Fulmeková, D. – Macsovszky, P. | Klebetromán

Fulmeková, D. – Macsovszky, P.: Klebetromán. Bratislava, Kalligram 2004, Počet strán 232.

Na trápnych POP vlnách FM

Autorský tandem - Denisa Fulmeková a Peter Macsovszky (ďalej FM) – zabrúsil do ľahšieho, čítavejšieho žánru populárnej literatúry a možno s uspokojením povedať, že naplnil limity žánru „do bodky“. Po dočítaní knihy, ktorú ste čítali naozaj s pôžitkom a s častými výbuchmi smiechu, - môžete ju darovať niekomu inému, pretože vás ani nenapadne, aby ste sa k románu vrátili i po druhýkrát. Tak ako je Klebetromán veľmi zábavný, tak rovnako je čitateľský zážitok z neho veľmi prchavý. Ale predsa mám z Klebetrománu zmiešané pocity...

Román pozostáva z pätnástich kapitol s otvoreným koncom. Kapitoly sa striedajú v závislosti od toho, či rozpráva hlavná postava románu Sebastián Tortúry v prvej osobe alebo rozprávač v tretej osobe a to systémom A-B-A-B....
Kniha je napísaná naozaj zručne: kde-tu jemne a ľahko, kde-tu rezko a britko, kde-tu predsa len i chatrne. Hlavným kompozično-formálnym prostriedkom sa stáva klebeta. Tak ako je príbeh vkladaný do príbehu v Dekamerone alebo Donovi Quijotovi, klebeta v Klebetrománe otvára dvere ďalšiemu príbehu („Bolo to vraj takto:“, s. 150). Klebeta sa tak stáva iba formalitou, tým podstatným je epizodický príbeh. Román potrebuje klebety len ako spúšťače pre ďalšie a ďalšie epizódy, takže text „skonzumuje“ nespočetné množstvo klebiet, čím sa motivické a epické bohatstvo klebety ako takej zreteľne vytráca (napr. sémantický potenciál „ohovárania“ alebo „osočovania“) . Klebeta neplní epickú funkciu tak ako to je napríklad v najnovšom románe Stanislava Rakúsa Nenapísaný román, nestáva sa podstatným (ba až existenciálnym) hýbateľom udalostí. Klebeta v Klebetrománe je len prostriedkom, suplementom, nie je hýbateľom udalostí, ale len slaboduchou barličkou, ktorou si FM pomáhajú, keď chcú uviesť dej príbehu o krok ďalej. Možno teda povedať, že autorská dvojica FM absolútne nevyužila motivické bohatstvo klebety, ale ani jej možné epické využitie pre samotný príbeh. Román pôsobí nakoniec ako len samoúčelný zlepenec epizód.

Za fatálnu hrúbku považujem vytvorenie postavy manželky Sebastiána Tortúryho, ktorá je v texte úplne zbytočná. Postava manželky sa nehodí k takto projektovanej postave Sebastiána, ktorého FM prezentujú viac-menej ako samostatne a slobodne žijúceho intelektuála (predstavme si Jamesa Bonda „pod chomútom“...). Záverečný dialóg medzi Sebastiánom a jeho ženou aj tak skôr vytvára dojem Sebastiánovho vnútorného dialógu medzi jeho zlým a lepším vnútorným hlasom, svedomím, v ktorom si sumarizuje doterajší život. Postava manželky, ktorej chýba akákoľvek motivácia na to, aby vôbec „bola“, je pre mňa nepochopiteľnou záhadou...

Spolu so Sebastiánom Tortúrym a jeho kamarátkou Larou Chrustakovou prenikáme do zákulisia troch priestorov: intelektuálsko-spisovateľského podhubia, smotánkového showbussinesu a do sveta ezoteriky. Domnievam sa, že ak FM v mnohých rozhovoroch a interview naznačovali, že irónia a cynizmus, ktorou zaútočili na tieto svety, sa týka aj ich samotných (sebairónia), tak musím povedať, že sa im tento zámer nijakovsky nevydaril. I keď Sebastián Tortúry existuje v týchto životoch a uvedomuje si ich jednostrannosť a z nej vyplývajúcu biedu, tak potom tento akože nadhľad sa v skutočnosti premieňa na pohŕdanie. Ak je Matkinov Polnočný denník snobská záležitosť, v ktorej si tak pekne hoveli naši snobi od literatúry, tak potom bude Klebetromán záležitosťou elitárov, malej a vybranej skupinky ľudí pohŕdajúcej väčšinou, ktorá z nejakého dôvodu nedisponuje týmto „vzácnym“ „nadhľadom“ nad vlastnými životmi a nemôžu tak uvidieť úbohosť vlastných existencií. Sebastián Tortúry je človek, ktorý akože „stojí nad vecou“ – či už v spisovateľskom alebo ezoterickom svete, dávno už prekukol jednostrannosť (a s tým ruka v ruke i predpojatosť a zaujatosť) týchto dvoch sfér a vzápätí ich znenávidel a stal sa takýmto elitárom, cynikom, ktorý ľuďmi opovrhuje.

Hlavná postava románu nemá ľudí rada a ukája sa len vlastnou sebaľútosťou. Chcem však ubezpečiť „Sebastiána Turtúryho“, že v tej kalnej a mazľavej žbrnde trčí až po uši a jeho sebaľútosť je dobrá len ak na výsmech. Mám zmiešané pocity z Klebetrománu, pretože FM s touto postavou sympatizujú a určujú ňou mierku, ako sa pozerať na život. Avšak cynizmus nás z každodenných problémov nezachráni, pretože devalvuje a pohŕda aj tým, čo je nakoniec našim srdciam blízke.

Denisa Fulmeková to raz dotiahne

"aspoň"tak ďaleko ako Jackie Collins.... :)

Tvrdím, že Klebetromán je zábavný román, pretože ostrovtipnou britvou vyrezáva figúrky z každodenného života a predvádza ich citovú vyprahlosť a existenciálnu prázdnotu. Zároveň však tvrdím, že to ako to robí - prostredníctvom neumiernenej cynickej bezbrehosti - , elitársky znehodnocuje aj to, čo môže byť pre väčšinu ľudí neoddeliteľnou súčasťou ich životov. Poukazovať na banality, že sú banalitami mi pripadá prinajmenšom trápne. Moje zmiešané pocity sú tak výsledok súhry zábavy, nechutnosti a trápnosti z prečítaného textu. Ak mali FM snahu prezentovať odborný diletantizmus, ľudskú hlúposť a etickú bezbrehosť, tak to urobili naozaj dôkladne – aj vlastnou tvorbou.

Tvrdím, že Klebetromán je text, na ktorý sa podobne ako na Polnočný denník veľmi rýchlo zabudne a to je len dobre...

pre OS