Martin Hudymač | Literárny archív 1999-2013

RICHARD SHUSTERMAN: ESTETIKA PRAGMATIZMU. Krása a umenie života. Kalligram, Bratislava 2003, Preložila Zdeňka Kalnická a Emil Višňovský, Počet strán 424. Shusterman v mojom kontexte  (prekladová udalosť na Slovensku) Pokúsim sa v krátkosti predložiť niekoľko vybraných poznámok z mojej recepcie Estetiky pragmatizmu (org. 1992) Richarda Shustermana, ktoré sa týkajú interpretácie a Rortyho pragmatizmu. Myslím si, že rovnako dôležitými vo vzťahu k tejto knihe sú i iné dve rozsiahle Shustermanove štúdie: Logika interpretácie (1978) vo vzťahu k interpretácii a Pragmatizmus a liberalizmus medzi Deweym a Rortym (1994) vo vzťahu k Rortymu mysleniu. Chcem tým ukázať, čo môže byť pre nás na Shustermanovom uvažovaní najužitočnejšie: a to schopnosť viesť dialóg a byť prostredníkom, neustrnúť dogmaticky na svojich presvedčeniach a túžbach, a snaha o korektnú argumentáciu a výklad. V štúdii Logika interpretácie (The Philosophical Quarterly, 1978, Vol. 28, č. 113,...

Kde koho bolia zuby a je len málo tých, ktorí sa neboja „uja zubára“. Ja nie som výnimka. Ale zato chrup mám dobrý! Naozaj! Len jeden horný zub ma stále trápi. Bol niekoľkokrát vyvŕtaný, mal už nespočetné množstvo plomb, no i tak nedá pokoj. Zostala z neho len škrupinka. Krypeľ jeden! Nuž rozhodol som sa, že „zradím“ moju „tetu zubárku“ a navštívim istého vychýreného zubára a raz a navždy spravím so zubom poriadky... no navrhoval by som, dať mu len poriadnu plombu. V čakárni sa krčím s knižkou v ruke; sústrediť sa nemôžem. Na tmavej chodbe samá ordinácia a len v jednej otvorené dvere. Okolo zubárskeho kresla sa čiperne pohybuje „vychytený zubár“ v bielych drevákoch. Čosi si popiskuje a z rozžiarenej miestnosti neustále počuť živý hovor. Na tabuľke na stene vedľa dverí čítam: MUDr. Jaroslav Martiňuk, Stomatológ – Špecialista. Aha, špecialista. Cítim sa akosi nevoľno a tuším môj „blížiaci sa zánik“. Bude so mnou amen. „Ujo zubár“ ma volá dnu. Vraví, že sa už teší, že sa pozri...

Vybraté z korešpondencie Moseho Herzoga ) O „tomto“ texte Tento text je úplne „subjektívny“ – nenárokujem si postihnúť daný problém objektívne a v celej jeho šírke. Tento text nechce na nikoho útočiť, nikoho nechce osočovať, ani uraziť. Tento text má aj v tretej vete na začiatku zámeno „tento“ a nikto ma neopraví: pred rokom som vyštudoval jednoodbor slovenský jazyk a literatúra a v týchto dňoch končím so štúdiom filozofie v piatom ročníku a chcem len formulovať svoje sklamané myšlienky, môj otrávený pocit zo štúdia na vysokej škole. Chcem explicitne, nahlas verbalizovať svoj vnútorný hlas - chcem sa počuť, no možno aj keď sa vám bude zdať moje písanie naivné alebo banálne (že totiž nehovorím o ničom novom), tak tieto skutočnosti sú pre mňa týmto zviditeľnením až ohurujúce. Musím ešte na začiatok napísať, že moja skúsenosť zo štúdiom na vysokej škole sa spája s Filozofickou fakultou Prešovskej univerzity v Prešove – to píšem len v rámci zachovania korektnosti. Zároveň...

William Saroyan: Ešte neumieram, Bratislava, Slovenský spisovateľ 2001. Všetky júlové dni roka 1959 „,A tak som rozpísal túto knihu.´ ,A o čom vlastne je?´ ,Predovšetkým o neumieraní. A potom aj o človeku ako otcovi, o tom, čo znamená byť synom, o čase, o umení, o rozprávaní.´“ (s.124) Kniha amerického spisovateľa arménskeho pôvodu Williama Saroyana Ešte neumieram by sa mohla pokojne nazývať Ešte píšem. Pre Saroyana neumierať znamená písať, teda žiť a zaznamenávať tie zdanlivo najbanálnejšie detaily napríklad jedného slnečného júlového dňa v Paríži roku 1959. Text Ešte neumieram stojí na pomedzí žánrov vecnej a fiktívnej literatúry. Na jednej strane nás rozprávač oboznamuje s postavou spisovateľa pána S. putujúceho letnou Európou. Sledujeme ako hlavná postava textu prepadá hazardérstvu na Francúzskej riviére, ako sa napokon spisovateľ usadí v Paríži, kde za ním prichádzajú jeho deti stráviť prázdniny. Práve medziľudské vzťahy otca a jeho deti (rozlúčených rozvodom),...

Tzvetan Todorov: Poetika prózy. Praha, Triáda 2000. (Počet strán 336) Poetika rozprávania a jej možnosti Meno Tzvetana Todorova je nepochybne späté s kultovým časopisom Poétique, ktorý začiatkom sedemdesiatych rokov spoluredigoval s Gérardom Genettom a s Hélene Cisouxouvou. Poetika prózy vychádzajúca v českom preklade Jiřího Pelána a Libuše Valentovej zahŕňa dve pôvodné knihy Tzvetana Todorova: Poetiku a Poetiku prózy. Spomenutými textami sa Todorov zaradil do formujúcej sa takzvanej vlny „novej kritiky“. Poetika sa najprv objavuje ako štúdia v zborníku Čo je štrukturalizmus? (1968) a neskôr v prepracovanej verzii v podobe knihy (1974).Todorovova Poetika je teóriou rozprávania pokúšajúca sa o systematizáciu problematiky narácie v rámci jednotnej metodológie. To sa prejavuje v autorovom rozmanitom inšpiračnom zdroji, kde nájdeme na jednej strane ruských formalistov ( V.Šklovskij, B.Tomaševskij a ďalší) a na druhej strane „protiformalistu“ Bachtina, alebo anglosaský poh...

Miroslav Marcelli: Príklad Barthes, Kalligram, Bratislava 2001 Miroslav Marcelli v knihe Príklad Barthes sleduje líniu myslenia francúzskeho filozofa, literárneho kritika a semiológa Rolanda Barthesa, aby ju mohol vzápätí opustiť a predĺžiť, rozšíriť priestor filozofovania o svoju vlastnú trasu. Knihu Príklad Barthes by sme mohli označiť za itenerár. Marcelliho pohyb Barthesovhou tvorbou pripomína „tracking“, teda pohyb zanieteného detektíva hľadajúceho indícia a stopy. Konkrétnejšie: Marcelli si všíma jednotlivé „akoby“ „diskontinuitné“ obdobia Barthesovej produkcie, v ktorých bol Barthes posadnutý buď Dejinami, či Systémom, alebo Textom. Marcelli jemne poodhaľuje problém ideológie, ktorým sa Barthes neustále venoval. Ale predovšetkým: Marcelli vyťahuje jednu jedinú niť, ktorá preniká všetkými „diskontinuitnými“ obdobiami, aby mohol vystopovať osobité miesto, miesto, kde by sa stretol s Barthesom a so „všetkými ostatnými“. Touto niťou je pojem amplifikácie a tým mie...

Alexandre Vialatte: Kafka alebo diabolská nevinnosť , Preložila Mária Kováčová, Sofa, Bratislava 2001, Počet strán 151. Vydavateľstvo Sofa nám ponúka prostredníctvom knihy Alexandra Vialatta Kafka alebo diabolská nevinnosť pohľad na Franza Kafku cez typicky francúzsky „priezor“. Špecifický uhol pohľadu, príznačný pre Francúzov, sa zakladá na voľnejšom štýle písania a akomsi prirodzenom prekračovaní hraníc žánrov. To sme si mohli tohto roku všimnúť už pri českom preklade knihy Gillesa Deleuza a Félixa Guattariho Kafka. Za menšinovou literaturu, kde skôr dominuje svojrázna práca s filozofickým pojmom. Alexandre Vialatte sa viac približuje k Mauriceovi Blanchotovi, konkrétne k jeho esejistickej polohe písania, ktorú nachádzame v knihe Literární prostor (Blanchot napísal aj samostatnú knihu o Kafkovi). Alexandre Vialatte má v istom zmysle primát aj pred týmito Francúzmi: bol vôbec prvým, ktorý objavil a preložil diela Franza Kafku pre francúzske „publikum“. Kniha Kafka alebo diabo...

„Umieram, lebo som svoje bunky presvedčil, že nejestvujú nijaké pravidlá, a s akýmkoľvek textom si môže človek robiť, čo sa mu len zachce.“  (Umberto Eco, Foucaultovo kyvadlo, Nezah, 110) červená Ešte spala, keď slnko zápasilo so závesmi o jej priazeň, aj keď vedelo, že vyhrá, len tak provokačne odhaľovalo prázdne vnútro závesu na posmech celej izby. Lienke to nevadilo, liezla po ňom a chvíľami sa zastavovala, pozerala na ňu, či ešte spí. Nehybné telo v nehybnom priestore obkolesené neznesiteľnou hluchotou rána, akoby niekomu zostalo trochu vody v ušiach po teplom kúpeli a teraz vníma to všetko vôkol s hnusnou dezorientáciou. Ona len spí a jej tvár pohrúžená do čudesného sna, so spiacim nosom a otvorenými ústami, spomedzi ktorých sa valí tenký prúd červených slín, ktoré podnikajú neľahkú cestu na koberec cez zvlnené posteľné prádlo, vykresľujú pravdepodobný, pekný obraz spiacej. Lienka sa len morí v klbku slín na koberci a zhoršuje si svoje postavenie zbytočnými nadávka...

Max Unterwasser: Michaela. Události v klášteře svatého Anděla, Praha, Argo 2004. IBA OBRAZY NESTAČIA! Pôvodne filmový scenár, neskôr prepracovaný do novely - Michaela, by mal byť podľa slov autora v dodatku ku knihe akousi polemikou s Jeanom Baudrillardom (?). Podľa francúzskeho filozofa, boh, ktorý maskuje po sebe stopy, necháva za sebou iné stopy - obrazy: stopy po tomto maskovaní. Novelista tak vedie polemiku s B. (s Bohom alebo s Baudrillardom?). Nakoľko je užitočné v tomto prípade, aby literárne dielo (príbeh, v ktorom všetci a nikto "vlastnia pravdu") "sa rozprávalo" s filozofický diskurzom (teóriou, alebo aspoň pojmovým aparátom, rezolútne hľadajúci "svoju vlastnú pravdu")? Čo keď nám ostanú už iba obrazy? Debutant Max Unterwasser si zvolil na jednej strane okrajový, menšinový žáner (v klasifikácii Tzvetana Todorova ide o fantastickú literatúru á la M. G. Lewisov Mních), no a na druhej strane nám ponúka silný, ba až strhujúci príbeh (v...

Martin Němec: Stodola, Paseka, Praha a Lytomyšl 2004, Vydanie prvé, počet strán 144. Němcova jazda stratenou diaľnicou súčasnej českej prózy: nočné mory literárnych postáv, splnený sen literárneho kritika Poviedkový súbor Stodola hudobníka a výtvarníka Martina Němca (1957) je vyzretou prvotinou zrelého človeka. Kniha obsahujúca devätnásť poviedok nás priamo alebo i nepriamo uvádza do sveta jednotlivca zažívajúceho krajnosť svojej existenciálnej situácie. Autor vtláča „hraničnú udalosť“ buď na pozadie ťaživej atmosféry splínu (melancholická ľahostajnosť), či záhady a tajomstva (túžba aktéra dramaticky „riešiť“ situáciu) , alebo ju zmiešava s motívmi absurdity a grotesky (dramaticko-komické „poznanie“ aktéra o neriešiteľnosti situácie). Avšak kniha upúta hneď od začiatku svojím (ironickým) jazykom a bravúrne zvládnutou štylistikou, ktorej kraľuje Němcova schopnosť epickej skratky. Němec sa zbytočne „neprple“ vo forme textu ani v životoch svojich postáv. Optimálne napĺňa oča...