.png)
Matkin | Polnočný denník
V tomto texte chcem sformulovať len pár výhrad z toho ohromného množstva, ktoré mi prebleskovali v mysli počas uplynulého roka.
Moje poznámky sa týkajú knihy Maxima E. Matkina Polnočný denník, ale i čitateľského publika na Slovensku. Matkin nám ukázal, ako sa tie isté slová, avšak už „vytlačené na papieri“ môžu zmeniť na podvod, a čitateľské publikum nám zas predviedlo po vyjdení Matkinovej knihy, ako sa slovenský intelektuál zmení na malomeštiaka, či snoba, plne pritakávajúc klamstvám na stránkach spomenutej „publikácie“.
"Môj komentár" si uvedomuje, že je len jedným z mnohých a aj preto si nenárokuje postihnúť „pravdu“ alebo „podstatu“. Nechcem písať spôsobom, že „tak je to s Matkinom v skutočnosti“, ale skôr „tak to by to mohlo byť s Matkinom“. Môj pohľad je aj preto selektívny. Chcem, aby moje písanie tvorilo opozíciu voči mase afirmatívnych pritakávačov, ktorí svojimi oslavnými článkami nenapísali o knihe Polnočný denník doslova „nič“ (napr. naposledy v konfrontáciách Miroslava Valová a Mima H. Matkina, in: Romboid, č. 1, 2003, s.34-s.36).
1. Matkinov Polnočný denník: Matkinove poviedky sa prvýkrát objavili na internetových stránkach inZine.sk. Príbehy naozaj spomalili aspoň na chvíľku kdejakého skúseného netového surfera. Texty priam lahodili žízniacej duši internetového čitateľa a spestrili tak inak fádne slovenské internetove spoločenstvo. Matkinove „výjavy zo života“ boli plne v súlade s požiadavkami „žánru“ internetu. Príhody boli napísané odľahčeným a lineárnym štýlom, s rýchlym spádom deja smerujúc k záveru, s prehupovaním sa zo situácie do situácie a nechýbala im predovšetkým flexibilita a dynamika „internetového slova“. V rovnakej miere príbehom nechýbala ani efemérnosť a chimérickosť netovej blikajúcej litery. Poviedky potom vyšli knižne.
Už záložka knihy forsíruje intenciu, s ktorou by sme mali vnímať Matkinove príbehy: „Nikto nevie, čím sa vlastne živí, ale keď píše, je to hlavne o depresiách, o zmysle života, o láske a o sexe. Hlavne o sexe“. Teda tajomný autor píšuci hlavne o sexe. Matkin v úvode knihy dodáva: „Som sám a môžeme chodiť, piť, zoznamovať sa a počúvať všetky tie múdrosti, sprostosti, klebety a historky, čo okolo seba trúsia ľudia v noci. Nemusím nič vysvetľovať, za nič sa ospravedlňovať. Žiadne plány do budúcnosti, len zber zážitkov. Ak sa vám to zdá trápne, nečítajte ďalej“ (s. 6). Kniha (ako celok) by tak mala byť hlavne o sexe a akýmsi Matkinom pretlmočeným záznamom slov ľudí, ktorí vstupujú do jeho sveta „každodenných dobrodružstiev“, takže sa zároveň vzdáva akejkoľvek zodpovednosti za vlastné písanie (záver citátu pozostáva zo „siláckeho gesta“, ktoré je ambivalentne ako „úprimné“, tak aj hlúpe). „V skutočnosti“ však Matkinova kniha nie je opisom sexuálnych scén. „Autor“ nevenuje sexu nadmerné množstvo riadkov ako iným životným obrazom. Aj keď sa nás rozprávač príbehov snaží nepriamo upozorniť (s.10; s. 135), že jeho texty nie sú „o bytí“, „o zmysle života“, neprinášajú „posolstvo“ ani nijaké „univerzálne formulky“, ale sú len vraj záznamom múdrostí, klebiet a sprostostí, tak sa mu to nijako nedarí: Matkinovo písanie nie je o ničom inom, ako len „o bytí“ a premýšľaní nad „zmyslom života“. Avšak trápnosť Matkinových príbehov vychádza z toho, že jeho opis každodenných útrap, zmechanizovaného a šedého života bez lásky nám predstavuje cez svoj internetovský efemérny a jednorozmerný štýl, takže záznam udalostí, pointy príbehov, alebo riešenia problémov získavajú sladkastý nádych seriálu Beverly Hills 902 10. Nie žeby sa nenašlo už dosť autorov, ktorí by nám neosvetlili všetku biedu modernej spoločnosti v jej každodennom živote (aká veľká nuda nás asi môže sprevádzať pri sledovaní beztvarého života Leopolda Blooma), avšak na rozdiel od Matkina im nechýbala práca s textom (to, čo ruskí formalisti nazývali „literárnosť“). Matkin-rozprávač preberá „jazyk ulice“ a zároveň je „záznamníkom“ klebiet, múdrostí a sprostostí – zaoberá sa zberom zážitkov. Matkin nemá nakoniec svoj vlastný jedinečný štýl, pretože v jeho rozprávaní nachádzame štýly všetkých ostatných a vďaka tomu sa môže s Matkinom-rozprávačom identifikovať každý jeden čitateľ. A z toho vychádza môj „záver“:
V každom z nás je trošku z Matkina, takže „skutočného“ Matkina niet, my všetci ho vytvárame, naše „reči, klebety, múdrosti a sprostosti“. Sám neviem „čo je umenie a literatúra“, ale tuším, že to asi nebude záznam ani zber zážitkov ako nám ho predvádza cez svoj priamočiary (akože „úprimný“) a žurnalistický štýl (z akcie do akcie; z podniku do podniku; z flámu do flámu) samotný „analytik“ Matkin („Vo vzťahoch v zásade existujú dve základné sily, ktoré veci posúvajú vpred. Teda aspoň u mužov je to vo fáze akútnej zamilovanosti TÚŽBA MAŤ vytúžený objekt na dosah, k dispozícii, na očiach, v posteli (...)“ s. 47).
Matkin-rozprávač je klamár, ale nie v tom ecovskom zmysle slova: je skvelým ideológom a jeho ideologický text je naozaj bez chyby. Nemáme mu čo vyčítať. Ale možno že je len maskou, pretvárkou dnešného intelektuála, ktorý sa tvári, že „je obyčajný človek“ so „zdravým rozumom“ a s „obyčajnými problémami“ (obyčajnejšie problémy ako Matkin hádam nikto nemá). Jeho „zdravý sedliacky rozum“ spočíva v tom, že „nemudruje“ len „o zmysle života“ a nie je skostnatený filozof hovoriaci univerzálne formulky, ale je aj „celkom“ „obyčajný“ človek, ktorý si zájde do hypermarketu a pozerá MTV. Všetko by bolo v „poriadku“, len keby to nakoniec nevyznelo tak, že Matkinovo písanie je len predsa „o zmysle života“, avšak napísané hladkým a trápnym štýlom à la James Bond – „Pozdravy z každodenného života“.
2. Čitateľské publikom: naozaj len krátky exkurz do snobstva a malomeštiactva slovenského intelektuála, ktorý siahol po knihe „Polnočný denník“.
Prvý „závažný“ problém sa „nám“ postavil do cesty už skôr, ale knižne ešte viac vystupňoval naliehavosť otázky – „KTO JE MATKIN?“. Borušovičová, alebo Pišťanek, či Hvorecký, alebo všetci dokopy? Druhý fakt, ktorý „sme“ mohli oceniť, my čitatelia, je takzvaný Matkinov „vynikajúci“ / „vtipný“ / „odľahčený“ / „ľahký“ / „štýl“ (pozri jedinú otázky Juraja Hegera Matkinovi, RAK, č. 7-8, 2002). Konečne tu máme niekoho, KOMU „rozumieme“, ba má rovnaké problémy (možno i zážitky) ako my. Ba zisťujeme, že práve Matkin je ten, kto NÁM rozumie, hlavne „tejto dobe“ (Miroslava Valová píše: „A celkom ,cool´ môžeme konštatovať aj to, že nám vydaním Polnočného denníka vošiel do literatúry ,moderný typ charakterovej postavy zo života´“, s. 36). Matkin sa stáva našim „psychoanalytikom“ a tak prostredníctvom jeho knihy si môže dnes slovenský intelektuál naplno a nahlas priznať, že nie je tým skostnateným a zvädnutým literátom, či zaostalým a konzervatívnym filozofom, ale je „pravda“, že i keď číta Wittgensteina ako Matkin, rovnako má rád peniaze, sex, večierky a hypermarkety. Pán „doktor“ Matkin nám ponúka recept ľahkej identifikácie (pozri zadnú obálku knihy s e-mailami Matkinových fanúšikov: „Prebúdzaš vo mne pochované nádeje a to sa len tak neodpúšťa .. ach! koľko prebudených nádejí a snov, hmmm... Maxim je malý čarodejník...“), po čase sa vytvárajú aj malé diskusné skupiny a kto nečítal „doktorovu príručku“, ten je vyradený z hry (teda z „diskurzu“).
Prekáža mi, že čitateľské publikum chce nájsť v Matkinovej knihe viac, ako tam v skutočnosti „je“. Polnočnému denníku podsúva svoje vlastné očakávania a čitateľské túžby. Prekáža mi to masové pachtenie sa za identifikáciu Matkina, ktoré tak náramne krásne zas odhaľuje čitateľskú túžbu identifikovať sa so „svojim autorom“ – MAJSTROM. Neprekáža mi, že vám, afirmatívnym pritakávačom sa Matkinova kniha páči, ale prekáža mi, keď nám ostatným chcete nahovoriť, že Matkin „je čosi viac ako brakovou literatúrou“.
Tvrdím, že Matkinova kniha môže byť naozaj skvelou „zábavou“, ale zároveň tvrdím, že ničím viac však nemôže ani byť. „ČÍTAŤ MATKINA“ sa stalo povinnosťou slovenského intelektuála – dnes už snoba a malomeštiaka. Pacient sa rovnako pretvaruje ako jeho doktor. „Slovenský intelektuál“ postihnutý polnočným denníkom rovnako stráca črty mnohotvárnosti ako jeho „tvorca“, - Matkin. Čitateľ sa stáva v tomto prípade naratívnou schémou, ktorú treba len vyplniť – tak ako sa robí dobrá reklama. Môžete sa ma spýtať: „O akom slovenskom intelektuálovi hovoríte? povedzte aspoň jedno meno, tvár! ukážte prstom“ – a ja viem, že by sa vám to páčilo, keby som odpovedal. Avšak nie z nedostatku argumentov, ale pre vaše dobro odpovedať nebudem. Dotklo by sa vás to...
18/3/2003
