Hudymač | Archív

V kontexte doby tridsiatych rokov minulého storočia sa Čapek nielen ako spisovateľ, ale i ako novinár zapájal do verejných diskusií. Jednu takúto dobre známu polemiku odštartoval Čapek sériou aforistických Bajek1, ktorými reagoval na španielsku občiansku vojnu a ktorými prezentoval svoju antipatiu ku generálovi Francovi. Spisovateľ, lekár a plukovník v jednej osobe Jaroslav Durych v časopise Akord ironizoval tieto Čapkove postoje a názory. Durych vytkol Čapkovi, že hanobí generálov a o Čapkovej umeleckej morálke napísal: „Muži jsou pro mne rozdělení do tří skupin, A, B a C. Poznal jsem za dlouhá léta, že každá z těch skupin má svou vlastní morálku, A, B, a C. […] Čtu tedy Čapka nikoli jako spisovatel, nýbrž jako vojenský lékař. Poznávám jeho C a bojím se“.2 Durychova reakcia naštartovala celý rad protireakcií3, samotný Čapek reagoval na nie prvú Durychovu invektívu sebe vlastným povznesením4, rovnako aj na Medkove poznámky.5 Následne sa k Čapkovmu textu vyjadril aj plukovník...

Možno nik tak bystro a prenikavo necharakterizoval literatúru svojej vlastnej generácie ako Virgínia Woolfová . No nielen vlastnej generácie, ale aj tej, čo prišla po nej – neskorého modernizmu. Ak si znovu prečítame Woolfovej esej Naklonená veža 1 z roku 1940 ako kritiku anglického neskorého modernizmu, tak si uvedomíme veľmi dôležité spojitosti vo vzťahu k Čapkovi a Barčovi, ale aj to, že Woolfovej postoj ako umelca vo vzťahu k spoločnosti nie je prejavom nezáujmu či dokonca ľahostajnosti, ale uvedomením odlišnosti spoločenského statusu umelca. Woolfovej eseji dominuje metafora veže, ktorá symbolizuje získané drahé vzdelanie väčšiny spisovateľov devätnásteho storočia, ba dokonca aj spisovateľov po roku 1914. Spisovateľ nadobudnutým vzdelaním sa stáva pre Woolfovú zajatcom veže, jej výšky, z ktorej sa musí pozerať. Aj keď je túžbou románopiscu obsiahnuť život v jeho bohatosti a komplikovanosti, spisovatelia väčšinou nevedome zaznamenávali život svojich postáv len z prostredí, z...

Keď som v Prahe a stane sa, že klient odvolá vopred naplánovanú schôdzku.... ráno vstanem, je sedem hodín, naraňajkujem sa a predstieram, že idem na univerzitu ako kedysi. Nastúpim na zastávke na námestí Bratří synků, na osemnástku a zveziem sa až na Staromestskú, tou krásnou starou červenou električkou, tou električkou, ktorú nikde inde nemajú. Zvyčajne poprcháva, svieže ráno, všakže, semtam niekto si číta knihu, je príjemne, prázdno v električke, takto ráno na Staromestkú. Vojdem do budovy univerzity sebavedomo, nech ochrankári vedia, že sem ešte patrím. Je zvyčajne skúškové obdobie, budova opustená, tak po mne zazerajú, no ja ich ešte oslovím, že dobré ráno a tak. Prejdem prízemím, zastavím sa pri dverách kabinetu slovakistiky, a ticho stojím, či tam dnuka niekto je. Nič nepočujem, iba srdce mi divo bije. Pozerám na rozpis vyučovania. Iba Mira už vyučuje. Všetci sa sa z toho rozvrhu nejako vytratili. Idem ďalej. Obídem celé prízemie a nastúpim do výťahu a zveziem sa na tr...

Dekonštrukcia – a aj dekonštruktívna literárna kritika – je známa predovšetkým „vďaka“ písaniu filozofa Jacquesa Derridu. Autor píše v istom jazyku a v istej logike, ktorých systém a zákony nie je schopný ovládnuť. Povedané slovami Miroslava Petříčka j.r. dekonštrukcia sa sústreďuje práve na tento vzťah, ktorý autor sám nie je schopný postrehnúť, totiž na vzťah medzi tím, nad čím má moc a čo naopak vládne jemu, čo ho zastihuje nepripraveného. V našich zemepisných šírkach, u nás stredoeurópanov sa vyrovnávame s dekonštrukciou asi takým spôsobom aký nám predviedla Nora Krausová – najprv si vytvorila svoju predstavu o dekonštrukcii a tú potom bravúrne porazila v „argumentačnom zápase“, ktorého záväznou rekvizitou bolo konštantné slaboduché vypúšťanie – kon - zo slova dekonštrukcia: a vec sa považuje za vybavenú. Mohlo by sa spočiatku zdať, že Jacques Derrida naozaj postupuje deštruktívne. Vo svoje knihe Gramatológia podrobuje metafyziku prítomnosti radikálnej kritike. Ukazuj...

Kniha Stefana Chwina Hanemann (1995) patrí medzi najsilnejšie romány, ktoré sa v poslednom období objavili na pultoch našich kníhkupectiev. Románový príbeh ako má byť – príbeh lásky a zrady, života a smrti, v konfrontácii so spomienkami na minulosť, detstvo a na jedného nemeckého Poliaka (poľského Nemca?), lekára Hanemanna – to všetko spája rozprávač do znepokojivej zápletky, navyše zabalenej do amalgánu príjemne roztiahnutých románových opisov tých najbanálnejších vecí na stole, v izbe, ktoré vo svete románu získavajú v našich očiach tak neskutočný, ale predsa príťažlivý kryštalický odlesk.

Daniela Hodrová napísala krásnu knihu o literatúre minulého storočia, v ktorej sa skĺbilo množstvo informácii a spracovaného materiálu s brilantným a jedinečným autorkiným štýlom. Ak teda stojíte, sadnite si a počúvajte ma ďalej. Kniha …na okraji chaosu… je prvým zväzkom rozsiahleho projektu oddelenia teórie literatúry Ústavu pre českú literatúru AV ČR. Do prvej knihy prispeli do kapitol o dráme režisérka Nina Vangeli a literárna kritička Lenka Jungmanová. No v „podstate“, text …na okraji chaosu… je dielom Daniely Hodrovej. Najskôr si čosi povedzme o Hodrovej štýle písania. Autorka koncipovala túto odbornú prácu predovšetkým ako otvorené dielo. Aj keď sa s autorkou pohybujeme spoločne v teoretickom, odbornom diskurze, miestami môže mať čitateľ dojem, akoby ho sprevádzala rozprávačka z fiktívneho sveta. Kniha ako celok ostáva nezavŕšená, nemá centrum, o ktoré by sme sa mohli oprieť (ako klenby katedrály). Možno aj preto definície literárnych pojmov a termínov získavajú ambi...

Hovorí sa, že na iných svoje chyby vidíme ostrejšie ako na sebe. Vlastne všetka naša kritika (asi aj kritika všetkých týchto postrkotárií, pekne som sa teraz lapil do pasce) (vy)strieľaná do okolitého sveta vypovedá v prvom rade o našich nedostatkoch. Inak povedané, zlodej kričí: chyťte zlodeja. Toto sa už x-krát všakovako, v rôznych situáciách, v rôznom čase potvrdilo. Pomaly sa to začína potvrdzovať aj v prípade najnovšieho "savonarolu" slovenskej literárnej kritiky, Martina Hudymača. Ten totiž strieľa odušu. Hlava-nehlava. Asi ako ja. (Áno, teraz ma, prosím, pohladkajte, utešte, že: "No veď no, len tíško, ty nie si ako Hudymač!") Ponechám teraz na sekundu bokom štylistickú, syntaktickú, gramatickú a neviem ešte akú úroveň Hudymačových monumentálnych verbálnych výlevov. Sústredím sa na to, čo mu na súčasnej slovenskej literatúre prekáža najväčšmi. Podľa mňa mu oči kole, nespavosť spôsobuje najmä samotná slovenská literatúra. Ako taká. A ešte to, že on,...

Možno sa aj vám často stáva, že pri čítaní nejakej knihy, dosť rýchlo objavíte pozíciu, z ktorej sa k vám autor prihovára. Myslím hlavne na autorove „za a proti“ pri formulovaní myšlienky, ktorú vkladá do diela. Pri druhej knihe Michala Hvoreckého Lovci a zberači autor sa svojho stanoviska „vzdáva“ v prospech čitateľa. Chcem povedať len toľko, že Hvorecký neredukuje svoje písanie na žiadne „za a proti“ a rovnako núti čitateľa, aby premýšľal bez týchto oporných barličiek. Hvoreckého kniha pozostáva z piatich poviedok. Ak budem trošku násilný voči tejto knihe, tak môžem povedať, že všetky texty odkazujú a rozvíjajú problém v mnohých podobách. Hvorecký skúma globalizáciu, presnejšie, naše každodenné životné prejavy, ktoré sme si zvykli „poslednom čase“ redukovať pod jeden „koreň“, abstraktný pojem „globalizácie“. Teraz už mi hádam rozumiete, prečo som vás na začiatku „otravoval“ s autorovým „za a proti“. Takto plytko poňatý problém globalizácie si v súčasnej priamo od nás ...

V nasledujúcich riadkoch sa najprv tézovito dotknem podstatných čŕt Rortyho filozofie a neskôr si tieto „stelesnené“ znaky všimneme na postave jeho liberálneho ironika. V druhej časti upriamim pozornosť na niektoré postrehy Lionela Trillinga, ktoré môžu byť jednými z Rortyho inšpiračných zdrojov pri vymedzovaní súkromného a verejného slovníka. Napokon sa opäť dostaneme k liberálnemu ironikovi, tentoraz zosobnenom v literárnom kritikovi a jeho súčasnom postavení na amerických univerzitách. O niekoľkých konštantách Tomáš Mach v štúdii „Jenseits von Sein aund Schein“[1] celkom jasne a precízne zhrnul niekoľko konštánt Rortyho filozofie, ktoré si tu môžeme v krátkosti zhrnúť. „Rortyovci“ sú vo svojom myslení predovšetkým antireprerezentacionalisti, teda sa domnievajú, že by sme sa mali vzdať predstavy, podľa ktorej poznanie spočíva v reprezentovaní skutočnosti a namiesto toho by sme mali chápať skúmanie ako zúžitkovanie skutočnosti. Z toho vyplýva, že „rortyovc...

Dnes na Slovensku neexistuje skutočná kritika, nahradila ju pokrytecká solidarita. Kultúrna a intelektuálna scéna sa v dnešných časoch diferencuje do početných malých, atomizovaných, monadicky uzavretých spoločenstiev ľudí, ktorí sa zoskupujú prevažne okolo knižných vydavateľstiev, literárnych časopisov, spoločensko-kritických týždenníkov, mienkotvorných denníkov atď. Ľudia sú síce schopní „kritiky“, ale len navonok, vo vzťahu k inému spoločenstvu intelektuálov, vyznávajúce napríklad odlišnú ideológiu. Takáto kritika, akokoľvek je potrebná, sa stáva nepraktickou a nadobúda výraz prázdneho gesta, pretože v skutočnosti sa jednotlivé intelektuálne zoskupenia navzájom iba zosmiešňujú a ironizujú, takže „kritika“ sa stáva len hrou, bezúčelným monológom, vyjadrením takzvaného názoru či postoja, bez debaty s protivníkom. Chcem sa zmieniť o inej kritike, pre mňa omnoho dôležitejšej. Mám na mysli kritiku v rámci zoskupenia intelektuálov. Ide o kritický spôsob myslenia v spoloče...