Hudymač | Archív

Román Herzog amerického autora Saula Bellowa nadväzuje na techniky moderných románov XX. storočia – na Joycea, Faulknera, Updika a ďalších. Technika neslúži sama sebe, ani na zachytenie skutočnosti, ale ako pokus odpovedať si na isté otázky. Primálo dejovosti – skromná fabula a mnoho esejistických pasáží – prepychový sujet, to je text na ktorom mohol S. Bellow rozohrať hru kríz intelektuála stredných rokov. Moses E. Herzog nosí najdôležitejšiu realitu v hlave – žije v úvahách, v reflexii, v spomienkach; dianie okolo je takmer nulové, čo ostatne podčiarkuje i rámcovanie príbehu Herzogovým letným sídlom, kde sa - v hrdinovej hlave vlastne odohráva celý dej a dom sa stáva vlastným dejiskom knihy. Kríza nie ako nemoc, ale ako neustále zotavovanie sa: „Nikoli můj život, ta dlouhá nemoc, nýbrž můj život, ta dlouha rekonvalescence. Liberálne buržoázní revize, iluze zlepšení, jed naděje. (s.8) Tak teda aspoň stručná fabula. Moses E. Herzog, univerzitný profesor, ktorému po prvom manžels...

Vlastimil Zuska: Estetika. Úvod do současnosti tradiční disciplíny. Praha, Triton 2001.  Úvod do Estetiky Vlastimila Zusku sa pokúša „zmapovať“ „dianie“ v estetike „práve teraz“, - v súčasnosti. Zaujímavá je výstavba samotnej knihy. Zuskov popularizujúci úvod do estetiky je „úvodom bez mien“, teda bez odkazov, alebo citátov. Autor sa snaží vyjsť čitateľovi v ústrety. Pre knihu je charakteristická plynulosť výkladu a „zrozumiteľnosť slovníka“. Autor sleduje „základné“ estetické pojmy a problémy (estetický objekt, estetický zážitok, krása, estetická kvalita a hodnota atď) „od jednoduchšiemu k zložitejšiemu“, čím sa do popredie dostáva aj výchovná funkcia knihy. Na konci každej kapitoly nájdeme zoznam domácej aj cudzojazyčnej odporúčanej literatúry k práve analyzovanému problému. Takto analyzovaný problém zasadzuje autor do komplexného obrazu nadväzných disciplín ako sú psychológia, antropológia, literatúra, lingvistika atď. Pri výklade spomínaných pojmov a problémov je badateľný...

photo by Krzysztof Stasik „V príbehu nikdy nebol dôležitý príbeh, napätie, kauzalita, ale informácia, kvôli ktorej príbeh vznikol. Príbeh vždy fungoval a ešte stále funguje ako mediátor. Príbeh ukazuje, akým spôsobom sa v živote človeka objavujú isté tajné posolstvá.“ (Peter Macsovszky: Frustraeón) I. Vzťahy medzi textom a svetom predstavujú nielen príbehy, ktoré si rozprávame, ale aj informácie, ktoré prijímame. Informácie sa variujú, premiešavajú sa, pričom mnohokrát už ani nevieme, kto danú informáciu ako prvý odoslal, v krajnom prípade nevieme ani to, komu je vlastne určená. Avšak v zásade by sme mohli povedať, že existujú nielen rôzne druhy informácií, povedzme, na internete, ale aj odlišné spôsoby spracovania a podania informácií. Informácie napr. o utečeneckom tábore prijímame denne buď z médií alebo z príbehov ľudí, ktorí tieto miesta navštívili. Informácie majú tendenciu obchádzať nás, zvyčajne sa nás netýkajú, na tento druh informácií sme si tak zvykli, že i...

Vladimir Nabokov: Pnin. Praha, Paseka 2001. (Počet strán 184) Román Pnin (1957) amerického spisovateľa ruského pôvodu Vladimira Nabokova je v poradí jeho štvrtým anglicky písaným románom. Nabokov rozvíja zdanlivo príbeh ruského emigranta prichádzajúceho do amerického akademického prostredia. Mohli by sme povedať zároveň aj to, že Nabokov tu opäť svojsky rozvíja tému zo svojich predošlých románov – zobrazuje ľahostajnosť, ktorej „sa najväčšmi bál“ a o ktorej tak brilantne píše Richard Rorty  X . Hlavná postava, vysokoškolský učiteľ - Timofej Pavlovič Pnin, podobne ako Nabokov, uteká z boľševického Ruska a cez Berlín a Paríž sa dostáva na univerzitu v zapadnutom americkom mestečku Waindell. Nabokov komickým spôsobom rozvádza Pninovu nenapodobniteľnú a ťažkopádnu angličtinu, zobrazuje zákulisie akademického života, prostredníctvom ktorého poukazuje na ľahostajnosť Pninových kolegov voči nemu samému. Román Pnin napísal Nabokov po románe, ktorý ho najväčšmi preslávil – teda po ...

V nasledujúcich riadkoch bude reč o textoch Tomáša Horvátha. Nuž, zaostrili sme na texty práve tohto autora, pretože sa domnievame, že tu nastali „podstatné“ zmeny v poetike prozaického textu, za posledných pár rokov v slovenskej literatúre. Predkladáme našu skromnú hypotézu, tento krátky, ale zato hutný náčrt, prierez, exkurz Horváthovými textami. Náš text si nenárokuje absolútnu, či objektívnu platnosť. Indície a stopy, ktoré podopierajú našu hypotézu, sú len jedny z mnohých, ktoré ponúkajú texty Tomáša Horvátha. Spolu s inými čitateľmi si môžeme už len nostalgicky povzdychnúť a zopakovať to, čo pred niekoľkými rokmi povedal o Horváthových textoch jeho učiteľ, známy štrukturalista a predstaviteľ pražského lingvistického krúžku Sherlock Holmes: „Ach, milý Watson, tu už prichádzame do ríše dohadov, kde sa môže zmýliť aj ten najlogickejší duch. Na základe doteraz známeho dôkazového materiálu si môže hocikto utvoriť hypotézu, a moja nemusí byť o nič správnejšia ako vaša.“ Naše pátran...

RICHARD SHUSTERMAN: ESTETIKA PRAGMATIZMU. Krása a umenie života. Kalligram, Bratislava 2003, Preložila Zdeňka Kalnická a Emil Višňovský, Počet strán 424. Shusterman v mojom kontexte  (prekladová udalosť na Slovensku) Pokúsim sa v krátkosti predložiť niekoľko vybraných poznámok z mojej recepcie Estetiky pragmatizmu (org. 1992) Richarda Shustermana, ktoré sa týkajú interpretácie a Rortyho pragmatizmu. Myslím si, že rovnako dôležitými vo vzťahu k tejto knihe sú i iné dve rozsiahle Shustermanove štúdie: Logika interpretácie (1978) vo vzťahu k interpretácii a Pragmatizmus a liberalizmus medzi Deweym a Rortym (1994) vo vzťahu k Rortymu mysleniu. Chcem tým ukázať, čo môže byť pre nás na Shustermanovom uvažovaní najužitočnejšie: a to schopnosť viesť dialóg a byť prostredníkom, neustrnúť dogmaticky na svojich presvedčeniach a túžbach, a snaha o korektnú argumentáciu a výklad. V štúdii Logika interpretácie (The Philosophical Quarterly, 1978, Vol. 28, č. 113,...

Kde koho bolia zuby a je len málo tých, ktorí sa neboja „uja zubára“. Ja nie som výnimka. Ale zato chrup mám dobrý! Naozaj! Len jeden horný zub ma stále trápi. Bol niekoľkokrát vyvŕtaný, mal už nespočetné množstvo plomb, no i tak nedá pokoj. Zostala z neho len škrupinka. Krypeľ jeden! Nuž rozhodol som sa, že „zradím“ moju „tetu zubárku“ a navštívim istého vychýreného zubára a raz a navždy spravím so zubom poriadky... no navrhoval by som, dať mu len poriadnu plombu. V čakárni sa krčím s knižkou v ruke; sústrediť sa nemôžem. Na tmavej chodbe samá ordinácia a len v jednej otvorené dvere. Okolo zubárskeho kresla sa čiperne pohybuje „vychytený zubár“ v bielych drevákoch. Čosi si popiskuje a z rozžiarenej miestnosti neustále počuť živý hovor. Na tabuľke na stene vedľa dverí čítam: MUDr. Jaroslav Martiňuk, Stomatológ – Špecialista. Aha, špecialista. Cítim sa akosi nevoľno a tuším môj „blížiaci sa zánik“. Bude so mnou amen. „Ujo zubár“ ma volá dnu. Vraví, že sa už teší, že sa pozri...

Vybraté z korešpondencie Moseho Herzoga ) O „tomto“ texte Tento text je úplne „subjektívny“ – nenárokujem si postihnúť daný problém objektívne a v celej jeho šírke. Tento text nechce na nikoho útočiť, nikoho nechce osočovať, ani uraziť. Tento text má aj v tretej vete na začiatku zámeno „tento“ a nikto ma neopraví: pred rokom som vyštudoval jednoodbor slovenský jazyk a literatúra a v týchto dňoch končím so štúdiom filozofie v piatom ročníku a chcem len formulovať svoje sklamané myšlienky, môj otrávený pocit zo štúdia na vysokej škole. Chcem explicitne, nahlas verbalizovať svoj vnútorný hlas - chcem sa počuť, no možno aj keď sa vám bude zdať moje písanie naivné alebo banálne (že totiž nehovorím o ničom novom), tak tieto skutočnosti sú pre mňa týmto zviditeľnením až ohurujúce. Musím ešte na začiatok napísať, že moja skúsenosť zo štúdiom na vysokej škole sa spája s Filozofickou fakultou Prešovskej univerzity v Prešove – to píšem len v rámci zachovania korektnosti. Zároveň...

William Saroyan: Ešte neumieram, Bratislava, Slovenský spisovateľ 2001. Všetky júlové dni roka 1959 „,A tak som rozpísal túto knihu.´ ,A o čom vlastne je?´ ,Predovšetkým o neumieraní. A potom aj o človeku ako otcovi, o tom, čo znamená byť synom, o čase, o umení, o rozprávaní.´“ (s.124) Kniha amerického spisovateľa arménskeho pôvodu Williama Saroyana Ešte neumieram by sa mohla pokojne nazývať Ešte píšem. Pre Saroyana neumierať znamená písať, teda žiť a zaznamenávať tie zdanlivo najbanálnejšie detaily napríklad jedného slnečného júlového dňa v Paríži roku 1959. Text Ešte neumieram stojí na pomedzí žánrov vecnej a fiktívnej literatúry. Na jednej strane nás rozprávač oboznamuje s postavou spisovateľa pána S. putujúceho letnou Európou. Sledujeme ako hlavná postava textu prepadá hazardérstvu na Francúzskej riviére, ako sa napokon spisovateľ usadí v Paríži, kde za ním prichádzajú jeho deti stráviť prázdniny. Práve medziľudské vzťahy otca a jeho deti (rozlúčených rozvodom),...

Tzvetan Todorov: Poetika prózy. Praha, Triáda 2000. (Počet strán 336) Poetika rozprávania a jej možnosti Meno Tzvetana Todorova je nepochybne späté s kultovým časopisom Poétique, ktorý začiatkom sedemdesiatych rokov spoluredigoval s Gérardom Genettom a s Hélene Cisouxouvou. Poetika prózy vychádzajúca v českom preklade Jiřího Pelána a Libuše Valentovej zahŕňa dve pôvodné knihy Tzvetana Todorova: Poetiku a Poetiku prózy. Spomenutými textami sa Todorov zaradil do formujúcej sa takzvanej vlny „novej kritiky“. Poetika sa najprv objavuje ako štúdia v zborníku Čo je štrukturalizmus? (1968) a neskôr v prepracovanej verzii v podobe knihy (1974).Todorovova Poetika je teóriou rozprávania pokúšajúca sa o systematizáciu problematiky narácie v rámci jednotnej metodológie. To sa prejavuje v autorovom rozmanitom inšpiračnom zdroji, kde nájdeme na jednej strane ruských formalistov ( V.Šklovskij, B.Tomaševskij a ďalší) a na druhej strane „protiformalistu“ Bachtina, alebo anglosaský poh...