Čitateľský denník | Vamoš | Editino očko

VÁMOŠ, G. (1925) Editino očko a iné novelly, Bratislava: Sväz Slovenského Študentstva.

Táto kniha noviel Gejzu Vámoša „Editino očko“ je prvým zväzkom „Edície mladých slovenských autorov“, ktorú vedie Ján Smrek a vydáva Sväz Slovenského Študentstva v Bratislave, nákladom Leopolda Mazáča v Prahe. Kniha vyšla v 5000 exemplároch a tiež 200 číslovaných na ručnom papieri. – Obálku k nej nakreslil M. Galanda. – Knihu vytlačila knihtlačiareň Fr. Rebec v Prahe – II., v máji 1925.

Editino očko (s. 1-22)

• Edita je deväťročnou sestrou rozprávača (Zadíval som sa na Editu. Malé, štíhle, filigránske dievčatko. Taká jemná, porcelánová figúrka. Človek by sa jej bál dotknúť, aby ju neporušil, nerozbil. Jej modré, veľké očká, z čistej, trochu rumennej tváričky, vážne sa dívajú na mňa, s. 4), ktorá si pri písaní úlohy z matematiky, píšuc perom so zhrdzaveným držiakom, ako ho nevie vytiahnuť, pomôže je priateľka tak, že jej pri tom vypichne pravé oko. Edita a jej brat, rozprávač si vykajú.
• Edita celý deň mlčí a je vážna, chýbajú v nej alüry duchaplných, zázračných detí, ale má vzácne vyvinutý smysel spoločenský a za zdvorilé slovo dušu by dala človeku.

Začínam mať to dievčatko veľmi rád. Jej úslužnosť a tichá zdvorilosť nezná hraníc, z každého pohybu toho maličkého, filigránskeho stvoreníčka sála toľko šľachetnej harmonie, toľko prirodzeného pôvabu, že mi je teskno po nej, keď ju deň nevidím. Najradšej by som si ju vstrčil do vrecka, ako takú drahú, milú, maličkú sošku, s. 5.

• S nikým nie je dôverná, nik ju nebozkáva a nemazlí sa s ňou. Jej vážnosť je niečo samozrejmého a prirodzeného. – To je Edita a Edita je toto. – Ani viac, ani menej, s. 6.
• rozprávač je zrejme spisovateľ, keď píše o svojej láske a nenávisti voči okolitému svetu, s. 7.
• Zroňuje ma ten svet, tá celá rozoštvaná zemeguľa, kde ľudský pokrok naraz produkuje salvarsan a 42 centimetrové delá, kde sa ľudia menom Spasiteľa na rtoch vraždia. Spoločenstvo, kde sa jeden druhému díva do hrnca, čo si varí ten druhý na obed a slina mu tečie od závisti, ide toho druhého v mene Pravdy vykynožiť zo sveta, keď mu vidí v hube väčší kus hnilého mäsa.

Dušu mi sviera pocit hnusu, keď vidím, že ľuďom, intelektuálom tá bohatá zemeguľa nedopraje nič „nadbytočného“, že im vypočítajú živobytie na gramy; toľko smieš sožrať, toľko šiat kupovať, keď sa rozmpnožíš, dostaneš nejaké prídavky, aby tvoje plody hladom neskapaly. Zídu sa: tvoji synovia do vojny, epidemie, náhody, - dcéry tvoje pre prostitúciu, alebo pre tuberkolické živorenie v obchodoch a kanceláriách, s. 8-9.

• Rozprávač by najradšej utiekol do Afriky medzi Zulukafrov, kde by ich liečil, výhodne by sa oženil, Edita by bola jeho asistentkou a Macka zase by klepala jeho novely;
• Po Editinom incidente s očkom rozprávač hľadá vinníka, chce sa pomstiť, prihovára sa aj k Bohu: Nechcem ísť do podrobností, nechcem už do toho vrtať, ale Editino očko mi na duši páli. Čo robiť, ako sa pomstiť za Editine očko?

Oj, vedel by som! Stal by som sa apoštolom, ktorý by pozrel tvoreniu do karát, korigoval by jeho nesmyselné hračky, postavil by sa proti jeho zákonu, s. 19.

Moja malá Macka (podtitul: Píše pod starým platánom svojej sestričke Margite, ktosi ďaleký) (s. 23-36)

• Macka je mojou priateľkou. V ten deň mala práve štrnásť rokov, tri mesiace a sedem dní. Je to modrooké, bucľaté dievčatko, s na krátko pristrihnutými plavými vláskami. Má také krásne modré oči. Vidím v nich uvedomelý rozum, dušu a preto mám ju rád. – Menuje sa Margarétou, kratšie Grétou, ale ja ju nazývam len Mackou, s. 25.
• Opäť motív „neprístupnosti“, „vyvolenosti“: Minule mi povedala, že nenávidí každého, nepustí sa do reči s nikým, jedine ja som jej sympatickým, s. 25.
• A Mackine oči visia na mojich rtoch, so mnou sa teší, raduje, hnevá sa, rezignuje a zúfa, s. 27.
• Kým Mackine priateľky čítajú Boccaccia, ona: Ja hľadím na tie veci z vysoka, ale predsa, hnusí sa mi zvreská chtivosť mojich priateliek, ako sa vrhajú na také veci, ako hltavo čítajú, recitujú tie hlúpe, nevkusné scény tých riadkov, s. 28.
• A rozprávač upokojuje Macku slovami: Vašim strážcom bude váš vkus, dobrá výchova a čistota. Vo vašej prítomnosti každý sa bude cítiť človekom vyšším, čistejším a šľachetnejším, lebo vyprovokujete to z ľudí každý váš neuvedomelý pohyb, slovo, čin. Vo vašej spoločnosti spustlík sa premení, z vášho láskavého, čistého zraku, plného pochopenia, bude sálať sila Pravej Čistoty, paprštek, ktorý bude osvieti všetky temné kúty ľudskej duše; sype ta nežnosť a ušľachtilosť, s. 29.
• !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!A ďalej Macka rozvádza: Nad nami, na trečom poschodí bývajú dvaja páni. Sú to inžinieri, inteligentní ľudia a keď u nás nik nie je doma, chodia k nám dvoriť našej slúžke a vychovávateľke. Často počúvam ich hlúpy rehot v kuchyni. Jak je to možné, že inteligentní ľudia sa ponížia k takým obyčajným persónam. Keď vidím také veci, ztrácam vieru v jemnosť, vo vyššie zmýšľanie. Je to možné? Ľudia diplomovaní! Tedy ani vysoká škola nezaručí akejsi ušľachtilosti duševnej?, s. 30.
• !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!A rozprávač odpovedá: Je to pravda, diplom často neznamená viac, než cez pár rokov vykonanú, mechanickú prácu. Sú to však milí ľudia. Ich otcovia nenechali na nich v duševnej sfére nič lepšieho. Sú to malí červíci bez jemnosti, bez ideálu. Prežijú svoj malí život celkom pudove, je to ten bezcenný mob, misera plebs. Tých nesmieme ani uvidieť, Macka! Inde sú naši ľudia. Je ich málo, ale jestvujú aristokratovia ducha. Ťažko sa k nim dostať, lebo sú pyšní, do seba uzavretí, ale treba ich hľadať, s. 30.
• Áno, kedysi neskoršie, úfam, tiež si najdem družku života. Bude taká, aby bola dôstojná ku mne. Bude hovoriť 7, 8 rečí, milovať hudbu, umenie a literatúru. Jej zjav bude okúzľujúci, každý jej pohyb, slovo prezradí vyššiu duševnú zjemnelosť. Bude ozdobou môjho veľkého, skvostného salónu, akého nenie ani v Paríži, ktorý sdruží všetkých umelcov, literátov, hudobníkov našej vlasti. Ona bude medzi tými perlami duše krásnym, žiarivým diamantom, panovnicou, s. 31.
• - Len udržujte vieru vo vyšších ľudí, Macka; na dav nehľaďte, dav je hnusný a zverský, nesmie byť pre vás smerodatný. Zablúdite v chaosu ich nízkych duší. Ešte vždy zabili toho, kto ich chcel spasiť. Vaše miesto je medzi vyššími ľuďmi. Len na nich hľaďte, len verte v nich. Oni sú celkom iní, oni sú lepší, lebo svoj život venujú kráse, s. 31.
• Potom rozprávač Tom odchádza do parku, kde stretáva sedemročného gentlemana Bobbyho, ktorý ho zavedie k Angličanke Alice, všetci sa rozprávajú anglicky a hrajú hru, pri ktorej ostáva Alice a Tom sami a keď sa majú pobozkať, Alice si všimne, že ich ktosi pozoruje.... Macka. Tá je úplne vyvedená z miery a bledá, so skaleným zrakom, ktorá hovorí: Tom,... vy ... vy.... tiež.,, - prehovorila hlasom zúfalstva a zmätku, s. 34.
• Poviedka sa končí: - Macka, čo je vám, povedzte! – Jej zrak bol zkalený.

- Nič, vy vyšší človek – povedala sotva slyšateľne. Vytrhla sa z mojich rúk, tam stála bledá, bez slz a so stisnutými rtami, dívala sa na mňa, cezomňa, cez moje impozantné teorie, ďalej kdesi do bezodného Niču, kde nieto logiky, dobrej výchovy, ideálov, vyšších ľudí a kde uvidela nejaký šedivý, kalný chaos, čo sa menuje: Život, s. 35.

Diabol a diabolo (venovanie: J. Rob.-Poničanovi) (s. 37-46)

Holčička

Paranoik

Polčlovek

Thomsenista

Luciferove rozmary

Tri gardedámy

Maryla

Dvadsiaty máj

Preskočme čas

Za Diogenesovým lampášom

Atomy Boha

Študentská láska

Horúce odpoludnie

Hypochonder

Všetky zvýraznenia (podčiarknutia, kurzíva, zmena fontu alebo jeho farby, samotný výber úryvkov) boli prevedené mnou a mali za účel upozorniť na tie "veci", ktoré ma v danom období zvlášť zaujímali. (MH, Kraków, 21.06.2012)