.png)
Balla | Tichý kút
Pohľady z tichého kúta: pohľad cez bublinu
V zbierke poviedok Tichý kút sa po štvrtý krát stretávame s charakteristickou a „nezmenenou“ Ballovou poetikou. Ballove texty sa stávajú prenikom „neoriginality“, „banality“ a „tézovitosti“ v živote postáv jednotlivých poviedok .
To však neplatí o Ballovom písaní. Vari môžeme očakávať od Ballu „konečne“ originálne a vôbec nie banálne príbehy? Asi nie. Balla veľmi trpezlivo tématizuje od knižky ku knižke „skoro“ rovnaké motívy, snaží sa zaujať k nim vždy inú (v konečnom dôsledku podobnú) pozíciu a potom „prežúva“ predostreté problémy od nevidím do nevidím (a spolu s ním aj čitateľ). Úmorná práca „stále na tom istom“ sa stáva monotónnou fraškou. Vzniká príznačný Ballov text: veľmi nudný, veľmi filozofický, veľmi cynický. Bolo by „nespravodlivé“ očakávať od Ballu originalitu (pod pojmom „originalita“ chápem „to“ nietzscheovské, vidieť niečo, čo ešte nenesie meno, čo môže byť pomenované, aj keď to leží všetkým na očiach), pretože toho nie sú Ballove postavy schopné. Naproti tomu až programovo narážame v Ballových knihách na opakujúce sa motívy a expresivitu jazyka. „Ostrý kritik“ by sa spýtal: z tohto pohľadu sú Ballove texty „dobré“, či „zlé“ ? (To je v literatúre vôbec najhoršie postavená otázka v „dnešnej PM dobe“. To akoby sa „ostrý kritik“ dožadoval biča, a akoby aj vedel, čo má s ním robiť.) Hm, to neviem. Vo mne však zanechávajú rozpaky. Prečo?
Kniha Tichý kút je „skladačkou“ desiatich poviedok, kde pre Ballove ťahy štetcom sú „charakteristické neoriginálne pohyby.“ (s.53). Ballove postavy sú ako kamenní mudrci filozofujúci o „bytí“, medzi ktorými prebieha slovná prestrelka. Postavy duševne „umierajú“, no nie po zásahu jedného z nich, ale z toho, že sa nevedia navzájom trafiť. „Figúrky“ si nedokážu porozumieť, tak napokon „exnú“ na tuctovosť - samá nuda. Napríklad postava Frustronauta, teda u Ballu, postava Verbálneho masturbátora je vykreslená prostredníctvom jazyka, kde v rozhovore zreteľne prevláda masturbátorová tézovitosť. Tak si napokon v prostriedku rozhovoru jeho (bývalá) priateľka nájde čas aj na krátky spánok. Masturbátor ako „reč“, je „rečou hladu“. Tézy môžeme nájsť aj v jazyku rozprávača v poviedke Prízrak, ale aj v mnohých iných, kde sa s radosťou „filozofične jazyčkuje“ (Vzácnosť; Rozumné tvory; Dedičia; Na scéne). Balla postupuje pri písaní v rámci vlastného „kréda“: „Toto je kolobeh: podobné plodí stále iba podobné!“ (Rak 3/2001, s.4). Aj v najnovšej knihe Tichý kút sa opakujú typické motívy zmeny veľkosti postavy, vecí alebo priestoru. Priestor alebo postava sa buď zmenšuje alebo zväčšuje. Už samotný názov poviedky Chlapec v hrsti predznamenáva plynulú zmenu postavy (spomeňme si na podobný motív z poviedky Spermozog z knihy Gravidita, kde sa zväčšoval priestor (šatka) a kde sa zmenšovala postava, až napokon zmizla, teda zmenila sa na spermie). V poviedke Ex nihilo nil fit sa problémovým javom stáva zmenšujúca sa vzdialenosť medzi domom postavy a úradom, kde pracuje (spomeňme si na podobný motív z poviedky Veľká zmena z knihy Gravidita. Tu sa vzdialenosti v meste zväčšovali a postava prózy sa úmerne zmenšovala). Skrátka, Ballove postavy akoby sa obávali čohosi „vonkajšieho“, čo nazývame priestorom. „Vonkajšok“ sa dosť bolestivo, drasticky a neústupčivo „derie“ do „vnútra“ postavy („dlane si pritisla k lícam ako v horúčke, tak zúrivo, že sa jej prsty zaboria do mäsa.“ s.45; „Ponárali do mňa lopaty. Pod chrbát mi vnikla lyžica bagra.“ s.77; Mäkká pokožka – prsty sa zaboria – nielen pokožka je mäkká, aj všetko pod ňou, preborí sa až ku kosti, ku kostiam“ s.84) Ballovovi ako autorovi vyčítam tú malichernú hru, ktorú si snáď dovolia detičky na pieskovom ihrisku. Ak sa zbúral domček mne, nech sa zrúti i tebe. Inokedy má táto hra podobu dobre vykonaného štylistického cvičenia zo základnej školy (už aj ja sa opakujem). Ale „vždy“ je cítiť z Ballových textov to jediné: resentiment. Hovoriť o kritike v narážkach na začiatku poviedky Tichý kút je veľmi jednoduché, ale uniká mi, na čo to je dobré. Kto sa pobavil? Autor? (Čo je autor?) Ďalšie odkazy na Foucaulta, Horvátha, Macsovszkého/Malúchovú pôsobia asi tak „primitívne“ ako spojenie: „rodina bola odjakživa taká chudobná, že deti dostávali na Vianoce pod stromček iba slovné hračky.“ (s.81) Uvedené odkazy, mená a „vetné trosky“ nie sú textom motivované a teda sú „neudržateľné“ a pôsobia ako redundantný efekt.
Posledná Ballová kniha ma veľmi nenadchla, no ani veľmi nesklamala. Okrem spomínaného resentimentu v Ballových textoch ma udivil aj nedostatok akéhokoľvek nápadu, či kreativity. Aj keď od Ballu nečakám „originalitu“, pretože si myslím, že sa sústreďuje na opakovanie podobností, nuž aspoň očakávam „neočakávateľné“ v technike prevedenie zámeru „opakovať podobné“ . To, čo sa nám od Ballu nedostáva, je perspektivita pohľadu. Balla sa „vždy“ díva iba z vlastného (tichého) kúta, pričom pohľad na takto zobrazený svet, je pohľad cez bublinu – deformovaný „nemožný“ prázdny svet.
16. decembra 2001, kultúrny život
