František Hečko | Červené víno

František Hečko (1989) Červené víno, Bratislava: Slovenský spisovateľ

I. Rámovanie obrazu života: prológ a epilóg

Medzi najvýraznejšie kompozičné prvky Červeného vína patrí niekoľkonásobné rámovanie románu, ktoré zdôrazňuje cyklickosť diania. Textový prológ a epilóg tvoria najprv akési vzývania Boha, či múz spisovateľa pred aktom písania a po ňom .

Následným rámovaním je na začiatku príchod Urbana a Kristíny Habdžovcov zo Zelenej Misy do Vlčindola a na konci odchod Mareka a Lucky Habdžovcov z Vlčindola do sveta. Príchod aj odchod je dôsledkom prestúpenia odvekého pravidla, zvyku: obe pári sa totiž dopustili neposlušnosti voči rodičom. Kým Urban a Kristína doslova „utekajú“ pred rodičmi, aby mohli žiť „podľa svojho“, Marek a Lucka rovnako opúšťajú Vlčindol, aby sa zbavili pút minulosti, ba sami sa stávajú symbolmi prestúpenia zvykov, ale i vzájomnej nenávisti ich otcov. Obe narušenia sa dejú v mene lásky; postavy sa zriekajú „rodičovskej istoty“ a dávajú prednosť budúcemu „neznámu“.
Obe narušenia poriadku sa odohrávajú v novoromanticko-rozprávkových intenciách a v akoby „neskutočnej“ atmosfére: tým je príchod Urbana a Kristíny na voze do Vlčindola a v druhom prípade zase Luckin útek spred oltára a jej následný príchod na koči v svadobných šatách do Dolných Šenkov za svojim milým.

Úvod románu teda začína nielen v rozprávkovo-novoromantickej intencii, ale už i v personifikovanom náznaku budovania mytológie, ktorej centrom sa stane Vlčindol:

„V čase, keď vstupujeme do Vlčindola so svojou veľmi divnou rozprávkou, čupí si v ňom už triatridsať podpivničených chalúp. Povera tvrdí, že keď sa sem schádzali, sám Zlý mykol sa na reťazi a strašne zrúkol. Po takom zvítaní rozpŕchli sa kdektorá. Pokryli sa po kútoch a výmoľoch. Sedia, kam dobehli v strašnom strachu, ktorý sa rovná smrti. Všetky zbledli a zosineli. Odvtedy sú biele s belasými obrovnávkami. Len klobúčky majú rozdielne: tieto sú doškové z tučnej zelenomiskej slamy, hentamtie škridličné zo slivnického ílu. Obklopené sú štíhlym prútím jabloní a sliviek. Aj by ich bolo pokladať za hríby v tráve, keby v nich nebývali ľudia!“ I. s. 19.

Príchod Urbana a Kristíny na voze a ich prijatie miestnymi ľuďmi má rovnako rozprávkovo-novoromantický ráz:

„Pravdaže, voz s koňmi odpočítať, lebo je najatý, aby zbytočne nemýlil zvedavých domorodcov. I tak, len čo sprievod prešiel cez Čertovu hubu, zhŕňajú sa k ceste. Najprv sa len dívajú, koho to parom vlečie, ale keď spoznajú Habdžovcov, o ktorých sa často klebetieva i vo Vlčindole, rozjasňujú sa im tváre. Nezvyklým krikom, aspoň pre prichodiacich, ktorí ešte nevedia, že krik je vo viničných horách zaužívaný zvyk, zvolávajú sa zo strání a chrbtov:
- Habdžovci idú!
Čosi-kamsi sa prišelci ocitajú v zástupe udivených ľudí, veselých ako na svadbe, nestačia podávať ruky a odpovedať na všetko ,Dobré zdravie´ a na všetky milé ,Vitajte u nás!´.“ I. s. 21.

Na začiatku je všetkého hojnosti: uvítania, prijatia medzi seba, ale i pomoci. Jedným z motívov hojnosti je i následný príchod vinšovníkov a predanie ich darov v podobe jedál a vína. Skutočne, je to príchod ako do raja („Ale veríme, že všetky protivenstvá premôžete a budete si tu žiť ako v rajskej záhrade“, I. s. 23). Naozaj, Habdžovcom sa neuveriteľne darí, veď naraz majú veľkú úrodu hrozna, narodí dcérka Magdaléna, ba i teliatko pribudne. Nuž nečudo, že na inom mieste rozprávač opäť v intenciách povery hovorí o Vlčindole ako o raji:

„Keby sa bol pánboh neprenáhlil v šerom dávnoveku, keby bol mal popri svojej všemohúcnosti aj trocha trpezlivosti pri uskutočňovaní svojich plánov a keby sa bol pozornejšie díval na krásny svet, iste by sa bol pozornejšie díval na Vlčindol. A bol by si povedal naradovaný:
- Tak, a tu bude raj!“ II. s. 219.

No budovanie mytológie Vlčindola sa však nezaobíde bez svojej tienistej stránky. Vlčindol je raj, ale na druhej strane i „zemská diera“, „brána do pekla“:

„Vlčindolské ženy a deti v noci boja sa strašidiel: od bosorky počnúc a lasicami končiac. Nikde inde nie je národ taký poverčivý a ustráchaný ako v tejto zemskej diere. Veď je rozorvaná ako predpeklie a zarastená haluzami a prútím ako satanova brada, od stvorenia sveta neholená“, II. 277

II. Román: dráma života

Aký je život vo Vlčindole?

„Prudký ako kôň. A ostrý ako nôž. A ťažký ako zem.
Chvíľočku nepostojí, nedá sa zazubadliť, neoddýchne si. Sotva mu prestane z rán vymokať zmiešanina krvi so slzami, ledva sa mu rozstrábené rany trošku stiahnu, už sa mu mocné telo znovu trhá na kusy živého mäsa. Či vlčindolskí ľudia puchnú od blahobytu a či vysychajú od psoty, večne je na nich rovnako nahnevaný. Nikdy sa nepozrie pohľadom nečinnej polovičatosti. Nevie sa usmievať. Nevie chváliť ani odpúšťať. Nepozná spôsobu a miery. Bez ladu a skladu nahádzal kedysi do vlčindolskej jamy veľké množstvá lásky a nenávisti, hojnosti a biedy, dobroty a zlezby, vzrastu i umierania. A spoločný s neúprosným časom bez milosrdenstva nechá vlčindolských ľudí ryť sa v tom kvase až po pás zapadnutých. Šťastie draho predáva a neresti prísne tresce. Ale rozlišuje: vinníkov necháva dlho sa slniť v pohode, lebo obdivuje silných, a nevinných v náhlej prudkosti zráža do nešťastí, lebo nenávidí bezmocných.
To je život udomácnený vo Vlčindole.“, II. s. 340.

Život vo Vlčindole je nepretržitým sledom kontrastov, ktoré prichádzajú za sebou nečakane a nevítane. Život je tu nesentimentálny (Čepan), vulgárny a drsný.
Príchod do Vlčindola je pre novomanželov príchodom do nového poriadku, kde vládnu dva nepísané zákony: robota a láska (I. s. 24). Je to však územie, na ktorom človek musí „spolupracovať“ s prírodou, veď tá mu môže zničiť celú úrodu mrazmi a krupobitím, alebo plesňou a škodcami. Je to teda územie, kde jeden človek umiera a iný sa narodí; kolobeh života a smrti sa stýka najplastickejšie v udalosti smrti Habdžových malých dvojčiat Cyrila a Metoda a následnom pôrode Adamka (II. s. 351). Ale predovšetkým - ako zdôrazňuje Čepan, príroda je v Červenom víne možno viacej kulisou, aj keď sú prejavy prírody dopredu nepredvídateľné, táto nepredvídateľnosť patrí k poriadku života roľníka a vinohradníka; hlavným, ba úhlavným protivníkom človeka vo Vlčindole je jeho sociálne postavenie a determinizmus majetku. Viac ako príroda (Život bez konca) zasahuje do ľudských osudov v Červenom víne človek ako sociálny tvor roľnícko-vinohradníckeho prostredia (s. 316). V tomto zmysle román Červené víno - Hečkov expresívny realizmus - je naozaj, ako píšu Čepan i Matuška , asi jedným z posledných rezultátov literárneho realizmu v našej literatúre. V intenciách tradičného realizmu našej literatúry sme svedkami ďalšieho rozpadu: roľník a vinár nie je ohrozovaný natoľko zmenami počasia, ako spoločenskými zmenami po prvej svetovej vojne, kde medzi obchodníkmi, handliarmi a kšeftármi prehráva veľmi naivne a trpko na celej čiare. Tento fakt najplastickejšie odráža postava Urbana Habdžu: dokáže bojovať s prírodou (ako prvý vysadí štepy „amerikánov“ a po ňom sa poučil i celý Vlčindol, aby sa uchránili pred plesňami a škodcami), ale už si nedokáže poradiť s Róchusom Svätým ani so svojim bratom Mikulášom, novodobými ctižiadostivými „obchodníkmi“. V našej literatúre možno až symbolicky pád starého rakúsko-uhorského režimu sa spája s rabovaním krčmy (M. Urban: Živý bič). Rovnako aj tu, možno až príliš jednoznačne toto rabovanie vedie Róchus Svätý, ktorý v poprevratovom režime nastúpi miesto krčmára Smädného Vola.

Ak je úvod a záver románu jeho rámom, ako sme videli – rámom na jednej strane spisovateľovho vzývania múz/Boha ako je to v klasickom epose, na druhej strane lyrickým, ba až selankovitým rozprávkovo-novoromantickým rámom, kde na začiatku a na konci sa prestupuje odveký zákon („zachovávať poslušnosť voči rodičom“), ale v mene „vyššieho“ princípu (lásky), ktorý úvod a záver stavia do harmonického svetla – tak potom výplň rámu, totiž samotný román je „drámou života“ (vyjadrenou variantom na spôsob realizmu), ktorá nesie v sebe protikladné a paradoxné deje a vlastnosti, tak akým je napríklad Vlčindol: je rajom a bránou do pekla zároveň, miestom s vlastnými pravidlami a zákonmi. Táto románová dráma života bude mať niečo zo svojho rozprávkového rámu, ale v opačnom náboji: generátormi tejto drámy sú nespravodlivosť a následná pomsta v modelovanej podobe ako ich poznáme viac-menej z povestí a rozprávok (Bolebruchovo nahuckanie psov na Urbana Habdžu; Pančuchova bitka Mareka a následná Urbanova odplata), avšak v oveľa väčšej miere toto nakopovanie nespravodlivosti a pomst je viac románovou tragédiou, ktorú sledujeme pri jednom ľudskom rode: pomstychtivosť starého Michala Habdžu voči svojmu synovi Urbanovi, v dôsledku toho, že si zobral za ženu sirotu, s ktorou utiekol z rodného domu; pomstychtivosť Silvestra Bolebrucha voči Urbanovi v dôsledku toho, že jeho ženou je Kristína, ktorú pôvodne on „chcel“; a nespravodlivosť novovznikajúceho poprevratového a povojnového systému voči Urbanovi – pravda, nespravodlivosť, ktorú ako čitatelia percipujeme z pohľadu a pozície postavy Urbana – ale možno je to viac naivita a neodhadnutie vlastných schopností a síl samotného Urbana ako roľníka a vinára v kupeckom a obchodnom svete – tak tieto nespravodlivosti a pomsty formujú zákruty, výmole a meandre románovej kroniky zvanej Červené víno.

Tematická podobnosť románov Život bez konca a Červené víno je zjavná: je ním život v celej svojej všeobecnosti a snaha ich autorov sledovať tento život v jeho celosti a kontinuite. Tak ako Život bez konca rovnako i Červené víno však organizujú tento všeobecný motív prirodzene inak, ale uskutočňujú ho pomocou podobnej stratégie. Ako si všimol Oskár Čepan, tou stratégiou je tvorbou bazálnych integrujúcich motívov, ktoré organizujú význam zobrazených detailov mnohotvárnej reality: „Majú pomôcť umeleckými prostriedkami vsugerúvať čitateľovi jednotný významový úbežník a jeho prostredníctvom opätovne potvrdzovať podstatný zmysel diela.“
Tým významovým konglomerátom, ktorý i napriek všeobecnosti nastolenej témy, ktorou je život, integruje rozprávanie do valiaceho sa prúdu reči v Živote bez konca je „prúd rieky“ bez konca. Prostredníctvom formálnych prostriedkov – použitím moderných kontextových postupov akými sú zmiešaná reč a polopriama reč – dostáva i rozprávanie podobnú štruktúru „toku“, z ktorého nič nevybočuje.

Podľa Oskár Čepana tými integrujúcou zložkou v Červenom víne je motív viničného kru, pníka, ktorý je paralelou idey „rozkošatenia sa“ dejov, rozľahlosti života a epickej šírky rozprávania (s. 306). Na rozdiel od Života bez konca sa tu dej románu rozvetvuje a vetví, ale stále sú to konáre jedného habdžovského pokolenia. Rovnako i z formálnej stránky je v texte nepomerne viac dialógov a priamej reči, čím text dostáva podstatne dramatickejší nádych. Ak úvod a záver v rozprávkovej intencii symbolizuje harmóniu, tak potom samotný román je dejiskom stretu ale i „spájania sa“ paradoxov a protikladov (v Živote bez konca prúd rieky, života, ako píše Čepan, vŕši vrstvy horizontálne, vrstvu na vrstvu (s. 307) – „nevstúpime dvakrát do tej istej rieky“). Dialektika a dráma románu je samotnou podmienkou vzniku úvodnej a záverečnej rozprávkovej harmónie: až román nám ukazuje, že bezproblémové uvítanie vo Vlčindole je len zdaním, že naopak, príchod Urbana a Kristíny Habdžovcov do Vlčindola je generátorom problémových situácií, ktoré majú nastať. Už tu spoznávame, že Silvester Bolebruch, najväčší a najbohatší hospodár vo Vlčindole bol Urbanovým sokom a konkurujúcim uchádzačom o Kristínu, na ktorú nemôže stále zabudnúť; že idylický príchod do Vlčindola sprvu sledujeme ako dobrodružný útek milencov z neprajného domova, ale neskôr badáme, že tento „idylický“ útek je zámienkou pre Michala a Veroniku Habdžovcov, Urbanových rodičov, aby ich definitívne vyškrtli zo svojich životov – čo má prirodzene následok i pre samotný sujet románu, ktorý na základe tejto nenávisti vetví mnohé epizódy.

Rovnako úvodné uvítanie „celého“ Vlčindola sa v románe ukazuje, že dedina nie je jeden celok, ako sa to zdá i na úvodnom zasadnutí „výborníkov“ (I. s. 38), ale radikálne rozdelená na dve protikladné tábory: na jednej strane spolok Tomáša Slivnického, kde za jeden povraz ťahajú predovšetkým Urban Habdža a Oliver Ejhledjefka a na druhej strane zas zasadá „výbor“ na Jeleních brehoch v pivnici, kde za druhý povraz spoločne ťahajú Silvester Bolebruch a Šimona Pančucha. Táto nenávistná štvorka sa drží do seba zakliesnená v chiazmatickej, krížovej pozícii: Bolebruch sa proti Habžovi spojil s Pančuchom, Habdža s Ejhledjefkom, alebo Bolebruch závidí Habdžovi jeho ženu, ktorú miluje, Ejhledjefka závidí Bolebruchovi z toho istého dôvodu ženu Evu .
Treba však zdôrazniť, že aj vďaka žánru románu, sme ďaleko od toho, aby sme hovorili o oboch táboroch ako o stelesnenom Dobre a Zle. Ambivalentnosť románu nám našťastie ukazuje i záporné Urbanove črty, ktorými sú tvrdohlavosť a zbrklosť („V skutočnosti je Urban človek panovačný, zavzatý a tvrdohlavý. A ako vidieť aj neúprimný“, I. s. 172), ale hlavne naivita, pre ktorú stráca svoj domov a vinohrad a tým nepriamo zapríčiní i smrť svojej ženy. Prostredníctvom románu vidíme Silvestra Blebrucha i ako nadovšetko milujúceho otca („... vošiel do školy Veľký Silvester. Chvíľu počúva, ako mu dcéra spieva i recituje úlohu, a v tej chvíli celkom zabúda, čí je. Vypúča oči ako slivky a v tvári sa rozpaľuje od pyšnej radosti“, II. s. 359), človeka šikovného, pracovitého a chytrého (I. s. 77).
V oboch spolkoch je prítomné zlo a dobro: prvých aj druhých spája práca a chuť spoločne si navzájom pomôcť. Ale to nie je všetko; román potrebuje problémové jadro a teda tým, čo ich v skutočnosti spája, je ich vzájomná nenávisť („Čo ich však najviac zblížilo, najmä chlapov, nebolo toto... ale Bolebruch a Pančucha. Spoločná obrana a nenávisť proti nim“, I. s. 50).
Mohli by sme teda povedať, že tým rozvetveným viničným krom Červeného vína je rodina Urbana Habdžu v kontexte života vo Vlčindole, pričom v slede rôznych prepájaní a splietaní sa jeho konárov, predsa len dokážeme vybadať jeden najzrelejší a najživotaschopnejší výhonok – Mareka Habdžu. Do Vlčindola na začiatku románu prichádza nielen Urban a Kristína, ale aj ich malý syn Marek. Aj keď sme neustále „vyrušovaní“ nespočetnými vedľajšími konármi – epizodickými udalosťami, v ktorých sa nám predstavujú dedinské typy, figúrky Vlčindola a ich vzájomné boje a potýčky, väčšinou pre majetok – tak predsa len dokážeme vytušiť a vysledovať hlavný konár Marekovho života: jeho prvé začiatky v škole, kde ho učiteľ posadí vedľa Lucky Bolebruchovej a tá ho uhryzne do ruky; sledujeme nielen jeho talent, ale i pracovitosť, keď sa po otcovom odchode na vojnu stáva v mladom veku vlastne gazdom; nie Urban-otec na vojne, ale Marek-syn vo Vlčindole je - ako mu vraví otec – hrdinom (II. s. 376) svojho momentálneho údelu a poslania; znova ďalšie a ďalšie školské a vojenské úspechy, ale i životné traumy po smrti matky a otca, nás privádzajú na šťastný novoromantický záver, do spoločnosti milencov Mareka a Lucky. Druhá kniha Červeného vína nesie iba jeden oddiel nazvaný Marek a Lucia. V konečnom dôsledku je celá druhá kniha venovaná postave Mareka, jeho vzdialovanie sa nielen od rodiny, ale predovšetkým od koreňov pomyselného „viničného kríka“.

Záverečné harmonické rozprávkové rozuzlenie je rovnako výsledkom boja a drámy, ktorá sa odohrala na pôde románu. To sa tiež zrodilo s protikladov: Marek Habdža si berie za ženu Lucku Bolebruchovú a Jožko Bolebruch zase Magdalénu Habdžovú.

Napokon sa môžeme na tému románu pozrieť detailnejšie a konkrétnejšie a spolu s Čepanom konštatovať, že ak témou oboch románov vo všeobecnosti je obraz života vo svojej plynulosti, kontinuite, tak potom užší pohľad nám napovie, že „témou románu Červené víno je dramatická kronika rozkladu rodových zväzkov, motivovaného porušením tradičných zvyklostí roľnícko-vinohradníckeho prostredia“ (s. 311).

Tu spoznávame, že ak sa úvod a záver zdajú byť bezproblémovými partiami textu, tak v skutočnosti buď vyšli alebo prichádzajú do konfliktných situácií, ktoré sa odohrávaj na pôde románu. Román je tak predovšetkým miestom, kde sa z neproblémového stáva problém, kde sa z harmónie stáva dráma života. Táto dráma života sa odohráva prostredníctvom metafory viničného rozkonáreného pníka, ktorého vetvy sa navzájom splietajú a rozuzľujú v paradoxných a protikladných intenciách. Úvod príchod Habdžovcov a záverečný odchod ich detí z Vlčindola tak znázorňujú cyklickosť diania, kde „nad chaosom s neprehľadným preplietaním záujmov vládne nepodkupný zákon vzrastu života, jeho košatenia. Prejavuje sa ako pomalý, ale nezvrátiteľný, cyklicky sa opakujúci zápas.“

III. Postavy románu

Jedným z podstatných rozprávkových elementov v Červenom víne môžeme nájsť v spôsobe zaobchádzania s postavami románu. Jedným príkladom je postava babičky Alojzky Kristovej, pri ktorej sa rozprávkový motív explikuje v jej konaní; v druhom prípade je to expresívne pomenovanie hlavne mužskej populácie Vlčindola, na spôsob povestí a bájok.
Alojzka Kristová – matka Veroniky Habdžovej, babička Urbana Habdžu a Marekova prababička – zohráva v románe významnú rovnovážnu funkciu medzi znepriatelenými rodinami otca a syna, Michala a Veroniku Habdžovcov a ich synom Urbanom a jeho ženou Kristínou. Táto rodičovská nenávisť sa zrodila vo chvíli, keď si Urban vzal za ženu sirotu Kristínu a utiekol s ňou do Vlčindola. Táto nenávisť v románe nemá konca, je jeho poznávacím znamienkom. Michal Habdža ju neprekoná do svojej smrti. Túto zatvrdnutosť najlepšie ilustruje Urbanova žiadosť u otca, aby mu požičal kone zviesť svoju dcéru Magdálenu na smrť chorú k lekárovi:

„- Tatenko, prosím vás, dajte mi koní a koča, dcéra mi ide zahynúť... – Ostatné slová mu zanikajú v plači.
- Ja ťa nepoznám, - cedí Michal Habdža nemilosrdne, - strať sa mi odo dverí!
Urban sa hádže otcovi k nohám. Chce mu ich objať, uprosiť ho nasilu. Ale ten je tvrdý.
- Marš preč! – odhadzuje syna zo schodíka a kopne ho do pleca. Potom zaprie dvere.
Urban sa pozbiera zo zeme. Najprv sa hanblivo pozerá, či ho nik nevidí, lebo je už celkom svetlo. Nik, ulica je prázdna. Chce sa rýchle stratiť. Aj pokročil zo tri kroky. Ale sa vráti. Znútra mu vystupuje do hlavy strašný hnev. Nabieha sa z ulice ako býk a vrazí bokom do dverí. Sprašťali a pukli. A reve do pukliny:
- Keby som nepoznal štvrté prikázanie, tak vás zahluším ako... – chce povedať psa, ale predsa sa ovláda. Stojí chvíľu pred dverami, dnu sa vzmáha huk, nuž odchádza“ (I. s. 168).

Otec ani syn k sebe nikdy cestu napokon nenašli. Obaja v románe pomaly hasnú, ich vitálna energia života sa nadobro vyčerpáva v tomto banálnom no tragickom spore. Avšak ešte pred smrťou starý Michal Habdža si všíma svojho vnuka Mareka. Tomu odkáže podstatnú časť svojho majetku. V závere románu takto Marek a Lucka Habdžovci prichádzajú do domu, v ktorom sa aspoň v tichosti rodina zmieruje v prítomnosť starej mamy – Veroniky Habdžovej. Avšak hlavní aktéri sporu sú už po smrti.
Funkcia postavy prababičky Alojzky Kristovej v románe pôsobí rozprávkovo: je tou, ktorá pomôže prekonať Urbanovej rodine mnohé trápenia a problémy i napriek rodičovskej nepriazni. Je charizmatickou autoritou nielen morálne, ale i fyzicky. V mnohých situáciách si dokáže poradiť aj sama, ba dokonca uzemniť svojho zaťa Michala Habdžu:

„Prababička pozerajú na zaťa nenávistne.
- Pamätaj si, že ,tá´ ti priniesla na svet súceho vnuka, lenže vnuk nemá poriadneho deda, aby si vedel!
Habdža-dedo nikdy prababičke neprotirečí .
- Vybehlo z hôr a beží do hôr! Je nevychované.
Prababička sa nahnevali. Presvedčili sa, že Marka už nik do domu neprivábi. I uľútostilo sa im ho.
- Ty si vychovaný. Môžem povedať, si! Divila by som sa chúďaťu, keby vládalo pozerať na teba. Mater mu menom nenazveš, otca mu preklínaš a naň, odkedy sa narodilo, nepodíval si a rovným okom. A každý večer mrmleš ruženec! Taký si ty farizej...
Zelenie od zlosti. Ale prababička sa už neovládajú. Chytia makovú lokšu a švihnú ňou zaťa medzi oči. Zať sa vytacká z kuchyne“ (I. s. 128).

To, čo skúpy, ale predovšetkým nahnevaný Michal Habdža odmietne svojim deťom dať, aj keď ide o život, tu vzápätí „veliteľské opraty“ vezme do svojich rúk prababička a odchádza zo Zelenej misy do Vlčindola s bohatou nádielkou. V takýchto mnohých obrazoch v Červenom víne pôsobí prababička ako postava z rozprávky: ako štedrý anjel strážny Urbanovej rodiny, ako posledné isté útočište pred nepriazňou osudu. Akoby tento obraz prababičky mal ostať natrvalo vpísaný do mysli čitateľa. Ráno, keď Kristína a Marek pracú z dvora sneh, nachádzajú ju zamrznutú, nedokázala prejsť zo Zelenej misy do Vlčindola a pritom stačilo len pár krokov:

„Na chrbte má uviazaný batôžtek. Tam je múka pre jej štvoro vlčindolských pravnúčat. A v pravej ruke drží hlinené dvojačky. V nich je masť pre deti jej najstaršieho vnuka. Treba odbiť ucho dvojačiek... lebo ruka sa už nikdy neotvorí. To je ruka prababičky Alojzie Kristovej, rodenej Hržičovej... i v smrti pevná, najmocnejšia ruka na svete; v obetavosti a v láske...“ (II. s. 339).

Alojzku Kristovú by sme však nemali pokladať za nejaké stelesnenie „zdravého sedliackeho rozumu“, ktoré sa ozýva v gazdovstve Michala Habdžu v Zelenej mise zavše, keď tam ani toho obyčajného rozumu nieto. Nie je tou, ako si to azda myslel Matuška, typickou postavičkou slovenských románov, figúrkou, ktorá si rada zafilozofuje a rozdáva plné priehrštia dobrých rád. Prababička ja „babičkou“ činu, nie slov. Prababička je skôr „rozprávkovou babičkou“, za pomoci ktorej je možné prekonať všelijaké starosti; to čo túto postavu najviac zdobí, nie je ani „sedliacky rozum“, ani vekmi získaná skúsenosť – ale skôr umiernenosť, rozvážnosť, presnejšie povedané cit pre mieru. Tento cit pre mieru, znalosť situácie a odhad pre človeka najprenikavejšie zobrazuje babičkina návšteva v škole, kde učiteľovi zo sebe vlastným šarmom predvádza Markovo nadanie (I. s. 130).

Iným povesťovo-rozprávkovým prvkom románu sú príznakové, expresívne pomenovania mužských postáv. Prvé predstavenie týchto postáv sa odohráva pred čitateľom v obecnej prešovni medzi putňami vína, kde zasadajú výborníci Vlčindola. Rozprávačov prvotný prístup k postavám pripomína expresívno-hyperbolickú hrubú kresbu populárnych ľudových veselých príbehov, karikatúry telesných konštrukcií tela, prostredníctvom ktorých sú na malom priestore vyznačené hlavné charakterové črty postáv:

„Ták! A teraz padá z richtára [Vendelína Babinského, pozn. M. H.] všetka úradná starostlivosť. Dobrota rozlieva sa mu po tvári. Steká mu z čela nadol, vedľa belasých očí až dolu k ústam a roztvára mu ich do úsmevu. Pod bujnými fúzmi, visiacimi nadol ako štetky, rozsvecuje sa mu podlhovastá štrbina úst, plná zdravých zubov. Vedľa neho sedí Pavol Apoštol, omnoho menší od neho, ale tučnejší a širší, bolo by mu vyrezať na stolovej doske kruhový otvor, aby si v ňom mohol umiestniť svoje ozrutné brucho. Medzi richtárom a Apoštolom sedia Tomáš Slivnický, najstarší vlčindolský výborník, čosi ako prorok, s hlavou už úplne holou. Ich úlohou od istého času je striehnuť na Babického, aby ho priveľmi neovplyvňovali Pančucha a Bolebruch. Keď sa vec premyslí zhlbša, pravým vlčindolským richtárom sú vlastne Slivnický. Šimonovi Pančuchovi spoza čelného stola trčí iba zlostná hlava s tvárou polosurovej kože. Pančuchova tvár pripomína dravého vtáka. Silvester Bolebruch alebo Veľký Silvester, ako ho vo Vlčindole volajú, sedí na opačnej strane stola, akoby ani nesedel, ale stál na nohách. Je najvyšším človekom vo Vlčindole. Sotva aj žije gazda v Slivnickom okrese, ktorý by sa mu rovnal vo výške, ba ja v zámožnosti a nadutosti. Filip Rajčina má červenú tvár i vlasy, je veselý a strašne škrieplivý. Jemu podobný, lenže celkom plavý, je Florián Mačinka, vždy zamračený, a to bez zjavnej príčiny, lebo darí sa mu dobre. Možno nemá ani nepriateľa, okrem vlastného žalúdka, ktorý mu neslúži ako sa patrí. Oliver Ejhledjefka je medzi výborníkmi najmladší, ale nezasluhuje si mnoho pochvaly. Jeho dobrá vlastnosť je hnať sa do roboty. V nej ho nik neprekoná. Ale taký je aj v pití, v preklínaní a v ostatných ničomnostiach“ (I. s. 40 - s. 41.).

Vendelín Babický a Pavol Apoštol sú dobrosrdeční ľudia: jednému steká úsmev po tvári, ktorej dominujú bajúzy visiace ako štetky, druhý je zas tak tučný, že si neskôr bude musieť vyrezať zo stola polkruh, aby si mohol zaň aj sadnúť; Slivnického majestátnosť charakterizuje nielen holá hlava proroka, ale aj rozprávačovo „onikanie“ zaužívané vo Vlčindole; na druhej strane Šimona Pančuchu „zdobí“ jeho polosurová tvár, ktorá je taká drsná ako jeho duša; Silvester Bolebruch alias Veľký Silvester je nielen taký vysoký a bohatý, ale ešte k tomu raz taký namyslený a nevypočítateľný; Rajčinova „paradajková“ veselá tvár je protipólom Mačinkovej zachmúrenej; a Oliver Ejhledjefka – meno tak trochu ako citoslovce, nestále ako prievan, žijúce na doraz – intenzívne a impulzívne.

Život žijú ľudia, ten literárny zas postavy. Avšak literárny život je pre nejakú postavu príliš krátky, pre inú zas trvá večnosť. V mysli čitateľa. Tento dojem vzniká, podľa toho, na ktorú postavu románu je upriamené rozprávanie. Kým Urban žije epicky krátky čas, čitateľ skôr sleduje vývin života jeho syna Mareka. Tematicky – však možno povedať – sme neustále konfrontovaní s tým, ako postavy románu, ktoré sme si postupom času obľúbili, takpovediac „žili s nimi“, pomaly, alebo náhle umierajú. No v Červenom víne navyše tejto smrti predchádza – ako výstižne poznamenáva kritik – vyčerpanie ich vitálnej energie . Červené víno nie je len dejiskom rozpadu rodových zväzkov a roľnícko-vinohradníckych zvyklostí – ale je aj drámou oveľa všeobecnejšou a možno paradoxne i tým nám viac bližšou, súkromnejšou, pretože – akiste už tušíme – sa možno premietnuté deje istým spôsobom týkajú aj nás. Takto sledujeme hlavne Urbanovo a Kristínino vyhasínanie života – pôvodne bohatého potenciálu, postupne ale isto udupávaného okolnosťami; zhasínaním svetla, tam kde ešte nemala nastať tma. Postavy začínajú chradnúť v situáciách, keď by práve naopak malo nastať pre ne to najbohatšie obdobie života. Aj keď je toto vyhasínanie v románe častokrát zdôvodnené nepriamo majetkovými pomermi, možno ide viac o duševný boj samého so sebou, ako pokračovať v zmenených podmienkach a okolnostiach (Michal Habdža, Urban Habdža...).

pošli do vybrali.sme.sk