Balla | Leptokaria

K PERMANENTNEJ CESTE KU KOLAPSU?
(VITALOGY1)

Budem čítať Ballovu zbierku poviedok Leptokaria. Mojim zámerom bude vystopovať motívy a pojmy, ktoré by nás doviedli k de-socializovanému telu. Zároveň sa pokúsim „revidovať“ môj postoj k Ballovým textom a vydať reedíciu „pojmov“, ktoré som si už vytvoril inde2. Touto inventúrou „pojmov“ nás budú sprevádzať aj štúdie/kritiky Eleonóry Krčméryovej3 a Dereka Rebra4.

DOM, BYT, IZBA: zvyčajne („normálne“) predstavuje pre nás priestor, v ktorom sa uskutočňuje každodenná (aj v zmysle „rutinná“) ekonomika života. Štyri steny, jedna sklená, plus nábytok a „iné veci“, ktoré opozeranosťou pre nás vybledli sú zároveň intímnym domovom a útočiskom po príchode z práce. Domov u Ballu môžeme chápať v dvoch rôznych významoch (1. Vnútro, vedomie; 2. Dom, izba); tie však splývajú v nediferencovateľnú masu. Ballov protagonista vníma „to (svoje) vnútro“ v niekoľkých postupných krokoch, ktoré sa napokon zmenia na prešľapovanie na mieste – ako tanec včely (rituál), ktorá sa chce vymaniť spod područia inštinktu. Ballov protagonista sa radikálne vymedzuje voči „tým druhým“ (Krčméryová, s.41). Postava odmieta domov ako inštitúciu „istoty“, „základu“ (rodičia), „bezpečia“. Takýto domov nie je preň „skutočným domovom“ (s.9): „zotrvávať doma i naďalej, je vylúčené“ (s.12). Zároveň sa postave vnucujú pochybnosti („Nemusím odchádzať z domu. Bolo by to zbytočné“ s.66; Šiel by som von, preč z domu, ale dá sa to? Dá sa odísť? s.57). Pochybnosti sú namieste, ako hovoríme o domove v oboch významoch („lebo nemám kam odísť“ s.26). Napokon, akoby sme sa vracali späť: postava túži po prázdnote („pre plodivú silu“ s.37), po tichu. Pivnica (hĺbka) je jej azyl, nad ktorou je izba rodiča (s.30), rovnaký je priestor pod hladinou, „lebo pod ňou je svet: jeho energia, pohyb, udalosti, pestrofarebné, oslepujúce svetlá…“ (s.35) Ale aj púšť (s.44), či porast letnej trávy, šuchot stebiel (s.96) v horizontálnom smere predstavujú preň domovy bez „infekcie“ a čosi ne-miestne (v oboch významoch) – teda je to živel (chaos). Domnievam sa, že Ballova monadicky uzavretá postava (Krčméryova, s.413) má tendenciu, snahu, túžbu, otvoriť sa, nájsť okná (avšak monáda je bez okien). Oproti stabilnému domovu-inštitúcii postava vymedzuje svoj domov, vedomie ne-miestne, paradoxne (pod hladinou): „Zakuklím sa do veľavýznamnej odmlky“ s.16. Domovom Ballovho protagonistu je odmlka, pauza (ticho), medzera – čosi ne-mieste, labilné, čo sa vymyká „normálnemu miestu“. „Celý život je jedna nesmierna katastrofa, rozvlnená, neistá v kontúrach, labilná v objektoch, nechutne ,šťavnatá´“ (s.162) - Ballove ne-miesto sa diferencuje voči norme; je to permanentná kríza v pohybe.

ÚTEK, ÚNIK, POHYB: aj tu sa Ballov protagonista vyhraňuje voči „tým druhým“. „Tým druhým“ nechýba TELOS („…ako len idú cieľavedome“ s.27), prípadne pohyb „tých druhých“ je paradoxne „statický“, pretože sa uskutočňuje v pretrvávajúcich väzbách („vždy sa do toho priplietli nejaké trvalé väzby, ktoré tá, či oná žena nijakovsky nechcela prerušiť, nechcela sa vzdať toho, čo po celý predošlý život budovala“ s.47). Budovanie väzieb je doslova budovaním „domu“, základu, ktorý spoločnosť berie za samozrejmé, prirodzené, „normálne“. Ballova postava sa aj tu vymedzuje, ale nie je to také jednoduché – vytrhnúť sa z pevných väzieb. Aj keď postava má zbalené kufre na cestu (s.54) a potrebu niekam urýchlene vypadnúť (s.55), aj tak sa jej zmocňujú pochybnosti. Pozerá sa na vlastný útek podozrievavo, problematicky: „Nádeje na únik niet. Pretože kam? A ako?“ (s.115); únik pokladá za frašku o nádeji na únik (s.139). Nakoniec protagonista volí pohyb: permanentný útek - to už nie je útek, to už nemá cieľ – je to len pohyb. Závratným tempom (s.13), bez istôt, bez pevných tvarov (s.57), pôda (základ) sa odsúva spod nôh (s.16). Permanentný pohyb nemá TELOS – ako som už spomínal, je to permanentná kríza v pohybe „smerujúca“ ku kolapsu (s.138), ku katastrofe. Pohyb postavy, hrdinu (Rebro) jeho vlastnými slovami: „Každý môj krok do sveta bude iba plynutím, plynutím okolo, zachovávaním dištancie“ s.42, t.j. pohyb odstupu, medzery voči cieľu a ustrnutiu. Je to zreteľný pohyb na hrane spoločnosti.

NUDA : ZVYK: ne-miesto a permanentný útek sa prejavujú stavmi únavy (s.51; s.109), vyčerpanosti (s.9), malátnosti (s.148), nudy (s.150). Neprestajný pohyb je u Ballu procesom, kde sa všetko donekonečna opakuje (s.38; s.67), a tým pádom je si všetko podobné (s.86; s.151). Pojem NUDA sa pokúsim „zrevidovať“ od predošlých úvah (Hudymač 2001, 2002). Ak budem písať o nude, tak v dvoch súvislostiach, kontextoch: 1. nuda ako prvok v Ballovom fiktívnom svete; 2. nuda na úrovni percepcie Ballovho fiktívneho sveta. Teraz sa pristavím pri prvej súvislosti a druhý kontext si odložím na neskôr. Nuda ako prvok v Ballovom fiktívnom svete stráca obvyklú príznakovosť a stáva sa bezpríznakovou, bežnou, „normálnou“: „To, čo je v textoch väčšiny autorov príznakové (zdeformované), je u Ballu naopak bezpríznakové, neutrálne“ (Rebro, s.77). Ballov protagonista príbehu nevníma nudu ako symptóm choroby, ktorý treba liečiť, ale na ktorý si treba zvyknúť: „Nuda už ho neubíja, zvykol si“ (s. 85). ROZHOVOR: sa vedie v intencii predchádzajúceho pojmu, nudy. Rozhovor s „tým druhým“ je fádny , nudný, a maskovaný (s.6). Rozhovor tak isto kráča v stopách odstupu, medzery a pauzy (koktania): nedarí sa ho nadviazať (s.156), prípadne „sa mlčí“ (s.7) či príliš „sa tára“ (s.142) alebo príliš „sa nepočúva“ (s.107). Dôsledky takýchto rozhovorov sú u Ballu príznačné: postava v rozhovore s „tým druhým“ zaspí (s.104), nedokáže počúvať a nieto ešte odpovedať („Ja neviem odpovedať, vysvetľovať, všetko mi je záhadou“ s.158). Rozhovor je médium spoločnosti; pre Ballovu postavu stráca svoju „obvyklú“ funkčnosť a táto dis-funkcia sa stáva funkciu („normou“).

KU KOLAPSU?: teraz sa vrátim k druhému kontextu pojmu nuda na úrovni percepcie Ballovho fiktívneho sveta. Ballove postavy sú natoľko vztiahnuté k permanentnej kríze, že toto napätie nie je únosné, respektíve, je neustále predlžované. Protagonisti nedokážu vypnúť aspoň na chvíľku svoje myslenie, neustále sa zaoberajú sebou samými. Obraz Ballovho fiktívneho sveta je na úrovni percepcie deformovaný, teda je v protiklade s prvým pojmom nudy, ktorý je v Ballovom fiktívnom svete bezpríznakový. Nemyslím si, že by bolo možné bezpríznakovosť nudy Ballovho fiktívneho sveta „prepísať“ do rovinu percepcie, tak ako to tvrdí Derek Rebro (ale jeho názor je úplne legitímny, jedným z možných): „Absurdný a snový svet [ale aj nuda ako píše ďalej autor, pozn., M. H.] (…) je tak pre čitateľa po prečítaní viacerých poviedok natoľko prediktabilný, ,normálny´, že neprekvapuje“ (s.77). Áno, absurdný a snový svet, nuda sú prediktabilné, „normálne“, bezpríznakové pre Ballov fiktívny svet, avšak nie, ako sa domnievam, pre percepciu tohto sveta, t.j. pre čitateľa. A prečo?
Aj Ballova literatúra explikuje problémové, výkyvové – disproporčné zameranie témy („Disproporciu ako invariantnú črtu problému môžeme synonymizovať s výkyvom, ktorý presiahne kontextové hranica primeranosti“5), teda je pulzačnou literatúrou (Zajac6). Nesmeruje však táto dynamika, pohyb, zmena Ballových próz na úrovni percepcie ku kolapsu? Ballov fiktívny svet a jeho postavy sa nedajú „prepísať“, pretože nikdy nedokážu vypnúť myseľ, neustále sú v napätí, v spore s niekým (väčšinou sami so sebou). Aj keď je poviedka malou plochou a problém tu vystupuje viac do popredia (ako to je v románe, kde sa dáva do väčšej miery priechod tématizácii a odpútania sa od problému), tak Ballov fiktívny svet explikuje svoje problémy natoľko neúmerne, pohybujúc sa na hranici „čitateľskej znesiteľnosti“, že napokon fiktívny svet v druhej Ballovej knihe Outsiderii je natoľko deformovaný a „nenormálny“, že nás „musí“ prekvapiť.
V živote, na úrovni látky (Rakús) sa striedajú stavy, postoje aktuality a latencie, aké máme voči „tomu druhému“: „Každý skutečný vztah ve světě se uskutečňuje tak, že se aktualita střídá s latencí, každé jednotlivé Ty se musí zakuklit v Ono, aby mu zase narostla jiná křídla. V čistém vztahu je však latence jenom něčím, v čem aktualita nabírá dechu, a „Ty“ v ní tedy zůstava přítomno. Neboť je svou podstatou věčným Ty; jen naše přirozenost nás nutí, abychom je zahrnovali do světa slova Ono.“7 „Toho druhého“ vnímame v jeho jedinečnom Ty, ale vo väčšine dňa sme zaujatí vlastnou ekonomikou života, kde Ty, skĺzava do neosobného latentného Ono, kde „naberáme dych“ pre ďalšie aktuálne stretnutie sa s Ty. Skrátka „nemôžeme“ byť v permanentnom vzťahu s Ty, „musíme“ skĺznuť do neosobnej nespavosti, lenivosti, kde len bdieme8.
Literatúra zameriava svoju pozornosť na problémovou stránkou života, explikuje „aktualizovaný vzťah k Ty“, ale Ballove prózy sa pohybujú na hrane, kde neúmernosť problému prerastá do katastrofy alebo kolapsu. Ballove „unavené“ postavy sú na permanentnom úteku a sú v permanentnom vzťahu k „tým druhým“ (aj keď nadviazať kontakt je veľmi ťažké), nemajú kedy „nabrať dych“, „načerpať sily“, proste vydýchnuť. To platí nielen pre Ballovu samostatnú poviedku, ale aj pre kompozičné radenie jednotlivých poviedok v knihe, ale aj pre postupnosť od knihy ku knihe. Predbežný medziúčet: Ballova tvorbu tak vnímam na permanentnej ceste ku kolapsu.

DEFORMÁCIA: písal som o ne-mieste, o permanentnom pohybe, o nude a rozhovore, ktoré sú charakterizujú Ballovho protagonistu. Charakteristickým sprievodným motívom krízy v Ballových prózach je deformácia, rozpad či miznutie tiel „tých druhých“, alebo nadmerné veľkosti vecí (obrovská perina v poviedke Die Zweisamkeit, s. 18, s.21). Domnievam sa, že deformácia tiel sa netýka len „tých druhých“ (Krčméryová, s.414), ale aj hlavného protagonistu: pretože on takto vníma vlastnou optikou a len vo vzťahu k „tým druhým“. V knihe Leptokaria miznú ľudia (s.14; s.22; s.28; s.90; s.136), rýchlo umierajú (s.136) alebo sa rozpadávajú („Neskôr sa mladíkovi rozpadla na prach a piesok a odvial mu ju vietor, lebo som si vzal späť svoju vôľu“ s.54). Príznačné sú zmeny veľkostí – zväčšovanie (s.79), omladzovanie (s.90), zmenšovanie (s.28). Telá sú príliš veľké („Predstav si… mám problémy so ženou. Veď vieš, je tehotná a zdá sa, že… totiž… zdá sa, že to dieťa bude mať príliš veľkú hlavu“ s.21; s.43), alebo príliš malé (s.97): „Starena zmenila tvar. Ticho sa zhúžvala do menšej. Parí sa jej z vlasov“ (s.158).

DE-SOCIALIZOVANÉ TELO: ne-miesto, permanentný pohyb, nudu, rozhovor vníma Ballov protagonista ako čosi „normálne“, bezpríznakové a všetko ostatné, čo činia „tí druhí“ pokladá za „ne-normálne“ príznakové. Z tohoto pohľadu je Ballova postava v menšine, je na periférii a z pohľadu „tých druhých“ je jej konanie patologické a „ne-normálne“. Nuž nečudo, že je postava označená za blázna (s.10; Po krátkom čase prišla na návštevu mladá rodinka, chceli čosi dohodnúť s mojou matkou. Od nej som sa neskôr dozvedel, že títo mladí ľudia ma pokladajú za blázna“ s.34), za nenormálneho (s.21), za ťuťmáka („Príbuzní môj postoj od samého začiatku nechápali a domnievali sa, že som ťuťmák“ s.48), skrátka, postava je plodom strachu zo spoločnosti (s.53). Ako som už spomínal, postava sa diferencuje voči spoločenským inštitúciám, tak isto aj voči zaužívaným sexuálnym rituálom alebo voči aktuálne prebiehajúcemu spoločenskému diskurzu (Pohľady sa upreli na mňa, pichľavé a skúmavé pohľady, oči hovorili kuš zlý Balla“ s.136).
Problém nastáva až vtedy, ako upozorňuje Eleonóra Krčméryová (s.421), ak si uvedomíme, že „opraty“ narácie má v rukách Ballov protagonista, čím do popredia sa derie jeho deformovaný svet, a svet „tých druhých“ je marginalizovaný. Aj z tohoto dôvodu, ako som sa zmienil vyššie, tu hrozí neúmerné, doslova neznesiteľné zamerania sa na problém. Krčméryová výstižne píše: „Ballovho rozprávača by bolo možné diagnostikovať ako subjekt s paranoidnými, schizoidnými sklonmi a asociálnymi prejavmi, u ktorého (v dôsledku vzťahovačnosti) absentuje schopnosť akceptovať vyvážený, proporčný pohľad na realitu. Skutočnosť, že v Ballových prózach bola narácia ,zverená´ ,nedôveryhodnému´ rozprávačovi, umožnila autorovi deformovať, zveličiť každú životnú situáciu, v ktorej sa subjekt ocitá“ (s.424).
Ballov „hrdina“, rozprávač odmieta všetko „znormalizované“, svoj domov nachádza v permanentnom pohybe, v ne-mieste pohybujúc sa jednak na rovine fiktívneho sveta - na hranici spoločnosti a jednak na rovine percepcie textu - na hranici znesiteľnosti čitateľskej konvencie: „Ballovi ,hrdinovia´ sa vymykajú spoločensky akceptovanému a akceptovateľnému štandardu existencie, čo názorne dokladuje i defilé nezriedka až učebnicovo patologických či sociálne neprispôsobivých podôb ,ja´ a jeho prejavov, ktorých galériou sú práve Ballove texty. Táto skutočnosť rovnako prisudzuje subjektu atribút exkluzivity, tentoraz v zmysle exkludovanosti – sociálneho outsiderstva a existencie mimo normy“ (Krčméryová, s.425). Ballov „hrdina“ ako postava v texte je uzatvorenou monádou bez okien, ale ako narátor textu je zároveň monádou, ktorá zrkadlí v sebe všetky ostatné svety (svety „tých druhých“). Zrkadlo je však krivé, puknuté a výsledný obraz deformovaný.

DE-SOCIALIZOVANÉ TELO --> K PERMANENTNEJ CESTE KU KOLAPSU: - Ne-miesto: oproti stabilnému domovu-inštitúcii postava vymedzuje svoj domov, vedomie ne-miestne, paradoxne. Domovom Ballovho protagonistu je odmlka, pauza (ticho), medzera – teda čosi ne-mieste, labilné, čo sa vymyká „normálnemu miestu“ (chaos). Ballove ne-miestom sa diferencuje voči norme; je to permanentná kríza v pohybe. -
Permanentný pohyb: nemá TELOS – je to permanentná kríza v pohybe „smerujúca“ ku kolapsu, ku katastrofe. Pohyb postavy je zachovávaním dištancie“, t.j. pohyb odstupu, medzery voči cieľu a ustrnutiu. Je to zreteľný pohyb na hrane spoločnosti. -

Nuda a konotácie s ňou spojené – snovosť a absurdita: Protagonista je zároveň narátor i postava. 1.Úroveň postavy - nuda ako prvok v Ballovom fiktívnom svete stráca obvyklú príznakovosť a stáva sa bezpríznakovou, bežnou, „normálnou“; pohybuje sa na hranici spoločnosti – postava získava status „vylúčenosti“ (Krčméryová, s.425); 2. Úroveň, optika narátora - narátor získava vo svojich „očiach“ štatút „výlučnosti“ (Krčméryová, 425), čo je deformovaný pohľad a preto aj nuda na úrovni percepcie Ballovho fiktívneho sveta sa pohybuje na hranici znesiteľnosti čitateľskej konvencie: z optiky rozprávača vyplývajúce ďalšie dva aspekty, a to -
Deformácia: zmena veľkosti, rozpad a miznutie „tých druhých“ a - Rozhovor: neschopnosť spoločenskej interakcie na úrovni postáv; na rovine rozprávania charakteristická „rétorickosť, deklamatívnosť, občas až teatrálnosť, pátos“ (Krčméryová, s.423), expresivita výrazu (Hudymač, 2001, s.84), ale predovšetkým cynizmus a irónia – to je odstup, dištancia – medzery a pukliny v zrkadle ponúkajúce skreslený (degenerovaný) obraz „tých druhých“.

Čítaním prvej Ballovej zbierky poviedok Leptokaria som sa dostal k de-socializovanému telu. V texte, v zbierke poviedok, od knihy ku knihy môžeme cítiť pri Ballovej postave výrazné napätie, permanentný pohyb, neutíchajúce myslenie, ktoré nemožno vypnúť stlačením vypínača. Máme aj to „šťastie“, že Ballova postava je v Leptokarii zároveň i narátorom textu.

To, čo bolo možné vo „fikcii“ (pohyb na hranici spoločnosti – nuda „bezpríznaková“) neplatí pri percepcii tejto „fikcie“ (pohyb na hranici čitateľskej konvencie – nuda „príznaková“). Ale ako sa mi čitatelia môžeme takto vôbec na daný problém pozerať? Ako sa diferencujeme od „fikcie“, ako „vieme“, že stojíme „mimo“? Nie na základe istých konvencií?

Konvencia je rovnako inštitucionalizovaná ako spoločnosť a Balla obe roviny spochybňuje. „Balla“ prechováva nedôveru voči kolektívom uznávanej hierarchii hodnôt (spoločenských i literárnych). Táto konvencia sa zakladá na súmerateľnosti, dohode, spolunažívaní, ale predovšetkým na ustrnutí, odvolávajúc sa tak na základný pôvod, alebo princíp. Konvencia je rovnako „samozrejmá“ ako spoločnosť. Čo sa stane, ak táto samozrejmosť nefunguje, túto neschopnosť interakcie so spoločnosťou nám predstavuje Balla vo svojich textoch. Čo sa však stane, ak Balla aj svojou poslednou knihou Tichý kút sa neustále pohybuje na hrane znesiteľnosti čítania a tak podkopáva čitateľskú konvenciu? Konvencie, aj čitateľské nespadli z neba, nie sú niečím prirodzeným, alebo raz daným. Konvencie na „čosi“ poukazujú, „niečo“ diktujú a dokonca majú „istú“ moc. Balla podkopáva túto konvenciu, ale len za cenu toho, že jeho vlastné písanie „sa prepadáva do seba“. Ballove prózy tak v našom ponímaní plne zapadajú do poetiky literárneho diela konca 20. storočia, tak ako ju charakterizovala Daniela Hodrová: „Pro postavu naší doby, která, tak jako postava romantická, není postavou zápasící, ale mnohem častěji postavou cítící, reflektující, existující, jsou chrakteristické nasledující stavy a pocity: nemoc (šílenství), umírání, úzkost, osamělost, bezdomoví, nuda, hnus, odcizení, lhostejnost, pocit viny (nevědomé, neznámé), trapnosti, jinakosti, rozdvojení, neporozumění sobě i světu. Tyto stavy a pocity vyjadřují nejrůznější postoje k bytí - ,zapomenutému´, uníkajícímu, na okamžik ,zahlednutému´, i ony jsou, jakkoli se na rozdíl od zápasu či cesty hrdiny jeví jako ,necestné´, cestami k bytí (například nuda, která je prvním příznakem absurdity existence a konce mechanického života, je stavem mysli, ,v némž se ohlašuje prázdnota světa, trhá řetězec každodenního počínaní´.“9

1 Titul tretieho štúdiového albumu Pearl Jam. „Titul alba znamená ,studie života´, což vyznívá krutě ironicky v souvislosti s obsahem, který se téměř výhradně zabývá smrtí, psychickými poruchami a beznadějí“ (Allan Jones, Vox).
2 Hudymač, M.: Gravidita: Snovosť, Absurdita, Expresivita, Vzťahy. in: Romboid, 2001, č.4, s.83 – s.85. Hudymač, M.: Pohľad cez bublinu. in: Kultúrny život, 2002, č.3, s.8.
3 Krčméryová, E.: Situácia subjektu v Ballových prózach. in: Slovenská literatúra, 2001, č.5, s.412 – s.426.
4 Rebro, D.: Anti-hrdina? Hrdina. in: Romboid, 2002, č.1, s.77 – s.79.
5 Rakús, S.: Poetika prozaického textu. Látka, téma, problém, tvar. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1995, s.7.
6 Zajac, P.: Tvorivosť literatúry. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1990.
7 Buber, M.: Já a Ty. Olomouc 1996.
8 Lévinas, E.: Existence a ten, kdo existuje. Praha, Oikoymenh 1997.
9 Hodrová, D. a kolektív: …na okraji chaosu… . Poetika literárního díla 20. století. Praha Torst, s.666.

utorok 16. apríla 2002