Čitateľský denník | Gašpar | Deputácia mŕtvých

GAŠPAR, J. T. (1922) Deputácia mŕtvych, Turčiansky Sv. Martin: Tlačou a nákladom Kníhtlačiarenskeho uč. spolku, 167 strán.

Gašparovo venovanie: Môjmu otcovi, tomu drahému človeku a nasledovateľovi Jóba.

Deputácia mŕtvych (s. 5-36)

• postavy: Ivan Verný;
• reč je o Ivanovi Vernom: V optimizme budúcnosti už nerád myslel na dlhé otroctvo a pokladal ho za prikrývadlo chýb niektorých rušiteľov Sviatku. Hľadel na minulosť ako na sen. Azda sen odpočinku, v ktorom mohutnely sily. Teraz sú tu v svojej sviežosti. Cítil, že i jemu vibrujú v srdci, a s veľkým oduševnením zapínal ich do prúdu Budúcnosti. Tento prúd musí nás priniesť bližšie k nebu! Nás najprv a za nami všetko...

S takouto vierou, zdedenou od svojej pobožnej matky, zaujal Ivan Verný hneď za horúca veľkej Svobody miesto práce v jednom z verejných úradov. Na miesto chýrneho šľachtica prišiel neznámy robotník..., s. 8

• motív starého sveta: Od tých čias zamyslieval sa Ivan Verný veľmi často nad vetami z archívu vyhrabaných starých spisov. Zavše až do noci. Večerné šero prekvapilo ho neraz v úrade, ako by sa mu dotkýňaly duše ošarpané krýdla smutných vekov. A pod týmto dotykom vybŕklo mu z duše hajno príšerných dúm. Niesly sa sťa sepiový dym, zastierajúci slnce nad neznámymi poľami, kropenými potom dávnych utrpení. Zavše zmenily sa mu v duchu v plamenný stĺp, ktorého reflexy ožiarovaly zastínené haly vekových krýpt, opatrujúcich obete veľkých bezbožností. Neraz s odvážlivou mysľou prenikal k divným tušeniam, chcejúc odkryť niektoré úžasy, umŕtvené časom. Pod lúčmi elektrickej lampy, sklonený nad papier, díval sa na pohyblivé obrazy mystických scén, vrhané vlastnými očami. Bola to kinematografická hra obrazotvornosti, inspirovanej starými vetami. Abstraktné filmy odhaľovali čarovnú rozmanitosť chmúrnych a jasných ciest, vedúcich ďaleko do tajov minulých století ak budúcemu ránu, s. 9-10;
• Ivan študuje staré spisy a minulosť sa mu prelieva so súčasnosťou, v halucinogénnom stave sa stretáva s ľuďmi, ktorí prišli do jeho izby a ktorí mu vravia: - Tvoje srdce sme prišli prebudiť... Živý tlkot jedného prebudeného srdca môže byť budíčkom tisícich spiacich sŕdc! To je istá pravda, ako i to, že srdcia prebúdzajú sa žiaľom a radosťou. Tvoje prebudíme plačom minulosti a smiechom budúcnosti. Lebo srdcia musia i tu precítnuť. To je podmienkou pre bohaté zúrodenie života. Driemotami opantané sú vazalmi a náhončími smrti v živote, s. 13-14;
• Tvojmu živému srdcu z tejto doby chceme povedať slovo mrtvých.

- Mŕtvych? – spýtal sa Ivan Verný tíško.

Niečo zaťažilo mu dušu bolestnou váhou, ako by stál pri lôžku umierajúcich, ktorí zanechávajú živým svoje posledné slová.

- Deputácia mrtvých, - prikývol neznámy rapsód veľmi vážne a v jeho hlase chvelo sa niečo, ako tajné zaručenie veľkého predpovedaného zázraku o otváraní hrobov, s. 15;

• Vodca mŕtvych tvrdí, že ich pán kláštora umučil na smrť: Kláštorom ustanovený rychtár Čierneho Kúta bol naším katom, s. 16; ten richtár sa volal Hičko;
• mŕtvi z deputácia rozprávajú „príhody“ zo svojho života, umučenia a zabitia;
• Tieto krivdy nepozná nikto, ani vtedy ich nikto nechcel uznať. Ich páchateľov osvobodili vtedajší sudcovia, s pochvalou, že pre pánov robili dobre. Hľa, nebolo tu pravdy. V tom veku ľudského otroctva na tento Čierny Kút nedosvietil jej jas. Naše smrteľné stony ju sem zvaly. A ona prišla. Pravda je silná. Ako rieka, čo prekryje svoj tok i cez nebotyčné bralá, tak podryje ozrutné bludy všetkých vekov a preborí sa na nivy ďalšieho času, aby zaplavila raz večnú Budúcnosť! Pravda doplavila sa sem mohutnosťou svojich vĺn a stvorila vám dnešnú lepšiu dobu. My sme odmenení, že nárek nášho týraného žitia pobádal ju tiež spolu s kvílením všetkých martyrov tejto zeme, aby ona došla k ďalšej etape svojho napredovania. K lepšiemu dnešku! Nechceme ničoho. Len srdcia vaše, aby precítili boľave: čo to tu bolo? a zaklopaly hneď živou radosťou: Od dneška vždy lepšie musí byť!, s. 20;
• Rapsód, ten, ktorý vedie mŕtvych vraví: - Naše večné duše tešiť sa vám budú, - pokračoval ticho, s prízvukom v hlase, že končí svoje slová. – Len rozumne a šetrne s dedictvom. S touto lepšou dobou a svätou, už teraz vlastnou zemou. Draho platili za ňu všetci jej vykupitelia, aby vám ju poručili voľnú a súcu pre veľké činy, s. 26;
• po halucinácii s „deputáciou mŕtvych“ odchádza Ivan Verný do krčmy, kde nachádza inteligencii (advokáti, medzi nimi je aj básnik) v rezignovanom stave. Ivan sa ich snaží presvedčiť, že ak budú pracovať a zmysluplne žiť, všetko bude lepšie: Ľudia sháňajú sa po ziskoch a zábavných shonbách, pre všetko iné sú hnilí. Ak nedaria sa im hneď ich nízke ciele, nadávajú a rozširujú nákazu. Nie je tu zle. A hlavne možnosť je tu, aby bolo lepšie. Len srdcia by sa maly viacej oduševniť za túto možnosť. Ja verím, že významom a dychom tohto veľkého času prebudené a pokrstené srdcia..., s. 31;
• Ivan ide z krčmu domov s mladým básnikom; a hovorí Ivanovi: Ty máš pravdu a nezriekaj sa jej. Teraz nám svitá. Prebúdzať treba, aby sa oči všetkých napily jasom vidna. To je náš deň!, s. 34;
• Posledné vety poviedky: Pozreli jeden na druhého. Oči im horely nadšeným ohňom a mladým srdciam pohýbal im príkaz: „A každý životnú speš zaujať postať: tam pracuj verne, pokým trvá deň...“ Nech vlastný život poslúži za príklad!

Kráčali do práce..., s. 35.

Praded Peter (s. 37-56)

• postavy: dedko Peter: Dedko Peter bol človek veľmi dobrý. Rytier Ducha svätého. Známi nazvali ho statočným Petrom. Pod týmto menom poznalo ho i celé široké okolie za živa a hodne i po jeho smrti, s. 39;
• dej: dedko Peter a jeho žena sú statoční ľudia, plní lásky atď. Vychovali troch synov, len ten najmladší – Benjamin – je neporiadny. Petrova družka umrie a Peter sa rozhodne, že ho napraví;
• Benjamin sa potom často zadíval nejakým milým začudovaním na veselší život doma a začal sa mu páčiť. I nový poriadok sa mu zaliečal. Pri obede dedko Peter tak za vrch stolom patriarchálne požehnal každé poludnie. Mlaď bola čulá, zdravá. Svoje slabnúce srdce okrašľoval jej radosťou. Utekaly vždy k nemu. „Pánbožtek zaplať a požehnaj na to miesto sto ráz toľko...“, s. 47;
• dedo zdôrazňuje význam práce pre zábavu a odpočinok na príklade včiel, s. 48; nakoniec sa mu jeho misia vydarí a jeho syn sa stane „úspešným budovateľom a strážcom šťastia vo svojom dome“, s. 52;
• sentimentálny koniec smrť dedka Petra: Benjamin, modliac sa tíško, cítil, že mu otec poručil svoj veľký duševný poklad. Zaslzeným zrakom pozrel na svoju kvíliacu ženu a sľuboval si, že z tohto svätého porukomia jej zkúšané a trápení srdce obdarí najkrajšie...

A dedko Peter sladko-tíško a veľmi pokojne spal..., s. 55.

Balada (s. 57-78)

• dej: odohráva sa na mori v ponorke niekde na Balkáne;
• Periskop dvíha sa vždy vyššie. Razom urýchleným tempom dvíha sa i sivé oceľové telo podvodného člna, ako mokrá bezforemná hlava nejakého polypa. Je to barbarské rozplašenie hravých farieb. Voda sa kolíše, tupým hlukom búri sa a pení. Pod vlnami počuť akési tajné rachotenie, stonanie, ako by motor bol ranený a dusil by sa... Veliteľská veža je už celá vonku. Dvierka vystrčia mocné päste a v otvore zjavia sa razom dve predesené hlavy. Čierne tváre, na nich poplašný strach a v zjašených očiach bôľ, bôľ slabých duší, s. 60;
• pokazená ponorka, zdecimovaná posádka, ale kapitán Romeo Piccoli sa snaží námorníkov prebrať do optimizmu boja; ale posádka si z neho, z jeho vzletných a patetických slov robí srandu: - Mizerný stroj a chatrné duše... Dokonalá havaria!

Cítil príliš ostrý rozdiel medzi touto podlou háveďou a tými opravdovými, ktorých duše rozpálil spev D´Annunzia... Strašidlá, ktoré strašia samy seba! Či toto má byť pokonnný triumf veľkej odvahy? Chrabrosť, sila, odvaha je dychom smrti umŕtvená, ochromená..., s. 63;

• Opätovný motív u Gašpara: rebelujúca (zväčša komunistická) posádka proti osamelému indivíduu, kapitánovi, s aristokratickým výzorom (ako nový Kolumbus, s. 63);
• rakúsky nepriateľský kapitán keď sa spýta posádky, čo sa stalo, tak tá judášsky, bez charakteru obviňuje svojho kapitána; rakúsky kapitán ich zato zrakom prekole, že sa hanbia;
• aby Rakúšania identifikovali, že je zbehom, privedú na výsluch jeho matku, s. 73; jeho ona nezradí, len nechtiac milenka, následne je popravený.

Srdcová pravota Janka Holuba (s. 79-102)

• Incipit príbehu: Kedysi na sivej Andrii žil daromne z božej milosti a na postrach morských chlapcov jeden zvláštny veliteľ a žil i jeden zvláštny morský chlapec. Bohatý, krásny svet im síce nenáramne rovnako svojej sympatie, ale obaja tešili sa veľmi, že žili. Bláznivé, rozpálené, slepé, žiarlivé a pomstivé vášne ich rujných sŕdc rozpárali sa pre jeden falošno-krásny ženský úsmev, s. 81;
• postavy: komandant Dionýz Bozontoš; Janko Holub;
• dej: námorník Janko Holub si doma na dovolenke nájde frajerku a dovedie si ju na miesto, kde pracuje a zamestná ako trafikantku;
• Janko prirovnáva svoje dievča k anjelovi, k ruži; konotuje to aj nebezpečenstvo: Jednu noc sa mu síce už i prisnilo, že mu Ruža drave padla na tvár. Ománila ho falošnou, jedovatou vôňou a potom skĺzla sa mu na srdce a rozkrvavila mu ho akýmsi záhadným tŕňom. Krv tiekla mu zo srdca veľmi horúca..., s. 90;
• Jankova milá sa nudí, keď je on preč a nadbehuje jej Dionýz Bozontoš;
• keď je Janko na stráži, zaútočí naň Bozontoš – akoby v halucinačnom, snovom stave to nie je „skutočný“ Bozontoš, ale fantazma, Jankova imaginárna predstava, s. 98;
• po tejto udalosti, keď sa Janko prebudí, nevie vysvetliť, čo sa stalo; myslel si, že zabil Bozontoša, alebo niekoho iného; jeho druhovia si z neho robili srandu, keď tu na druhý deň sa dozvedia, že sa Bozontoš doma zabil, s. 99;

Môj vykupiteľ (s. 103-122)

• incipit príbehu opäť uvádza príbeh s „nádejou“ na „príbehovosť“: Ako pamätný nápis kladiem túto historku na neznámu mohylu človeka, ktorý miesto mňa odišiel odtiaľto do záhadných diaľok..., s. 105;
• postavy: žid Felix Singer;
• dej: rozprávač sa stretne s Felixom, sú námorníci; Felix túži odcestovať na šíre more, oceán, do veľkých diaľok argentínskeho pralesa medzi kreolky...; rozprávač nemôže s ním ísť, príliš je spätý so svojím domovom, Slovenskom, s. 116; Felix odchádza v noci, vlastne dezertuje, uteká, vo víchrici a rozprávač má o neho starosť; nakoniec ráno je známe, že „jeden muž je cez palubu“..., s. 121;

Adam Čupaj a božia ruka (s. 123-140)

• postavy: Adam Čupaj, námorník, bývalý pltník z Považia; rozprávač – kvartírmajster;
• dej: Adam Čupaj, tvrdý a silný chlap, je na mori na vojne, nechce sa mu tam, a nepáči sa mu a on sa nepáči svojim nadriadeným a druhom mornárom;
• - Viete, čo ma bolí? – oslovil som ho. – Dosť ste tu potrestaný, a k tomu ešte trpíte posmechy týchto mizerákov. Musíte sa brániť! Len vaša chabnosť ich povyšuje nad vás. Nič inšie... Viete i vy dobre, že krahulec napadne holuba, ale orla sa už neopováži... To sú drzosťou zakrpatené duše, - na tie musíte zarevať a zaškúliť hnevom..., s. 129;
• motív vrodenej „slovenskosti“: Cítil som, že ma akosi prevyšuje, a ja si túto jeho výšku musím ctiť... Oh, nie je hlúpy, ale – dobrý a pokojný. Veľmi dobrý. Na tej našej, žiaľom dlhého utrpenia posvätnej pôde slovenskej rastú takéto bohumilé duše. Hľa, darmo som sa pokúsil šermovať pred ním nejakou odkukanou výbojnosťou, trafil i mňa na vrodenú slovenskú mäkkosť a pomstivú myseľ upravil mi do žľabu lásky. Tá zatvára mi i päsť, ktorú som sovrel pred chvíľou, s. 130-131;
• Adam Čupaj však nechá sebou i naďalej „zametať“, s. 132;
• Pri pasovačke s Viedenčanom na lodi, Adam síce dvakrát podľahne, ale nakoniec ho zabije, s. 138;
• Adam išiel sedieť, ale vydobyl si rešpekt, ale aj pre Slovákov;
• je to taká „výchovná“ poviedka!!!

Zo zápisiek nedobrovoľníka (s. 141-154)

• obdobie vojny; zápisky – rozprávanie v prvej osobe, vojaka - lajdinanda, Slováka o mizernej chladnej vojne;
• vedľa rozprávača je tu ešte postava Ondriša; vojna proti Čiernohorcom;
• Ondriš zabije starého bezbranného Čiernohorca po tom, čo ho ten vyprovokoval, že nebude mať guráž vystreliť... ale Ondruš mal..., s. 152;
• Ondriš sa kajá za „bratovraždu“ a priznáva sa veliteľovi; Keď sa ho rozprávač pýta, prečo sa priznal, Ondriš odpovedá: - Pán lajdinand, a šak oni vedá, za bratovraždu mosí prindzit trest...

Odpoveďou touto razom vzrástol mi v očiach na veľkého hrdinu... Hrdinu pravých duševných bojov! Toľko šľachetnosti! Však rýdzi príkaz svedomia v tejto prostej bytnosti..., s. 154;

• rozprávač sa dozvie, že nakoniec padol v boji.

Cirkus príde (s. 155-167)

• s podtitulom „Črta detskej duše“ a k tomu poznámka pod čiarou: Čítané na večierkoch Spolku slovenských umelcov v Turčianskom Sv. Martine 3. augusta 1921.
• postavy: päťročný Boris Borivoj; jeho matka, otec legionár;
• dej: tak trochu posmutný synček Borisko zistí, že do mestečka prišiel cirkus a teší sa naň; aj jeho mamka sa teší, že Borisko nebude smutný, ale bude sa smiať...; Borisko si vysníva cirkus aj s anjelikmi a keď je v skutočnom cirkuse, je sklamaný, lebo tam anjeliky nie sú...; uvidí, ako sa malé dievča, akrobatka v jeho veku, pri preplietaní medzi prebehujúcimi koňmi zraní; Borisko chce, aby malá akrobatka prišla k nim domov na obed;
• rozprávač akoby v záujme „efektu reality“ s motívom „slovenskosti“ píše: Keď som počul túto historku, potešil som Borisovu peknú matku:

- „Kde je moc žiaľu, tam je posvätná pôda“, povedal ktorýsi hlásateľ pravdy. Borisove smutné oči posväcujú jeho dušu. Tešte sa, milostivá rodička krásnych, sľubných očú. Čakáme slovenských mesiášov..., s. 166;

Všetky zvýraznenia (podčiarknutia, kurzíva, zmena fontu alebo jeho farby, samotný výber úryvkov) boli prevedené mnou a mali za účel upozorniť na tie "veci", ktoré ma v danom období zvlášť zaujímali. (MH, Kraków, 19.06.2012)