie na différance.
Po krátkom exkurze, venovanom textom Jacquesa Lacana, sa Frank dostáva vo svojej interpretácií subjektu ku kritikom a pokračovateľom Lacanovej psychoanalýzy, teda k schizoanalytikom -- Deleuzeovi a Guattarimu a k ich textom Anti-Oidipus a Tisíc plošín: „Co nás na Anti-Oidipovi zajímá především, je to, že to je symptom, a to zvláště výrazný, který ohlasem, s nímž se setkal zejména u mladých lidí, ukazuje, že jej nelze tak snadno odbýt (pokrčením ramen či smíchem) a zase se vrátit k akademickému pořádku.“ (s.306) Zaiste, mohli by sme čítať Frankovú výpoveď tak ako je napísaná alebo aj takým spôsobom, v ktorom by sa dopustil prehmatu, totiž, že sa zaujíma o túto filozofiu len preto, že sa o ňu zaujímajú iní. Naozaj, ďalej pri čítaní textu zisťujeme, že ako keby si Frank nevedel dať rady s textami Deleuza a Guattariho, neustále poukazuje na „zvrhlý“ karnevalový jazyk Anti-Oidipa a natíska sa nám dojem, akoby Frank podcenil spoločenský kon-text doby, kedy vznikala kniha Anti-Oidipus. Navyše, pri Frankovej interpretácií „rizómu“ môžeme nájsť pasáže, kde je Frankova kritika a argumentácia menej presvedčivá (s.339). Pri skúmaní otázky subjektivity Manfred Frank interpretuje aj Deleuzeovú knihu Diferencia a opakovanie, kde konštatuje: „Ale sebevědomí není vědomí o nějakém já (ať ve smyslu Je anebo Moi), nýbrž vědomí (o) vědomí, které je vědomím o něčem nevědomém (např. nějakém faktu).“ (s.371) Vidíme, že ako aj Derrida tak aj Deleuze prekonávajú klasický filozofický model subjektu a že podľa Manfreda Franka „v obouch výkladech jazyk není poslední fundament filosofování; spočívá na něčem, co mu předchází a co samo není podřízeno kategorii smyslu, nýbrž smysl teprve plodí a současně ho připravuje o jeho identitu.“ (s.373)
3. Otázka po „zmysle“ je rozvádzaná vo Frankovej knihe spočiatku v rovine teórie rečových aktov (speech acts), v známej polemike medzi Derridom a Searlom (s.385). Ďalej Manfred Frank načrtáva Deleuzeov a Guattariho model rečových aktov a pragmatiky a napokon otázku po zmysle uzatvára interpretáciou Derridovej dekonštrukcie Husserlových textov (s.394). Ako vidíme, pre Manfreda Franka je Jacques Derrida zo všetkých neoštrukturalistov najpriateľnejší, venuje mu najviac pozornosti, vlastne od začiatku tu Frank rozohráva akúsi vágnu hru. Manfred Frank ani v závere hru neopúšťa: „navrhuji tedy – a tento návrh jsem se pokusil důkladně odůvodnit v knize Das individuelle Allgemeine – číst Derridovu différance jako individualitu.“ (s.420) Táto transformácia Frankovi umožňuje porovnať Derridu so Schleiermacherom a tvrdiť, že sa zhodujú v tom „,že připisování smyslu je definitívně nerozhodnutelný výkon.“ (s.427) Frankovo priblíženie klasickej hermeneutiky a dekonštrukcie je samotným vyjadrením Frankovej hermeneutiky, hermeneutiky na hrane svojich možností: „Totéž platí o hermeneutice, která se ve jménu individuálního pokouší zachránit non-konformní, non-identické, ono diferentní, umlčené a potlačené dispozitivy moci. Tento záměr dává hermeneutice i její etiku, která ji zavazuje k zachraňování ne-všeobecného: nikoli k nivelizaci a redukci, nýbrž k diferenciaci a zmnožování smyslu; nikoli k vymycování jednotlivého a subjektivního (...).“ (s.429)
Kniha Manfreda Franka Co je neostrukturalismus? sa môže stať dobrým konfrontačným čítaním vedľa nášho čítania štrukturalistických a neoštrukturalistických textov, ktoré postupne vychádzajú aj vo vydavateľstve Kalligram. Avšak nemali by sme zabúdať, že aj napriek Frankovmu hermeneutickému kritickému posunu smerom k Derridovej dekonštrukcii (v istých vyššie spomenutých aspektoch), je to postoj interpretačný, ovplyvnený hermeneutickou tradíciou (Gadamer, Schleiermacher). Síce ako (po)gadamerovská hermeneutika tak Derridova dekonštrukcia „vychádzajú“ z kritického vyrovnania sa s fenomenológiou, ale ich ďalšie stopy sa neprekrývajú a sú navzájom nezlučiteľné: „Shoda v oblasti deskripce (to jest pokud jde o konstatováni fenoménu sémantické non-identity), která panuje mezi Derridou na jedné straně a Schleiermacherem jakož i jeho autentickými pokračovateli na straně druhé, nedosahuje ovšem až k premisám teórií, na jejichž základech jsou tyto popisy vypracovány.“ (s.430) Avšak dialóg môže pokračovať i naďalej...dialóg medzi čitateľom a textom: „Doufám, že jsem v těchto úvodních přednáškách prokázal dostatečnou hermeneutickou pŕipravenost k dialogu s neostrukturalismem.“ (s.431)
