Čitateľský denník | Hrušovský | Zmok

HRUŠOVSKÝ, J. (1925) Zmok a iné poviedky, Turčiansky Sv. Martin: Tlačou a nákladom kníhtlačiarne úč. spolku, 170 strán.

Zmok (s. 3-14)

• nájdená mŕtvolka dievčatka v rieke, rozprávanie sa začína sherlock holmesovsky: Avšak ja som sa zaujímal o vec, a výsledky svojho pátrania podávam v nasledujúcich riadkoch, s. 5;
• To dievča prezývali Zmokom; nik nevedel o jej pôvode, ani ona sama nevedela svoje meno; malá dvanásťročná tuláčka bez domova; žije ako zviera, živí sa na smetisku, čo jej ľudia dajú – väčšinou bitku (podobá sa psovi z poviedky „Psia revolta“);
• Zmok je strašne vyhladnutá, tak natrhá fialky a pokúša sa ich predať na vlakovej stanici; farár jej dá len „reči“ o pekle, študent má prázdnu peňaženku atď. Je dnu v bufete a počuje debatu o komunizme, že keď vyhrá proletariát, tak bude všetko lepšie – všetci si budeme rovní; a tí istí ľudia ju okríknu, že pravý proletár nežobre, s. 13;
• večer sa vracia Zmok do svojho „hniezda“ pod železničným mostom; keď si chcela okrášliť príbytok, spadla do rieky: Najprv pocítila ľadový chlad, ktorý sa zavalil na celé jej schudnuté telo. A nepríjemné bolo, že sa jej toľko vody nabralo do úst a že jej to nedalo dýchať... To však trvalo len chvíľočku, lebo prišly pre ňu rozkošné víly, ktoré ju obliekly do zlata a do hodvábu a začaly okolo nej tančiť a spievať. Spievaly takým sladulinkým hlasom, že to znelo ako nebeská hudba alebo ako šum rieky za mesačných nocí...

Zmok zaspal..., s. 14;

Mamma mia! (s. 15-38)

s podtitulom „Udalosť zo svetovej vojny“

• postavy: lekárnik Skála; študent Gábriš; kaplán Sova; obchodník Višňovec; koncipient Adamovič;
• dej: najprv je reč o oklultizme; Gárbriš obhajuje okultizmus, brojí proti Einsteinovi, Skála zas okultizmus odmieta v modernom veku; teda debata o tom, čo si vieme a čo si nevieme vysvetliť; jeden takýto prípad z vojny – z talianskeho frontu, rozpráva Adamovič; boj o vrch Monte Cimone; pod talianskych vojakov vykopú chodbu, naplnia dynamitom a odpália, po výbuchu počujú hlasy „mamma mia!“; začne sa hovoriť, že v okolí krátera výbuchu vraj máta a že je počuť „mamma mia!“; sám Adamovič to začuje, s. 34; raz v noci sa mu prisnite zlý sen a keď ho prídu ratovať, nájdu mu na tele tmavomodré stopy; pod posteľou nájdu dve bielučké ruky kostlivca – Len to bolo čudné, že obidva hnáty maly skrívené prsty a že tieto špicaté prsty práve priliehaly na moje tmavo-modré škvrny...

- Toto mi vysvetlite, pán lekárnik, s. 38.

Babrák (s. 39-52)

• postavy: Janko Pavlovič; Naďa; strýko Ženko; Jozef Poničan,
• dej: študent Janko Pavlovič je zaľúbený do Nadi; príbeh o tom, ako má študent desnú trému pri prvom stretnutí s Naďou;
• motív rozčarovania; rozdielu medzi vysneným ideálom a skutočnosťou: V tejto chvíli pochyboval o všetkom, čo si vysnil o Nadi, pochyboval i jej teplom srdci, o prívetivosti je úsmevu, o láskavosti jej spôsobov – a hneď pred jeho očami stála akási neznáma Naďa, veľkej hranatej postavy, vodových, nevýrazných očú, s. 48;
• stáva sa k Nadi netečným, necitlivým, ľahostajným, s. 49; opije sa na výlete, požiada Naďu o rozhovor, že sa jej zverí so svojou láskou, pričom ako opitý sa len strápni.

Heddy a Teddy (s. 53-68)

• postavy: tetuška Vindobona; osemnásťročné dvojčatá Heddy (súmerne urastená blondínka, vážna a pomalá, má psa Sedana) a Teddy (štíhla brunetka, veselá): O desiatej strhol sa na schodišti obvyklý krik, dvere jedálne sa s veľkým pleskom rozletely a dnu vhopkovala Teddy, vysmiata, čerstvučká a žiarivých očí, tančiac rozpustile na jednej nohe a spievajúc, čo jej prišlo na jazyk.

Za Teddy nasledovala Heddy. Jej amazonská postava zaplnila celé dvere, že to bolo až obdivuhodné. Pritom ani nehopkala, ani nespievala – kdeže pri Heddyných impozantných črtách – iba hvízdala. Hvízdanie bolo Heddynou jedinou náruživosťou, s. 56-57; jednoročia, anglický fúz Ingramm

• dej: bývajú na Kamennej ulici v trojposchodovom hostinci „K šľachetnému Rimanovi“; Zatiaľ čo by Teddy vyvolávala Satanáša, Heddy je pobožná a nerúhala by sa; Teddy odíde ba vidiek na statok a Heddy sa nudí, pokiaľ sa nestretne s Ingrammom, zaľúbi sa do neho, už nie je taký vážna a smeje sa, ani pes ju nespoznáva; Teddy sa vráti a Heddy ide zase do hôr; Teddy napíše Heddy, že spoznala Ingramma a že ju pobozkal;
• Heddy sa vrátila. Prišla vážna a zdravím kypiaca, ako predtým, len líca niečo poblednuté a okolo úst akási cudzia črta, s. 67; Heddy sa dozvedá od Teddy, že je veľmi šťastná. Heddy spieva pieseň Teddy a plače: Jej hlboký, nežný alt plával v pološere a postupne zanikal v tmavých kútoch siene, s. 67.

Zrada slečny Assunty (s. 69-84)

• postavy: delostrelec Kajetán Lord;
• dej: k pešiakom príde delostrelec Lord, ktorý tam má ďalekohľad, ktorým pozoruje nepriateľa; s rozprávačom uvidia cez ďalekohľad krásnu Talianku: Tu ti sedím, frontový medveď, uprostred zkazy a vojenskej hrôzu, každú chvíľu hotový ničiť ľudské životy – a pred mojím zrakom kus idylického zátišia, kus ženskej krásy i kus rodinskosti, na ktorú si bol zvyknutý, keď si bol ešte človekom. Čas sa míňa a nevieš odvrátiť oka. Čŕt tvári síce nerozpoznať, ale domyslíš si, že sú nežné, oči zasnené, po obzore blúdiace, s. 77;
• Lord jej vymyslí meno Assunta Ruggieri pre jej aristokratický zjav; pri ďalekohľade ju zdraví a domnieva sa, že jeho pozdravy Assunta mu opätuje, vraví, že „máva dostaveníčka so slečnou Assuntou Ruggieri“, s. 79; neskôr Lodr zistí, že ho Assunta zradila s nadporučíkom od bersaglierov; Lord dá príkaz strieľať na dom Assunty, ale mažiar nefunguje kvôli zlému granátu.

Noc (s. 85-92)

• Úvod poviedky opäť s iniciálnym predstavením a explikovaním „rozprávania“: Ženy, mlčte o sladkýh tajnostiach svojho dievčenského života, keď ste ešte plnými dúškami požívaly prvé nevinné rozkoše svojho neskazeného srdca (...)

Na poučenie chcem vám rozpovedať historku, za ktorej hodnovernosť síce neručím, ale ona je taká pravdepodobná a taká ľudská, s. 87;

• postavy: bankový úradník Eliáš Búbela; slečna Amália;
• dej: Eliáš požiada Amáliu o ruku; v manželskej posteli sa Eliáš pýta svojej manželky na históriu jej vzťahov a pomerov k iným chlapom; Amália ho ubezpečuje, že nikoho predtým nebozkávala, že bol prvý; on zasa ju ubezpečuje, že je moderný človek, že to chápe ak by niečo; zároveň z jej hlasu cíti, že luže; napokon sa noc zmení na tyranský výsluch manžela: Ložnica sa stala peklom a neposkytovala nijakých čistých rozkoší, iba chvíľkoví omámenia, ktoré sa končily odporom a chladnou zášťou,

Ženy, pozor!, s. 92.

Žid (s. 93-106)

• postavy:
• dej: rýchlik Lučenec-Bratislava; v kupé cestuje osem dôstojníkov v rôznych rovnošatách armád sveta; rozprávajú si historky ako sa počas vojny s boľševikmi „vešalo“; sledujú slovenskú krajinu ako sa míňa; keď tu začne rozprávať príbeh iný nadporučík: tiež je to príbeh z vojny; je svedkom toho, ako legionári chytia špióna, pričom hneď padne: Ach, Židák smradľavý, s. 101; a chcú ho vešať;
• A špión stál cez celý čas nepohnute pod vŕbou. Viete, že už nebolo nič ľudského na ňom? Predstavte si hlavu ako ohromná tekvica, ktorá vplývala bez krku do krátkeho tučného tela. Tak mu napuchla po nepočetných úderoch a zauchách. Malé svinčie očká temer celkom zapadly do zapuchnutej, doráňanej tvári a hľadely bez výrazu, bez myšlienky na zástup, ktorý požadoval smrť. Nebolo v tom pohľade nič prosebného, nič úzkostlivého alebo bojazlivého – on už nič ľudského nemohol vyjadriť, s. 104;
• Nemohol som sa dívať ďalej na toto príšerné divadlo, musel som preč, preč... A jednako ma to vábilo nazad. Tajomnosť smrti nás odpudzuje i neodolateľne priťahuje. Je to akási perverzita, ktorá nikdy nevymizne z nás, s. 105;
• Po poprave nájdu v špiónovej taške list matke, list, ktorý mal byť dôkazom, len nikto nerozumel nemecky. Z listu vysvitne, že to nebol špión, ktorý v liste radí matke ako prečkať nepokojné časy. V liste sú tiež jeho slová, verí, že ľudia nie sú takí zlí, s. 105.

Hej! (s. 107-120)

• opäť úvodné intermezzo: Keď sa na jeho hrdinskú smrť spomínam, tu mi prichádza na um podarená historka, ktorú nám dvoma dňami pred svojím zahynutím rozprával, celý šťastný, že nám môže ukázať istý obrážtek..., s. 109;
• postavy: český poručík Jaroslav Kareš;
• dej: opäť vojenská príhoda z roku okolo 1919;
• Vlastne len vtedy sme sa začali bližšie spoznávať: Slováci a Češi. Bol to opravdový panenský pomer medzi nami, zrovna ako medzi zaľúbencami, ktorí najprv len tak ukradomky a nesmelo hádžu pohľad do svojich sŕdc, tešia sa jeden druhému, cítia šľachetne, nepoškvrnene. Každým dňom sme objavili v sebe nové poklady a naše spolužitie nerušilo ani jedno príkre slovo, ani jedna nepekná myšlienka.ň

Už veru neviem, o čom bola reč pod ostrým orechom. Akiste sa ma ktorýsi na niečo spýtal a ja mu na to: „Hej.“

„Hej!“ rozchichotal sa v tom Kareš a váľaľ sa dolu kopčekom od rozkoše. „Hej!“ Och, vy Slováci, vy Slováci!“ smial sa neúnavne a tľapkal dlaňou po pažiti, s. 110-111.

• Kareš rozpráva príbeh ako pochodil so slovom „hej“ medzi Slovákmi; o tancovačke a Slovenkách; prosí dievča o tanec a ona mu odpovedá „hej!“, ale on si myslí, že dostáva „košom“, s. 113; Totiž pod „hej“ rozumel som niečo urážajúceho, asi ako: Ideš preč! Heš! Čo tu hľadáš? Hej, chlape prac sa!, s. 117;

Priateľ Bendegúz (s. 121-134)

• postavy: Bendegúz Szilassy;
• dej: rozprávač sa stretne v Innsbrucku v kaviarni s priateľom z vojny, z aristokratom Bendegúzom, pijú tokajské a Bendegúz sa rozhorčuje, že sa Slováci dali dokopy s Čechmi a neostali s Maďarmi; nakoniec, keď sa opije, stáva sa hulvátom, ktorého demokratické cítenie prekryje tradičné maďarónske povýšenectvo;
• A nový pohárik tokajčiny bol za Bendegúzovým golierom. Nie – on prevyšuje sám seba. Na exotickú melódiu fox-trottu začne si polohlasne vyspevovať:

„Bohdaj by vás, vy mládenci,

čerti vzali,

že ste vy mňa na ten tanec

nepojali...“

A to všetko v utešenom šurianskom dialekte. Len mu ešte krpce na nohy, šubku na plecia a valašku do ruky... A tak šibalsky žmurká očami, tak koketne pohadzuje apollonskou hlavou, tak tvrdo, rýdzo nitriansky vyslovuje to „t“ a „n“. Čochvíľa ma pretromfne v slovenskom cítení, s. 128;

• nakoniec sa ukáže, že bohatý aristokrat Bendegúz bol vlastne podvodník, ktorý nemal ani čím v krčme zaplatiť, rozprávač zaplatil za neho, ale na peniaze čaká dodnes.

Samovrah (s. 135-144)

• ide o inú verziu poviedky „Smrť Jána Prokopa“ zo zbierky Dolorosa, ktorú Hrušovský publikoval v rovnakom roku 1925;
• postavy: medik Ján Prokop
• Tu podávam samovrahove zápisky. Dostal som sa k nim pomocou šéfa štátnej polície, ktorý je mojím priateľom a vie, že ma zaujímajú, s. 138;
• Takto sa to stalo:

Siahol som rukou k škatuľke, vyňal z nej päť pastíl morfia a prehltol ich jedno za druhým, tak, ako prehĺtame aspirin alebo salicyl. Potom som vstal, vypil pohár vody a napravil si pred zrkadlom nákrčník, lebo mi visel nakrivo. To bolo všetko, s. 139;

Vianoce r. 1918 (s. 145-170)

• dej: ako vojaci na Vianoce r. 1918 išli obsadiť severný Spiš (Kežmarok) po Poliakoch;
• Síce i pod Holičom bojovali jednotlivé slovenské čaty – a bojovaly tvrdošijne, hoci i s premenlivým šťastím, ako to pri neorganizovaných potýčkach býva – ale boli medzi nimi zväčša moravskí Slováci, národne ďaleko prebudenejší, než naši ľudia na východ od Moravy.

Zaiste pochopí každý, že utvorenie samostatnej taktickej jednotky pod česko-slovenským velením bolo súčasne i veľmi závažným politickým faktorom. Budapešť nemala viac morálneho základu presviedčať Dohodu, ako by príchod českého vojska na Slovensko bol sprostým násilníctvom, páchaným nielen na uhorskom štáte, ale v prvom rade na „vernom a oddanom slovenskom ľude“, s. 148;

• Celé Vrútky boly na nohách, že prišli slovenskí vojaci.

„Ez már baj“, počul som z dvier dopravnej kancelárie. „Keď už i Slováci idú na nás, to aby sme sa čím skôr odpratali.“

Žiaľbohu, ešte i dnes sú na Vrútkach, s. 150;

• silný motív príchodu slovenských vojakov, ktorých vítajú zachmúrené tváre ešte bývalých rakúsko-uhorských úradníkov (železničiarov, krčmárov, notárov);
• Hrušovského rozprávač používa expresívne „Židák“ (napr. s. 158);
• mačkovitá ženská Rezka: Pleť tmavá, skoro bronzová a oči ohnivé, vždy foforeskujúce a pohyby tiché, mačkovité. A pritom bola vysoká, štíhla, ako tá tatranská jedľa, s. 160;
• príbeh sa zvrtne na to, že namiesto štedrovečernej večere idú vojaci na sever Slovenska k hraniciam bojovať proti vojakom, pretože tí sa vrátili a obsadili niekoľko dedín;
• A keď sme mesačnou nocou kráčali hradskou na Reľov, mysleli sme na všeličo. Medziiným i na to, že je dnes Svätvečer a že dnes sa chystáme osláviť deň narodenia Toho, ktorý nám kázal milovať svojich bližných a odpúšťať im. Ale nielen to: práve v deň Svätvečera museli sa so zbraňou v ruke stretnúť bratia, a to veľmi blízki bratia..., s. 170.
  
  Všetky zvýraznenia (podčiarknutia, kurzíva, zmena fontu alebo jeho farby, samotný výber úryvkov) boli prevedené mnou a mali za účel upozorniť na tie "veci", ktoré ma v danom období zvlášť zaujímali. (MH, Kraków, 20.06.2012)