.png)
Horváth | Antikvariát
Tomáš Horváth: Antikvariát K.K. Bagala, Levice 2004. Počet strán 171. Ilustrácie Milan Prekop.
Je to už viac ako desať rokov, čo Tomáš Horváth debutoval zbierkou poviedok Akozmia v roku 1992. Jeho tvorba sa kvantitatívne rozrástla o ďalších päť kníh, autorský rukopis sa v podstate „ustálil“ už dávno, nuž nebolo by od veci „zamyslieť“ sa aj nad perspektívami autorovej tvorby. Poetikou predchádzajúcich Horváthových diel som sa zaoberal obšírne už inde (Romboid 3/2002 a hlavne Aluze 1/2003 – pozri www.aluze.cz). Pri príležitosti vydania najnovšej autorovej knihy Antikvariát sa pokúsim skôr o kritické poznámky.
Tvrdím, že ak by sa zostavoval kánon súčasnej slovenskej literatúry 90. rokov a mali by sme uvažovať o mieste Horváthovej tvorby v nej, jedine druhá autorova zbierka poviedok Niekoľko náhlych konfigurácií (1997) je natoľko silná, že by si mohla vynútiť miestenku v spolku vyvolených. Práve táto kniha vniesla do slovenskej prózy 90. rokov myšlienku, že text je aj priestor na hru. Ironickým jazykom, využitím a zneužitím moderných kontextových postupov, autor s odstupom a „do bodky“ napĺňa konvencie toho ktorého žánru, zachádza až do krajnosti, čím žáner parafrázuje a zároveň satirizuje. Intertextuálne a intratextuálne textové hry sa menia na absurdnú grotesku, v ktorej vyniká predovšetkým autorova štylistická ekvilibristika.
Je to už viac ako desať rokov, čo Tomáš Horváth debutoval zbierkou poviedok Akozmia v roku 1992. Jeho tvorba sa kvantitatívne rozrástla o ďalších päť kníh, autorský rukopis sa v podstate „ustálil“ už dávno, nuž nebolo by od veci „zamyslieť“ sa aj nad perspektívami autorovej tvorby. Poetikou predchádzajúcich Horváthových diel som sa zaoberal obšírne už inde (Romboid 3/2002 a hlavne Aluze 1/2003 – pozri www.aluze.cz). Pri príležitosti vydania najnovšej autorovej knihy Antikvariát sa pokúsim skôr o kritické poznámky.
Tvrdím, že ak by sa zostavoval kánon súčasnej slovenskej literatúry 90. rokov a mali by sme uvažovať o mieste Horváthovej tvorby v nej, jedine druhá autorova zbierka poviedok Niekoľko náhlych konfigurácií (1997) je natoľko silná, že by si mohla vynútiť miestenku v spolku vyvolených. Práve táto kniha vniesla do slovenskej prózy 90. rokov myšlienku, že text je aj priestor na hru. Ironickým jazykom, využitím a zneužitím moderných kontextových postupov, autor s odstupom a „do bodky“ napĺňa konvencie toho ktorého žánru, zachádza až do krajnosti, čím žáner parafrázuje a zároveň satirizuje. Intertextuálne a intratextuálne textové hry sa menia na absurdnú grotesku, v ktorej vyniká predovšetkým autorova štylistická ekvilibristika.
Nasledujúce autorove knihy (Vražda marionet 1999; Zverstvo 2000; Divák 2002) sú len prevarovaním stokrát už prevarenej vody, mletím mäsa už skôr premeneného na kašu, dýchaním sterilného vzduchu recyklovaného pokazenou klimatizáciou. Tvrdím, že v tomto smere je Antikvariát najslabšou autorovou knihou, výberom z toho najnevýbehovejšieho. A prečo? Ak by ste ma teraz upodozrievali, že narábam s literárnokritickým klišé, že totiž „hľadám autorov posun v tvorbe“, „progres“ alebo niečo podobné, tak by ste mali možno pravdu. V skutočnosti to, čo mi dovoľuje povedať, že Horváthová posledná zbierka poviedok je najslabšia spomedzi jeho kníh, je moje sklamané čitateľské očakávanie.
Ako kritik som sa dostal týmto do nezávideniahodnej paradoxne situácie, veď pri inej príležitosti som napísal: „Literárni kritici odchádzajú sklamaní, pretože ,nevidia´ v ,ďalšom´ Horváthovom ,spise´ nič ,nové´. Namiesto tohto vývinového hľadiska by sme mali skôr uprednostniť hľadisko transformačné. Novela Divák je tak transformáciou problémov, naratívnych stratégií Horváthových predchádzajúcich prác - bez toho, aby sme hľadeli na jeho diela ako na postupne sa vyvíjajúci rad.“ Hľadačov „konzistentných postojov“ odkazujem na politiku. Literárny kritik, ktorý ostáva v zajatí svojich predchádzajúcich tvrdení, ktorý svoje postoje „neprehodnocuje“, nestavia vlastné názory do rozličných kontextov - je nám málo platný a užitočný, pretože inak sa kritika stáva len „budovaním precíznych systémov“, ktoré však majú málo čo spoločné so „skutočnosťou“. Tu sa pohľad na literárne dielo ľahko deformuje, pretože ak náhodou nepasuje do a priori pripraveného „chlievika“ systému, „konzistentný kritik“ spraví všetko možné (okyptiť, osekať...), len aby bol systém uchovaný a tvrdenia zosúladené.
Podobne je i zbierka poviedok Antikvariát transformáciou autorovho rukopisu a ako už titul knihy predznamenáva, ten sa osobitým spôsobom „premieta“ do vyhranených typových a dobových žánrov. Klasická detektívka v poviedkach Struny a Záhada časových štruktúr ako ju ešte nepoznáme; Scifi Vo veľkom transcendentálnom krematóriu; kontúry slovenského naturizmu načrtnuté v texte Osídla; gogoľovský komicko-groteskný „realizmus“ v poviedke Podvojnícka zámena. Zámená; alebo slovenský realizmus Vajanského „odrody“ v Udalostiach. Horváth excelentným spôsobom napĺňa požiadavky toho ktorého žánru a zároveň prekračuje jeho hranice ironickým odstupom, ktorý je dôsledkom samotnej podstaty „parafrázovania“. Ako kritik nemôžem textom vyčítať takmer „nič“, sú napísané naozaj obratne až sa mi na jazyk „derie“ slovo „dokonale“. Ale...
Predsa len sa mi lepí na podnebie floskula v podobe pofidérneho „ale“. Na Horváthovej imaginárnej šľahačkovej torte chýba na vrchu povesná „čerešnička“. Autorove poviedky sú „dokonalé“, ale čitateľský zážitok sa nám tu akosi nedostáva. Jediný, kto sa zabáva textovými hrami, je snáď len jeho autor, v lepšom prípade rozprávač. Horváth si egoisticky buduje svoj vlastný svet na pieskovisku, na ktorom stavia obdivuhodné stavby a sochy, avšak nás do pieskoviska skrátka nevspustí i keď máme potrebné lopatky, vedierka i formičky. Nezostáva nám nič iné, ako sa len prizerať; prizerať sa na solitérsku exhibíciu autora, v lepšom prípade rozprávača.
Horváth svojimi dokonalými textami dokonale vyautoval čitateľa, z hry spravil sterilnú „one man show“. Možno by to nestálo ani za reč, ale keď autor takto „múti vodu“ už svojou treťou knihou v rade, hodno sa pýtať po príčinách toho, prečo si nepripadám ako hráč pohrúžený do hry.
Horváthovi síce nechýba odstup a ironického vedomie toho, že sa stáva svojim písaním súčasťou „literárneho stroja“, „literárnokritického cirkusu“ a „literárnohistorického panoptika“ so všetkými následkami z toho vyplývajúcimi. Avšak Horváthovi predsa len chýba odstup pri tvorbe svojho „literárneho lunaparku“ à la Antikvariát. V tomto svete je jeho pozícia egoisticky sebestredná. Autorove texty sú perfekcionalistické produkty, ktoré však nefungujú, pretože v tomto „lunaparku“ nie je miesto pre „návštevníkov“.
Práve okolo čitateľa „by sa mal“ „svet“ poviedky alebo románu otáčať. Texty, ktoré nefungujú, ktoré nik nečíta, pretože tu nik neráta s potenciálnym čitateľom, sa jednoducho vytratia do zabudnutia. Zbierka poviedok Antikvarát je v takto načrtnutom kontexte najslabším Horváthovým počinom, pretože najviac zviditeľňuje autorovu básnickú impotenciu.
Problém s Horváthovými textami teraz už nie je, či sa na ne pozerať z vývinového alebo transformačného hľadiska. Ako som naznačil, na jednom konci, „na začiatku“, pri autorovi a jeho tvorbe všetko vyzerá OK ba až „bezchybne“, avšak na druhom konci komunikačného kanála, pri čitateľovi a recepcii to značne šumí. Z pohľadu recepcie vravím, že autorove poviedky sú remeselnícky zručne opracované produkty. A to je všetko. Nechcem skĺzavať do metafyzických úvah, ale cítim, že to rozhodne nestačí. Nestačí to čitateľovi. Jedným z dôvodov, ktorý som sa tu po celý čas snažil vyargumentovať je, že autor svojou ironickou sebastrednosťou ruší nepísanú dohodu s čitateľom, že i on má podiel na tvorbe textu. Horváth sa však stáva exhibionisticky víťazoslávnym a všadeprítomným manipulátorom v rámci univerza, ktoré si sám zostrojil. Ak to pri Niekoľkých náhlych konfiguráciách pôsobilo efektne, ba až originálne a inovačne, tak potom pri Antikvariáte to pôsobí až značne trápne. Povedané spolu s postavou autorovej prózy, Horváth „prečúral“ nielen čitateľa, ale nakoniec i sám seba a preto nie je od veci sa v duchu rečnícky spýtať, či to stálo za to...
Ak má Horváth nejaký početný zástup, tak to nie je rozhodne zástup spokojných čitateľov, ale nesmelo aplaudujúcich akademických divákov. Autor, v lepšom prípade jeho rozprávač, sa stal obeťou svojho vlastného písania, pretože jeho sebestredné ironické romanticko-postmoderné „Ja“ nie je schopné prekročiť vlastný tieň; tieň osvedčenej a dokonalej naratívnej techniky, ktorá však „zabíja čitateľa“ a s ním i silnú literatúru.
Horváthová neschopnosť prekročiť vlastný tieň doterajšej tvorby pôsobí v tomto zmysle až skrušujúco tragicky.
5.12.2004, Praha pre OS
Ako kritik som sa dostal týmto do nezávideniahodnej paradoxne situácie, veď pri inej príležitosti som napísal: „Literárni kritici odchádzajú sklamaní, pretože ,nevidia´ v ,ďalšom´ Horváthovom ,spise´ nič ,nové´. Namiesto tohto vývinového hľadiska by sme mali skôr uprednostniť hľadisko transformačné. Novela Divák je tak transformáciou problémov, naratívnych stratégií Horváthových predchádzajúcich prác - bez toho, aby sme hľadeli na jeho diela ako na postupne sa vyvíjajúci rad.“ Hľadačov „konzistentných postojov“ odkazujem na politiku. Literárny kritik, ktorý ostáva v zajatí svojich predchádzajúcich tvrdení, ktorý svoje postoje „neprehodnocuje“, nestavia vlastné názory do rozličných kontextov - je nám málo platný a užitočný, pretože inak sa kritika stáva len „budovaním precíznych systémov“, ktoré však majú málo čo spoločné so „skutočnosťou“. Tu sa pohľad na literárne dielo ľahko deformuje, pretože ak náhodou nepasuje do a priori pripraveného „chlievika“ systému, „konzistentný kritik“ spraví všetko možné (okyptiť, osekať...), len aby bol systém uchovaný a tvrdenia zosúladené.
Podobne je i zbierka poviedok Antikvariát transformáciou autorovho rukopisu a ako už titul knihy predznamenáva, ten sa osobitým spôsobom „premieta“ do vyhranených typových a dobových žánrov. Klasická detektívka v poviedkach Struny a Záhada časových štruktúr ako ju ešte nepoznáme; Scifi Vo veľkom transcendentálnom krematóriu; kontúry slovenského naturizmu načrtnuté v texte Osídla; gogoľovský komicko-groteskný „realizmus“ v poviedke Podvojnícka zámena. Zámená; alebo slovenský realizmus Vajanského „odrody“ v Udalostiach. Horváth excelentným spôsobom napĺňa požiadavky toho ktorého žánru a zároveň prekračuje jeho hranice ironickým odstupom, ktorý je dôsledkom samotnej podstaty „parafrázovania“. Ako kritik nemôžem textom vyčítať takmer „nič“, sú napísané naozaj obratne až sa mi na jazyk „derie“ slovo „dokonale“. Ale...
Predsa len sa mi lepí na podnebie floskula v podobe pofidérneho „ale“. Na Horváthovej imaginárnej šľahačkovej torte chýba na vrchu povesná „čerešnička“. Autorove poviedky sú „dokonalé“, ale čitateľský zážitok sa nám tu akosi nedostáva. Jediný, kto sa zabáva textovými hrami, je snáď len jeho autor, v lepšom prípade rozprávač. Horváth si egoisticky buduje svoj vlastný svet na pieskovisku, na ktorom stavia obdivuhodné stavby a sochy, avšak nás do pieskoviska skrátka nevspustí i keď máme potrebné lopatky, vedierka i formičky. Nezostáva nám nič iné, ako sa len prizerať; prizerať sa na solitérsku exhibíciu autora, v lepšom prípade rozprávača.
Horváth svojimi dokonalými textami dokonale vyautoval čitateľa, z hry spravil sterilnú „one man show“. Možno by to nestálo ani za reč, ale keď autor takto „múti vodu“ už svojou treťou knihou v rade, hodno sa pýtať po príčinách toho, prečo si nepripadám ako hráč pohrúžený do hry.
Horváthovi síce nechýba odstup a ironického vedomie toho, že sa stáva svojim písaním súčasťou „literárneho stroja“, „literárnokritického cirkusu“ a „literárnohistorického panoptika“ so všetkými následkami z toho vyplývajúcimi. Avšak Horváthovi predsa len chýba odstup pri tvorbe svojho „literárneho lunaparku“ à la Antikvariát. V tomto svete je jeho pozícia egoisticky sebestredná. Autorove texty sú perfekcionalistické produkty, ktoré však nefungujú, pretože v tomto „lunaparku“ nie je miesto pre „návštevníkov“.
Práve okolo čitateľa „by sa mal“ „svet“ poviedky alebo románu otáčať. Texty, ktoré nefungujú, ktoré nik nečíta, pretože tu nik neráta s potenciálnym čitateľom, sa jednoducho vytratia do zabudnutia. Zbierka poviedok Antikvarát je v takto načrtnutom kontexte najslabším Horváthovým počinom, pretože najviac zviditeľňuje autorovu básnickú impotenciu.
Problém s Horváthovými textami teraz už nie je, či sa na ne pozerať z vývinového alebo transformačného hľadiska. Ako som naznačil, na jednom konci, „na začiatku“, pri autorovi a jeho tvorbe všetko vyzerá OK ba až „bezchybne“, avšak na druhom konci komunikačného kanála, pri čitateľovi a recepcii to značne šumí. Z pohľadu recepcie vravím, že autorove poviedky sú remeselnícky zručne opracované produkty. A to je všetko. Nechcem skĺzavať do metafyzických úvah, ale cítim, že to rozhodne nestačí. Nestačí to čitateľovi. Jedným z dôvodov, ktorý som sa tu po celý čas snažil vyargumentovať je, že autor svojou ironickou sebastrednosťou ruší nepísanú dohodu s čitateľom, že i on má podiel na tvorbe textu. Horváth sa však stáva exhibionisticky víťazoslávnym a všadeprítomným manipulátorom v rámci univerza, ktoré si sám zostrojil. Ak to pri Niekoľkých náhlych konfiguráciách pôsobilo efektne, ba až originálne a inovačne, tak potom pri Antikvariáte to pôsobí až značne trápne. Povedané spolu s postavou autorovej prózy, Horváth „prečúral“ nielen čitateľa, ale nakoniec i sám seba a preto nie je od veci sa v duchu rečnícky spýtať, či to stálo za to...
Ak má Horváth nejaký početný zástup, tak to nie je rozhodne zástup spokojných čitateľov, ale nesmelo aplaudujúcich akademických divákov. Autor, v lepšom prípade jeho rozprávač, sa stal obeťou svojho vlastného písania, pretože jeho sebestredné ironické romanticko-postmoderné „Ja“ nie je schopné prekročiť vlastný tieň; tieň osvedčenej a dokonalej naratívnej techniky, ktorá však „zabíja čitateľa“ a s ním i silnú literatúru.
Horváthová neschopnosť prekročiť vlastný tieň doterajšej tvorby pôsobí v tomto zmysle až skrušujúco tragicky.
5.12.2004, Praha pre OS
